NAJKRAJŠIE EURÓPSKE HRADY A ZÁMKY
Hrady a zámky sú pýchou Európy. Možno vás inšpirujú k tomu, aby ste sa do krajín vybrali na dovolenku a videli tak na vlastné oči toto historické bohatstvo a dýchali jeho minulosť.
Vyberáme 15 najkrajších hradov a zámkov, ktoré môžete vidieť v Európe. Určite sa do tohoto úzkeho výberu nevošli všetky.
NEUSCHWAINSTEN v Nemecku
Táto monumentálna stavba patrí medzi najnavštevovanejšie turistické destinácie v Európe. Veru, niet sa čomu čudovať. Čo poviete?
Neuschwanstein – najkrajší zámok v Nemecku, ale tiež určite jeden z najkrajších na svete. Hrad vznikol ako výmysel chorého kráľa. Stvoril ho ,,Šialený kráľ“. Pre niektorých je zámok romantický sen, pre iných gýč. Walt Disney si zámok Neuschwanstein zvolil za emblém Disneylandu. Tiež ako zámok Snehulienky. Rozprávkový hrad sa nachádza v Bavorsku. Je postavený na skalnatom vrchu v bavorských Alpách, odkiaľ je nádherný výhľad na alpské jazero.
Zámok Neuschwanstein dal postaviť svojrázny kráľ Ľudovít II. v roku 1869, hoci sa v tej dobe už hrady veľmi nestavali. Postavený bol v štýle starých rytierskych hradov. hrad_clanok1Stavba sa týči nad údolím dedinky Hohenschwangau, nad mestečkom Füssen, neďaleko Mníchova. Pôvodne sa aj hrad volal Nový Hohenschwangauský hrad.
Podivný kráľ, ktorý mal prezývky ,,Kráľ snov“, ,,Šialený“, či ,,Bláznivý“ bol Ľudovít II.
Svoje zámky si nestaval na reprezentovanie sa, ale čisto pre seba. Budoval ich v menej prístupných miestach svojho bavorského kráľovstva. Keďže trpel fóbiou z ľudí, na svojich romantických zámkoch sa potom oddával svojim myšlienkam a snom o stredoveku a germánskych mýtoch. Jeho strach z ľudí bol obrovský. Vyhýbal sa rôznym verejným ceremóniám a dokonca vždy, keď navštevoval divadlo, musel byť v ňom sám, bez iných divákov. hrad_obrazyĽudovít bol milovníkom umenia a divadla a hlavne mal vo veľkej obľube skladateľa Richarda Wagnera. Inšpiroval sa jeho operami Tannhäuser a Lohengrin. Na počesť svojho obľúbenca Wagnera, sú na stenách zámku výjavy z opier od Wagnera, ale i z Biblie. Inšpirovaný bol postavou Labutieho kráľa z Wagnerovej opery, ale tiež legendami zo stredoveku, ktoré spracoval Wagner. Steny sú vyobrazené kráľmi, rytiermi, básnikmi a obrazmi milencov.
Hrad nebol ako klasické stredoveké hrady. Predstavte si, že na zámku boli vymoženosti ako automatické splachovanie toaliet, tečúca voda, či vykurovanie. hrad_kuchyňaSlužobníctvo si kráľ privolával elektrickým zvončekom a jedlá z kuchyne, kde tiekla aj teplá voda, sa prepravovali výťahom. Tretie poschodie so štvrtým bolo prepojené telefónom. Celá stavba bola finančne veľmi nákladná. Medzi najznámejšie miestnosti hradu patrí ,,Trónna sála“ a jej výzdoba bola inšpirovaná chrámom Hagia Sofia v Istanbule. Samotný trón sa v nej však nikdy nenachádzal. Zaujímavou miestnosťou je ,,Koncertná sála“, ktorá sa rozprestiera po celom 4. poschodí, a tiež úchvatná kráľova spálňa, vyzdobená vyrezávaným drevom. Pracovalo na nej 14 rezbárov, viac ako štyri roky. Vraj pri pohľade na ňu každý pochopí, prečo tak dlho.
