Hrady - Zámky Českej republike
Benešov nad Ploučnicí
Mesto založili v 13. storočí a pomenovali pravdepodobne po jednom z členov rodu Michalovcov, Benešovi Vetrnom, ktorý bol vlastníkom neďalekého hradu Ostrý v rokoch 1304 - 1322. Poloha mesta čiastočne vyplýva z jeho názvu. Nachádza sa v údolí rieky Ploučnice.
Historikom sa nepodarilo zrekonštruovať pôvodnú podobu mesta, ale nazdávajú sa, že nebolo príliš dobre opevnené. Prvé písomné zmienky o meste hovoria ako o správnom stredisku oblasti o rozlohe zhruba 200 km². V roku 1380 sa panstva ujíma Ján III., ktorý Benešovu zapožičal v roku 1392 mladoboleslavské Mestské právo, právo na mestský znak, hradby, trh, odkázanie meštianskeho majetku potomkom a právo hrdelné. V roku 1397 mesto dostalo dotáciu na nový oltár, avšak finančná tieseň dohnala Jána v roku 1407 k predaju časti panstva s hradom Ostrý Hynkovi Berkovi z Dubej, ktorý v roku 1410 dobudoval svoje panstvo a rozdelil ho medzi svojich päť synov. Ten tiež ešte niekoľko rokov po rozdelení vykonával niektoré vrchnostenské práva ako právo patronátne. Hynek s ďalšími šľachticmi z okolia 10. januára 1422 založil protihusitskú koalíciu. Mesto však nedokázali pred husitami uchrániť ani murované hradby a priekopy. Husiti dlho mesto márne obliehali až do doby, kým ich jedna žena nedoviedla k tajnému vchodu s otvorenou stokou, ktorou sa dostali dovnútra, pobili polovicu obyvateľov mesta, vypálili domy a zmocnili sa majetku. Do roku 1702 sa konala procesia na počesť mŕtvym. Mesto sa z tohto útoku dlho spamätávalo. V roku 1450 panstvo získal Ján z Vartenberka, ktorý však zomrel už v roku 1464 a jeho majetok pri delení medzi jeho synmi získava Zikmund. V roku 1496 v meste zomiera 576 obyvateľov, kvôli čomu sa pozastavila stavba kostola, začatá v roku 1483. Zikmund je nútený zadlžené panstvo predať, a tak sa v roku 1511 novým majiteľom stáva Mikuláš Trčka z Českej Lípy, ktorý daruje mestu Veľký mlyn a časť lesa na ľavom brehu Ploučnice, odkiaľ drevo bolo určené na opravu mestských hradieb. Začala stavba troch brán, ktoré sú zachytené na obrazoch z prvej polovice 19. storočia od maliara Preyssa. Mesto v tom čase malo asi 70 domov. Po roku 1515 ho dostáva Fridrich, s príchodom ktorého nastáva obdobie najväčšieho rozkvetu. Pri mestských hradbách začala stavba nového paláca, ktorý mal nahradiť stávajúci panský dvor. V rokoch 1540 – 1544 buduje Fridrich tzv. Dolný Zámok pre svojho najstaršieho syna Jána, ktorý dokončili v roku jeho svadby. Postupom času zámky stále menili svojich majiteľov, kým nastala situácia, kedy jeden zámok patril Thunom a druhý rodu Clary-Aldringenovcov. V súčasnosti sú oba zámky sprístupnené turistom. Ak budeme chcieť uvidieť celé mesto jedným pohľadom, môžeme sa vypraviť po modrej turistickej značke na miesto zvané Ploučnická vyhliadka, z ktorej je na mesto a jeho okolie dobrý výhľad.
Borokový zámok v Měšiciach
V roku 1545 postavil Prokop z Hejlovice v obci Měšice, dnes je súčasťou Tábora, renesančná tvrdza. Tvrdza bola v roku 1699 Jánom Jozefom Carettem prestavaná na barokový zámok. Roku 1817 Ján Schmidtgraber z Lustenegu rozšíril zámok o empírové schodisko a upravil vonkajší vzhľad na empírovú fasádu. Od roku 1997 je majiteľom zámku Dr. Jan Berwid – Buquoy, prezident Českého Inštitútu Medzinárodného stretnutia.