Kráľ sa nasťahoval ešte do nedokončeného zámku. Jeho duševná choroba, ktorú mal od detstva, postupovala, až nakoniec musel byť zbavený svojprávnosti. Dokonca sa odmietol podriaďovať striedaniu dňa a noci. Vstával o ôsmej večer, kedy raňajkoval, okolo druhej v noci obedoval a ráno večeral. Trpel záchvatmi hnevu a svojmu služobníctvu dával úplne nezmyselné príkazy. Napríklad chcel od nich, aby zariadili, že mesiac nemá svietiť na nebi, ale v jeho spálni. Keď sa raz chorý Ľudovít prechádzal so svojím psychiatrom pri jazere a dlho sa nevracal, šli ich hľadať.
Našli ich oboch mŕtvych a psychiater mal tvár celú poškrabanú. Nikto sa nedozvedel, čo sa vlastne stalo. Kráľ Ľudovít stihol zomrieť skôr, ako svoj rozprávkový zámok dokončil.
Zaujímavosti
Hrad vraj v sezóne navštívi asi 6000 ľudí denne a od jeho sprístupnenia ho videlo viac ako 60 miliónov návštevníkov.
Zaujímavosťou je, že zámok Neuschwanstein pôsobí z každej strany inak. Výhľad na celý zámok ponúka 44 metrov dlhý a 90 m vysoký železný most Marienbrücke, ktorý sa nachádza nad roklinou s vodopádom, približne 20 minút pešej chôdze od hradu.
Ľudovítov ďalší zámok Hohenschwangau stojí vzdušnou čiarou len niekoľko sto metrov ďalej. Bývala v ňom jeho matka Mária, ale vzťahy spolu dobré nemali.
Linderhof bol jeho najobľúbenejší a zároveň najmenší zámok s nádhernými záhradami.
HRAD EIDINBURGH V ŠKÓTSKU
Pravdepodobne patrí medzi najväčšie lákadlo v Škótsku. Je to miesto, ktoré má nespochybniteľne vitálne miesto v histórii, pretože sa tu odohrávalo veľa bitiev a skúžilo ako miesto pre vojenskú základňu v 17. storočí.
Na území Škótska môžete navštíviť a obdivovať veľa zaujímavých hradov a pevností. Na cestovateľských zoznamoch sa najčastejšie nachádza ten, ktorý hrdo tróni nad centrom Edinburghu. Jeho história je poprepletaná intrigami, kurióznymi faktami a pútavými príbehmi.
Skala osídlená takmer 3000 rokov
Vysoká skala, na ktorej našli svoj domov bývalí škótski panovníci, vznikla po činnosti jednej z dávnych sopiek. Napriek nehostinnému prostrediu si ju ľudia obľúbili, pretože im dala výhodu v ochrane pred nepriateľmi. Prví obyvatelia tam bývali už v roku 900 pred Kristom. Napriek tomu sa nepodarilo uchovať záznamy o tom, kedy presne vznikol samotný Edinburghský hrad. Jediná informácia sa viaže k najstaršej dochovanej budove tohto komplexu, ktorá pochádza z roku 1130 nášho letopočtu. Ide o starobylú kaplnku, v ktorej je pochovaný kráľ Malcolm III. s manželkou Margaret, podľa ktorej bola pomenovaná. Po smrti rodičov ju nechal postaviť ich syn a keďže ju z úcty nezničil žiaden z nepriateľov, zároveň sa stala najstaršou zachovanou budovou v krajine. Jedným z prvých známych pomenovaní bol Panenský hrad, pretože podľa legendy tam žilo deväť osamelých panien. Počas histórie bol hrad veľakrát predmetom sporov medzi Angličanmi a Škótmi. Kvôli častým bojom ho museli niekoľkokrát rekonštruovať, preto na ňom badať rôzne architektonické štýly.
Väzenie a upaľovanie čarodejníc
Hrad je spájaný s viacerými krutými udalosťami. Temné obdobie zažíval v čase kráľa Jakuba I., ktorý sa rozhodol zasvätiť svoj život boju proti čarodejniciam. Keďže sa mu v istom čase nedarilo, obviňoval z toho čiernu mágiu. Svoju pozornosť upriamil na lady Janet Douglas, ktorú označil za bosorku. Kvôli tomu ju dlho mučil, nechal ju na nádvorí upáliť a jej hlavu napichol na kôl, ktorý vystavil rovno pri vstupnej bráne. V skutočnosti však medzi panovníkom a peknou dámou prebiehali dlhoročné spory, takže si vymyslel takýto spôsob, aby sa jej čo najskôr zbavil. Jej odsúdenie neskôr odštartovalo divoký hon na čarodejnice. Ďalšie negatívne obdobie nastalo v 18. storočí, keď sa tam nachádzalo väzenie pre vojnových zajatcov.
Miesto, kde steny majú uši
Pri návšteve hradu si dobre všimnite jeho uvítacie priestory, ktoré boli určené na stretnutia s návštevami a organizovanie menších podujatí. Tam sa totiž netradične stáva realitou vtipná fráza, že v tejto miestnosti aj steny majú uši. Jeden z bývalých panovníkov nechal pri krbe nainštalovať nenápadnú mriežku, ktorá prekrývala vyrezaný otvor a prepájala halu s tajným kumbálom. Majiteľ hradu sa potom niekedy vytratil, nechal hostí osamotených a z vedľajšej komôrky ticho počúval, o čom sa rozprávajú v jeho neprítomnosti. Keď sa potom v Edinburghskom hrade v osemdesiatych rokoch konalo stretnutie s Gorbačovom, ten škótsku stranu požiadal, aby na túto príležitosť mriežku zamurovali
Domov pre 600 vojakov
Hrad počas dejín niekoľkokrát zmenil svoju funkcii. Posledný škótsky kráľ tam žil v 17. storočí. O pár desiatok rokov neskôr sa už stal vojenským sídlom. Pristavali k nemu jednu z najnovších budov, kde ubytovali šesťsto vojakov. Svoj nový domov tam našli aj ich velitelia a práve tam snovali plány voči nepriateľom. Z toho dôvodu sa neskôr rozhodli v hrade vybudovať vojnové múzeum a múzeum škótskej stráže.
Duch chlapca s gajdami
Najznámejšou ulicou v Edinburghu je Kráľovská míľa, ktorá prechádza od hradu až k opátstvu. Na nej sú sústredené všetky podniky a dôležité obchody. Túto pozíciu si drží ešte z čias dávnej histórie, keď sa tam nachádzalo veľké trhovisko a hostince. V minulosti pod ňou objavili tajný tunel. Panovník chcel vedieť, kam cesta vedie a aké tajomstvo skrýva. Preto poslal do podzemia malú výpravu. Na jej čele mal ísť chlapec s gajdami, ktorý mal počas chôdze hrať, aby ostatní ľudia za ním vedeli, kadiaľ majú kráčať a či je to bezpečné. No zrazu v tuneli nastalo nepríjemné ticho a chlapec sa prestal ozývať. Odvtedy ho nikto nenašiel a v priestoroch hradu vraj až dodnes straší jeho duch.
Prekliatie študentov Edinburghskej univerzity
Ročne navštívia hrad tisíce turistov. Už dlho patrí k najobľúbenejším atrakciám v Škótsku. Počas prehliadky si môžete pozrieť výstavu, ktorá sa venuje bojom a vojnám, ktorým musela táto pamiatka kedysi čeliť. Edinburgský hrad patrí dokonca medzi najviac napádané kráľovské sídla v Európe. Nezabudnite ani na kaplnku, kráľovský palác, korunovačnú miestnosť a hradby s krásnym výhľadom. I keď tam dostanete množstvo výborných príležitostí na spoznávanie škótskych dejín a kultúry, žiaci blízkej Edinburghskej univerzity to pre ich štúdium s veľkou pravdepodobnosťou nevyužijú. Podľa povery totiž všetci študenti, ktorí v čase štúdia na škole prejdú cez hlavnú bránu ešte pred záverečnými skúškami, zaručene na nich neuspejú. Keďže nikto nechce podstupovať takéto riziko, radšej sa hradu zďaleka vyhýbajú.