Borotín
Cestou z Tábora v smere na Sedlec sa na plochej vyvýšenine týči zrúcanina hradu Borotín, obklopená z troch strán vodami Zámockého rybníka a rybníka Babince. Na zrúcanine hradu, ktorej tu hovoria Starý zámek, je umiestnená pamätná tabuľa ako pripomienka návštevy básnika Karla Hynka Máchu v roku 1829.
Zrúcanina má veľmi pohnutú a zaujímavú minulosť. Viaže sa k nej rad povestí a tajuplných príbehov, avšak ani kúzlo tajomstva neuchránilo Borotín pred strastiplným osudom. Počas stáročí bol opustený a rozborený. Priaznivá poloha však ostala zachovaná. Hrad nájdeme v malebnej lesnatej krajine nad hladinou dvoch veľkých rybníkov a vďaka tomu je vyhľadávaný mnohými turistami.
V historických prameňoch sa hrad prvýkrát uvádza v roku 1356. Vtedy bol majetkom rodu Borotínov a v ich držaní ostal ešte ďalšie storočie. V roku 1434 hrad obliehali vojská Prokopa Holého, ale nedobyli ho. Mikuláš z Borotína hrad predal svojmu spolubojovníkovi od Lipan Jánovi Malovcovi z Pacova, za panovania ktorého hradný objekt rozšírili. Hrad potom zmizol z písomných prameňov až do počiatku 17. storočia, kedy Malovcovci z Pacova Borotín predali. Novým majiteľom tohto panstva sa potom stal Krištof Vojkovský z MilhosticVojkovskí sa z nového majetku príliš dlho neradovali. Ako prívržencom stavovského povstania im hrad aj s dvorom vyplienili a vypálili. Po bielohorskej porážke bol Vojkovským hrad s dvorom, pivovarom, mestečkom Borotín a príslušnými dedinami konfiškovaný a v roku 1623 predaný Polyxene Lobkovskej z Pernštejna. Už v tých rokoch sa hrad uvádza ako zborený a pustý. Paní Polyxena pripojila Borotín k svojmu jistebnickému panstvu, ktorého osudy zdieľal až do 20. storočia. Nového majiteľa získalo panstvo v 19. storočí, kedy ho Lobkovici predali podnikateľovi Jánovi Nádhernému z Prahy. Toho neskôr povýšili na šľachtica a začal používať prídomok z Borotína. Posledný majiteľ hradu z tohto rodu bol v polovici 20. storočia Konstantín slobodný pán Nádherný z Borotína, ktorý po roku 1948 so svojimi potomkami emigroval. V osemdesiatych rokoch 20. storočia bol hrad zakonzervovaný. Ostali tam zachované časti obidvoch veží, zvyšky starého paláca a zrúcanina nového paláca s branou.
Hrad mal polkruhové jadro obklopené parkánom, pozostatky ktorého sú dodnes rozoznateľné. Juhovýchod chránila menšia veža, ktorá sa zachovala iba do výšky prvého podlažia. O čelnú obranu sa staral bergfrit. Práve pred čelom hradby stávala väčšia veža, dnes je dochovaný opäť iba zlomok do výšky prvého podlažia. Na vežu nadväzoval portál, vedúci do palácovej budovy. Vedľa hradu Borotín stojí za povšimnutie aj socha sv. Jána Nepomuckého z druhej polovice 18. storočia, kaplnka sv. Floriána, požiarna zbrojnica z 19. storočia či drevená zvonica. Na borotínskom rínku stojí pomník obetiam vojen a na niekoľkých domčekoch sú pamätné dosky venované obetiam nacizmu.
V neďalekom Kostelci stojí románsky kostol z 13. storočia, borotínsky kostol pochádza zo storočia štrnásteho. Na dome čp. 3 je umiestnená busta hudobného skladateľa Jána Evangelistu Kyptu, na budove školy pamätná doska borotínskym rodákom, bratom Cikhartovým, významným historikom. Ďalej v Borotíne narazíme na usadlosti s barokovými štítmi a na božie muky.