ZÁMOK BRAN V RUMUNSKU
Alebo inak nazývaný aj Drakulov zámok, ktorý skutočne patril nechvaľne známému Vladovi Tepesovi. Vôbec nie je prekvapením, že patrí medzi top atrakcie v Rumunsku.
Hrad Bran ispiroval Brama Stokera k opísanie Draculovej hradu vo svojom románe, v skutočnosti sa však nejednalo o kaštieľ, ktorý historicky patril Vojvoda (kniežaťu) Vladovi III. Draculovi. Skutočnú rezidencií kniežaťa Draculu bol hrad Poenari (dnes zrúcanina).
Dějiiny.Nádvoří hradu Bran s valcovou vežou
Prvá zmienka o pevnosti na mieste dnešného hradu Bran pochádza zo začiatku 13. storočia. V tej dobe Rád nemeckých rytierov započal na návrší známom ako Dietrichstein s výstavbou drevené pevnosti k obrane údolia, ktorá po stáročia slúžila k transportu tovaru z Valašska do Transylvánie, dnešného Burušska. V roku 1242 bola primitívna stavba zničená po nájazde Mongolov. 19. novembra 1377 uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký povolil saským obyvateľom mesta Brašova vystavať na vlastné náklady fortifikované kamennú pevnosť, dnes známu ako hrad Bran. Rovnomenná hraničné obec vznikla súbežne v dôsledku stavby hradu. Už od roku 1378 slúžila nová pevnosť uhorským kráľom ako obranný hrad proti výbojom Osmanskej ríše. Strategický význam hradu veľmi dobre chápali kresťanskí panovníci dunajských kniežatstva, ktorí ho využívali. Bran bol jednu dobu dočasne obsadený a užívaný kniežaťom Mircea I. (Mircea Cel Bătrân) a jeho vnukom, Vladom III. Draculom (Vlad Tepes).
Od roku 1920 bol hrad Bran sídlom panovníkov Rumunského kráľovstva. Dlho tu zdržiavala kráľovná Mária Edinburskej, ktoré nechala vykonať rozsiahle úpravy interiérov podľa vtedajšieho rumunského vkusu art and craft, a jej dcéra princezná Ileana Rumunská. V roku 1948, kedy sa k moci dostali komunisti, bola kráľovská rodina násilne donútená odísť, a hrad bol obsadený štátnymi zložkami.
26. mája 2006 bol hrad vrátený Dominikovi Habsburskému a jeho sestrám Márii Magdaléne a Alžbete, deťom a dedičom princeznej Ileana a Antonína Habsburského (z toskánskej línie rodu). Dominik Habsburský ponúkol hrad Törzburg za 80 miliónov amerických dolárov rumunskému štátu, ten sa však k takému výdavkami neodhodlal, preto tu Habsburg so svojimi sestrami Máriou Magdalénou Holzhausenovou a Elisabeth Sandhoferovou 1. júna 2009 otvoril múzeum.
Sú tu k videniu predmety a nábytok z rodových zbierok Habsburgovcov, medzi nimi napríklad koruna, žezlo a strieborná dýka kráľa Ferdinanda I. Pôvodný hradnej exponáty, ktoré kedysi skonfiškoval rumunský štát, boli vrátené z rúk ministerstva kultúry do nového múzea v susednej colnici (na niekdajšie rakúsko-uhorsko-rumunskej hranici). V hradnej veži je potom možné si prenajať luxusné apartmány.
BOJNICKÝ ZÁMOK
Zámocký skvost, ktorý netreba bližšie našincovi predstavovať. Bojnice sú obľúbenou turistickou destináciou a my sa môžme opäť niečím pýšiť.
Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Stojí na travertínovej kope nad mestom. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne v priebehu 13. storočia bol budovaný z kameňa ako majetok rodu Poznanovcov.
Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické rody - Gilethovci, Leustachovci, Noffryovci.
V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval Bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a obývali ho až do roku 1526.V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Turzovi. Turzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria.
Po vymretí rodu Turzovcov (v roku 1636) hrad opäť pripadol korune. O rok neskôr, v roku 1637, dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu do zálohy za dvestotisíc zlatých. V roku 1643 dostali Pálfiovci Bojnický hrad do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila.
Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ - gróf Ján František Pálfi. Gróf Pálfi sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i ranú renesančnú taliansku architektúru.
Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No architekt sa zjavne stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 - 1910).
Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia nedožil, zomrel vo Viedni 2. júna 1908 ako starý mládenec. Pretože nemal priamych dedičov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923 bola uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi grófa Pálfiho a československým štátom, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v rokoch 1924 - 1926.
V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov, pripadol jej majetok štátu. Od roku 1950 je v zámku definitívne umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.
PREDJAMSKÝ HRAD V SLOVINSKU
Dych berúce miesto v Slovinsku, ktoré môžete navštíviť. Zaujímavosťou na tomto hrade je to, že je postavený vo vnútri jaskyne.
Predjamský hrad (slovinsky Predjamski grad alebo grad Predjama, nem. Höhlenburg Lueg, tal. Castel Lueghi) je renesančný hrad postavený v ústi jaskyne Erazmova jama. Hrad sa nachádza na juhozápade Slovinska, v historickej oblasti Vnútorné Kraňsko, v obci Predjama, 9 km severozápadne od mesta Postojna, ktoré je svetovo preslávené vďaka unikátnemu jaskynnému systému Postojnska jama. Hrad je zapísaný v knihe Guinessových svetových rekordov a patrí medzi najväčšie jaskynné hrady na svete. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z 13. storočia, keď sa hrad spomína pod názvom Jama, čiže jaskyňa. Hrad bol postavený v 12. storočí na mieste, kde pod 123 m vysokou skalou útesu nad priepasťou krasu vyviera potok Lokva. Jaskynný systém (Predjamski Jamski sistem) je druhým najrozsiahlejším v Slovinsku a doposiaľ bolo preskúmaných 13 km. Archeologické nálezy z 50. rokov 20. storočia ukazujú na osídlenie jaskyne v paleolite. Súčasná renesančná podoba hradu pochádza z konca 17. storočia. Hrad preslávil rytier Erazmus Luegg, ktorý na hrade sídlil v 15. storočí. Keďže majitelia obývali tento hrad sporadicky, ako letné sídlo, nevykonávali takmer žiadnu úpravu a hrad si vďaka tomu zachoval pôvodný vzhľad. V 19. storočí prešiel do vlastníctva rodiny Windischgrätzovcov, ktorá ho vlastnila až do konca 2. svetovej vojny, keď ho komunistická strana Juhoslávie znárodnila a následne prerobila na múzeum
BUDÍNSKY HRAD V MAĎARSKEJ METROPOLE
Historický komplex hradu a paláca sa hrdí prominentnou pozíciou v Budapešti. Prvý krát bol dokončený už v roku 1265. Ohromujúca časť bola prestavaná a zrekonštruovaná po rokoch od konca druhej svetovej vojny.
Historicé jadro Budína bolo vytvorené na hradnom vrchu, týčiacom sa nad Dunajom. Napriek tomu ešte 250 rokov bolo hlavným mestom krajiny Ostrihom (Esztergom), ležiaci tiež na brehu Dunaja, asi 60 km severne od Budapešti. Na území dnešnej metropoly tvorili menšie obce len bývalé rimanské sídlo provincie Aquincum a Pešť.