Čertov hrádok (Čertův hrádek)
Zvyšky hradu a zrúcaniny pochádzajú pravdepodobne z polovice 13.storočia, z doby kolonizácie. Od roku 1512 sa uvádza ako pustý. K jeho zániku došlo pravdepodobne v roku 1389, po dobytí hradu Vícov, ktorý stojí neďaleko Čertovho Hrádku.
Čertov hrádok (Čertův Hrádek) sa nachádza v osade Okluky, a nájdete ho na modrej turistickej cestičke neďaleko rovnomenného letného tábora. Ak odbočíte zo štátnej cesty Prostějov -Boskovice na príjazdovú cestu do údolia, dostanete sa priamo k hradu. Skôr by ste hrad našli na skale obtekanej malou riekou Oklukou, priamo nad sútokom so zatiaľ nepomenovaným potokom. Okluky katastrálne patria obci Malé Hradisko.
Niekde by ste mohli počuť, že Čertov Hrádok leží v priestore nad bývalým pionierskym táborom.
Hlavným dôvodom je asi pomenovanie celého lesného masívu, ktorý sa nazýva „Na hrádku“
Údolím Okluky okrem modrej, vedie tiež červená turistická značka. Na zvyšky hradu však žiadna odbočka nevedie, takže dostať sa na tento hrad je malý dobrodružstvom. Zo severu jedna cesta priamo na hrad vedie, avšak oveľa lepší prístup je, ak pôjdete okolo chát cez prvý mostík, prepletiete sa okolo plotov a po nie príliš zreteľnej ceste po skalách, priamo na hrad…
Námaha však stojí za to!!
Hrad bol postavený na prelome 13. a 14 storočia, to znamená v dobe začiatku kolonizácie Drahanskej vrchoviny. Ľudové legendy rozprávajú o tom, že to bolo sídlo lúpežníkov. Majitelia hradu ani jeho pôvod však nie sú známe. V roku 1512 tvoril hranicu medzi Plumovským panstvom a majetkom Ladislava z Boskovic. Roku 1788 tu boli nájdené podkovy a turecký nôž. Roku 1972 boli počas archeologických prieskumov po odkrytí časti muriva a valu objavené črepy z nádob pochádzajúcich zo 14. storočia.
Sobotín
Sobotín je rekreačná obec, nachádzajúca sa severovýchodným smerom od okresného mesta Šumperk, vzdialeného od obce približne 12 kilometrov. Leží v ekologicky čistom a chránenom prostredí podhoria Jeseníkov. Vďaka tejto polohe si Sobotín istotne obľúbia turisti, predovšetkým potom milovníci hor.
Tak v letnej, ako aj v zimnej sezóne ponúka obec dostatok možností na športové a turistické vyžitie. Okolo Sobotína tečie rieka Merta a Klepáčovský potok. Sobotín má takmer 2500 obyvateľov, do tohto čísla sú zarátaní aj obyvatelia priľahlých obcí Petrov nad Desnou, Rudoltice a Terezín, ktoré k Sobotínu pripojili. V Klepáčove je počas zimnej sezóny v prevádzke lyžiarsky areál. Nájdeme tu aj niekoľko udržiavaných bežeckých trás a zjazdoviek. Pre náročnejších lyžiarov je k dispozícii neďaleké centrum lyžiarov Červenohorské sedlo. Tento rozľahlý areál tvorí niekoľko horských penziónov a reštaurácií. Lyžiari a ostatní rekreanti tu nájdu všetok servis včítane úschovne a požičovne lyží, a tiež sa môžu naučiť lyžovať v miestnej lyžiarskej škole. Nachádza sa tu aj veľkokapacitné parkovisko. Návštevníci tu majú k dispozícii sedem vlekov, pričom zjazdovky sú rozdelené na dve rôzne náročné časti. Severné svahy sú prudšie a južné zasa miernejšie. Okrem týchto klasických svahov tu sú tiež dve cvičné lyžiarske lúky a slalomový svah. Snehové podmienky sú v tejto lokalite každoročne veľmi dobré.