Kráľovské sídlo z Ostrihomu na strategicky výhodnejší budínsky hradný vrch presťahoval Béla IV. len po vpáde Tatarov, po roku 1241-1242. Kráľovské sídlo sa medzi múrmi rýchlo rozvíjalo. Postavili sa kostoly, obytné domy, palácové krídla. Kráľovský hradný palác bol za vlády kráľov Ľudovíta Veľkého (1342-82), Zigmunda (1387-1437) a Matiáša (1458-90) rozšírený a vybudovaný v gotickom, neskoršie renesančnom slohu vo vládne sídlo európskeho formátu. Svoj vrchol rozvoja dosiahol počas panovania Matiáša Hunyadiho, kráľa, ktorý preslávil dvor aj za hranicami krajiny vďaka pestovaniu renesančných umení na vysokej úrovni.
Mesto malo koncom 15. storočia 8 000 obyvateľov, čím sa zaradilo medzi najvýznamnejšie miesta Európy. Stredovekí cestovatelia tvrdili: „Európa má 3 perly, Benátky na vode, Florencia na rovine a Budín na vrchu“. Žiaľ, z tohoto rozprávkového bohatstva sa počas stáročí veľa zaniklo a zničilo.
Budín bol v roku 1541 obsadený Turkami a počas nasledujúcich 150 rokov volal turecký müezzin na modlitby z veže kostola Panny Márie. Kvôli ťažkým bojom o hradný vrch sa väčšina obytných domov zničila, pre súčasnosť sa zachovali už len vzácne fragmenty z predtureckých čias. Európske kresťanské sily na čele s grófom Ľudovítom Bádeni, vyhnal Turkov a obsadil hradný vrch po 75-dňovom boji, v roku 1686. Pri konečnom útoku pušný prach, ktorý bol nahromadený v útrobách kráľovského paláca, vybuchol, zničil kráľovský palác a značnú časť hradu. Pamiatky zo 16.-17. storočia ostali zachované tiež len sporadicky, napr. turecký cintorín, náhrobný kameň posledného budínskeho vládcu Abdurrahmana a turecké kúpele naznačujú, že v tomto období ovládal túto oblasť niekto iný.
Budín, oslobodený pomocou Rakúska a pomaly sa spamätávajúci z nadvlády Turkov, sa dostal pod vplyv rakúskeho cisára. Obnovenie obytných budov prebiehal v tomto období populárnom barokovom slohu, pričom sa použili zachované gotické a renesančné časti. V priebehu 18. storočia bol aj hrad obnovený v barokovom slohu. To málo, čo Turci nezničili a Habsburgovci vybudovali, bolo poškodené počas bojov povstania v rokoch 1948-49.
Hrad bol v období 1896-1903 podľa plánov architektov Miklósa Ybla a Alajosa Hauszmanna, V kráľovskom paláci sa kráľ síce zdržiaval, ale nikdy nebýval. Jeho dnešné objekty sú zaradené na Zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO.
V 19. storočí bola vybudovaná zubačka – pozemná lanovka (maď. Sikló), ktorá značne zjednodušila dopravu na hradný vrch. V tomto období boli vybudované Alexandrov palác (Sándor-palota), dnešná podoba Matiášovho kostola (Mátyás-templom) a Rybárska bašta (Halászbástya). V priebehu 2. Svetovej vojny sa počas niekoľkých mesiacov zničili vzácne pamiatky niekoľkých storočí. V hradnej štvrti zničili prakticky všetky domy, podobne, ako 70% centra Peštianskej strany. Ale spod padajúcej barokovej omietky zazreli svetlo sveta doposiaľ neznáme gotické ozdoby. Vznikli nové budovy so starými črtami a stali sa scénami pre nové výzvy. Takto sa stala rezidencia kráľov domovom pre vedu a umenia. Samotný hrad je živý, zaujímavý a vzrušujúci komplex s jedinečnou atmosférou, ktorý Vám stále poskytne množstvo dôvodov, prečo sem zavítať.
VIANDEN V LUXEMBURSKU
Atraktívna destinácia, ktorá je najväčším opevneným hradom na západe rieky Rýn.
Počiatky Viandenu siahajú do gallo-rímskeho veku, keď sa na mieste súčasného hradu nachádzalo kastelum. Pôvodný názov Vianden bol Viennensis. Vianden vlastní jednu z najstarších listín v Európe, ktorú v roku 1308 udelil Filip II., Gróf z Viandenu, z ktorého vzišla rodina Nassau-Vianden, a ktorý bol predkom Williama z Orange.