Najväčšou pamiatkou Sobotína je zámok. V roku 1844 kúpili panstvo v Sobotíne bratia Kleinovci, ktorých následne povýšili do šľachtického stavu. Okrem panstva v obci im patrila tiež budova bývalej zbrojovky. V 40. rokoch 19. storočia táto rodina nechala budovu prestavať na zámocké rodové sídlo. Zámok mal tvar písmena „L" a bol jednoposchodový. Koncom 19. storočia prešiel väčšími stavebnými úpravami. Postavili tu terasu, z ktorej je možné dohliadnuť k zámockému rybníku. Z podkrovných priestorov vznikli manzardy. Táto prestavba dala zámku vzhľad, aký sa až na niekoľko málo výnimiek dochoval do súčasnosti. Po roku 1945 zámok patril Miestnemu národnému výboru Sobotín a slúžil aj ako škola.
Koncom 60. rokov 20. storočia zámok premenili na rekreačné stredisko s reštauráciou. Okolo zámku sa nachádza pekný prírodný park z druhej polovice 19. storočia. Park sa radí medzi vzácne lokality, nakoľko v ňom rastie mnoho unikátnych drevín. Sú v ňom tiež rozmiestnené okrasné prvky a sochy. Park je projektom pánov R. Biskupa a F. Thomayera. V súčasnosti zámok slúži ako luxusný hotel so štýlovými zámockými izbami. Ak sa tu ubytujete, môžete navštíviť saunu, fitcentrum či využiť požičovňu horských bicyklov a prežiť pekný výlet po okolitej krajine. Je tu tiež možnosť dohodnúť si jazdu na koni.
Spálené Poříčí, zámok
První zmínky o Spáleném Poříčí, tehdy jen Poříčí, pocházejí z roku 1239, kdy jej Budislav syn Jaroslava z Rožmitálu prodal kladrubskému klášteru. Zásluhou bohatého rodu Švamberků, který v době Karla IV., Poříčskou ves nechal povýšit na městečko, zde pravděpodobně také zakládá pozdně gotickou tvrz. V této době panství vzkvétalo a již v roce 1379 k němu patřily přilehlé Hořehledy, Nová Ves a další dvory. První zmínka o zdejší tvrzi však pochází až z roku 1413, kde je z důvodu změny majitele zaznamenána v kupní smlouvě. Takřka každý z následujících majitelů poříčské panství dále rozšiřoval a tak kolem roku 1587 k němu patřilo i dalších 14 vsí. Na konci 16. století postavil Jan Hořčic z Prostého při gotické tvrzi pivovar s ovčínem a vše daroval své dceři Saloméně Kocové z Dobrše a jejímu choti Adamovi Vratislavovi z Mitrovic. Ten významně zasáhl do vzhledu tvrze přestavbou na trojkřídlý renesanční zámek. Jeho stavitelskou činnosti dodnes dokládá kamenná deska s erby obou rodů umístěna nad zámeckou branou.
Erb Zámku
V roce 1620 v období třicetileté války bylo městečko Poříčí vypáleno. Tím se do obecného povědomí dostává přívlastek „Spálené“, které město později přidává do svého názvu. V průběhu války bylo vypáleno opakovaně ještě několikrát, jako zázrakem však zámek požárům vždy odolal. Když se situace zklidnila, zámek vystřídal několik majitelů, přičemž každý rozšířil panství o nové obce (Lipnice, Mešno, Borovno, Míšov, Planiny, Nové Mitrovice, Chynín, Mítov, Těnovice a Železný Újezd,…). Roku 1749 získává celé Spálenopoříčské panství Metropolitní kapitula u sv. Víta v Praze, která zde dokonce hned sedm let poté uschovala svůj vzácný Svatovítský poklad. Na přelomu 18. a 19. století probíhají na zámku stavební úpravy, při kterých bylo přistaveno východní křídlo, tím nově vznikl uzavřený dvůr. V průběhu 19. století je v novogotickém stylu upravena věž nad hlavním vstupem, která propůjčuje zámku jeho charakteristický romantický ráz. Kapitula vlastnila zámek až do roku 1948, kdy byl v důsledku místní politické situace znárodněn.