V stredoveku boli Viandenovi remeselníci uznávaní pre svoje zručnosti ako garbiari, súkeníci, tkáči, barliari, murári, zámočníci a zlatníci. V roku 1490 vytvorili pre rôzne remeslá cechy. V priebehu rokov sa kožiarstvo stalo hlavným priemyselným odvetvím založením dvoch koželužní na konci 19. storočia, ktoré sa definitívne uzavreli v polovici 50. rokov.
Hrad bol postavený medzi 11. a 14. storočím a stal sa sídlom grófov z Viandenu. Ďalej sa rozvíjal do 18. storočia, ale odchodom luxemburských grófov do Holandska v kombinácii s účinkami ohňa a zemetrasenia sa pomaly zhoršoval. Posledný úder nastal v roku 1820, keď ho holandský Vilém I. predal miestnemu obchodníkovi, ktorý následne odpredal jeho obsah a murivo po kúskoch, ktoré zmenili na ruinu. Existuje niekoľko pokusov o obnovu, ktoré však brzdili problémy s vlastníctvom. Victor Hugo žil na hrade tri mesiace v roku 1871. Až v roku 1977, keď veľkovojvoda Jean postúpil hrad štátu, bolo možné vykonať rozsiahle práce, z ktorých väčšina je už dokončená.
Vianden je tiež pripomínaný ako miesto viacerých bitiek v druhej svetovej vojne. V novembri 1944 došlo k tvrdým bojom medzi luxemburským odbojom a nemeckými silami. Bolo to posledné miesto v Luxemburgu, ktoré bolo oslobodené od Nemcov vo februári 1945, keď Američania dokončili oslobodenie Luxemburska. Pamätník na západ od mesta s výhľadom na hrad pripomína túto poslednú bitku.
MIRSKÝ ZÁMOK V BIELORUSKU
Po turbulentnej histórii, patrí tento zámok k Svetovému dedičstvu UNESCO.
Výstavba zámku v gotickom slohu začala na konci 15. storočia. Túto etapu ukončil vojvoda Ilinič na začiatku 16. storočia.
Zámok bol postavený ako štvorcová stavba s vežami z červených tehál v rohoch. Piata veža je umiestnená nad padacím mostom. Obranný systém pevnosti je vybudovaný veľmi premyslene. Hradby obsahujú dve rady strieľni a veže umožňovali streľbu z diel. Okolo celého zámku boli vybudované zemné valy s bastiónmi vo všetkých rohoch a celý komplex obklopovala vodná priekopa.
Okolo roku 1568 prešiel zámok do rúk grófa Radziwilla, ktorý pokračoval v jeho zveľaďovaní, tentoraz v renesančnom štýle. Pozdĺž východných a severných hradieb vybudoval trojposchodový palác bohato zdobený portálmi, stĺpmi, balkónmi a verandami. Pri severnej časti hradieb vybudovaná taliansku záhradu, na opačnej strane zas umelé jazierko.
V druhej polovici 18. storočia bol zámok opustený a v napoleonských vojnách utrpel vážne škody. Obnovený a zreštaurovaný bol až koncom 19. storočia.
Do roku 1895 bol zámok vo vlastníctve Radziwillovcov, keď ho Maurice Hohenlohe-Schillingfurst predal grófovi Mikolajovi Swiatopelk-Mirski. Mikolajov syn Michal prestaval zámok podľa plánov architekta Teodora Bursza. Rodina Swiatopelk-Mirski vlastnila zámok až do roku 1939.
Počas 2. svetovej vojny zámok obsadili nemecké okupačné vojská a slúžil aj ako zberný tábor pre miestnu židovskú komunitu pred transportom do likvidačných koncentračných táborov.
Ako unikátna stavba bieloruskej architektúry, ktorá zachytáva stavebný vývoj od gotiky až po barok bol zámok v roku 2000 zaradený na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