Maskaron
V roce 1958 byl zámek zapsán na seznam chráněných památek. Krátce poté zde bylo zřízeno ředitelství Státních lesů, které zde sídlilo až do roku 1980. Jako poslední instituce užívala objekt zámku Církevní střední odborná škola s internátem. V roce 1992 byl zámek s několika dalšími objekty ve městě (kostel sv. Mikuláše, židovský hřbitov,…) prohlášen za městkou památkovou zónu. V současné době spravuje zámek opět Metropolitní kapitula, které byl objekt v roce 1996 navrácen. Zámek je dnes využíván zejména pro školy v přírodě, turistické ubytování a pořádání různých konferencí.
Dnešní podoba zámku je výsledkem rozsáhlé rekonstrukce probíhající kontinuálně již od roku 1990. Renovací prošla typická sgrafitová psaníčka na západní fasádě a vnitřním nádvoří. Při opravě východní části fasády byly v jednom z opěrných pilířů nalezeny kvádry z hrubozrnného pískovce, které byly s největší pravděpodobností osazeny ještě jako součást původní pozdně gotické tvrze. Tento zajímavý nález, ale i spoustu dalšího můžete nyní shlédnout v expozici Národopisného muzea Spálenopoříčska, nacházejícího se v přízemí zámku. Rekonstrukcí prošla také velká část interiéru, za zmínku rozhodně stojí například původní renesanční kazetový strop, osazený v hlavní sále. Sál je dnes využíván ke koncertním účelům, ale také například pro svatební obřady. Zámecká zahrada se má také čím pyšnit, kromě různých vzácných dřevin určitě nepřehlédnete vzácný jasan ztepilý, který byl dokonce v roce 2009 vyhlášen památným stromem. V zadní části zahrady se pak dále jako klenot zasazený v krajině vyjímá dřevěný orientální altánek a barokní kašna s původním barokním chrličem v podobě delfína.
Evolutiongroup.sk
Tvrdza Nemile
Pôvodne stredoveká tvrdza s uzavretým poplužným dvorom. Roku 1617 ju kupuje od urodzeného Ladislava Velena z Žerotína vladyka a rytier Krištof starší Huberck z Belnsdorfa, a necháva ju prestavať v renesančnom slohu s poschodovou nadstavbou.
Do dnešných dní sa zachovalo hlavné najstaršie jedno krídlo, a to prízemné. Sú tu dochované klenby krížové, kláštorné, valené s lunetami, ploské, niektoré z nich sú bohato štukované s fragmentami farieb a fresiek.V polovici tvrdze, ktorú spravuje a prevádzkuje občianske združenie, je k videniu 6 miestností - prechod, rytierska sála, čierna kuchyňa, čistá kuchyňa, kachľová miestnosť, kaplnka.
Tvrdza Cuknštejn
Gotická tvrdza Cuknštejn sa nachádza na nevýraznom návrší v najzápadnejšej časti Terčinho údolia, skrytá pred návštevníkmi údolnej nivy tejto národnej prírodnej pamiatky. K tvrdzi nás dovedie nespevnená komunikácia od dediny Světví. Z druhej strany vedie betónová cesta cez dedinu Humenice a hrádzu rovnomennej priehrady.
Hrádok obklopujú zmiešané porasty v údolí rieky s dochovaným kúpeľom a vodopádom. Cuknštejn je jedno z najzachovalejších vladyckých sídiel v českých zemiach a zároveň vzácny príklad prechodového článku medzi zemianskou štvrťou a panským hradom. Je isté, že Cunkštejn stál už v roku 1492. V tom čase ho tvorili dve bočné krídla spojené hradbou. Vjazd do tvrdze zabezpečovala vstupná prejazdná veža. Tvrdzu dodnes obklopuje pôvodný val s priekopou. V 16. storočí najskôr pribudlo severné krídlo do nádvoria. Nasledovalo krídlo vstupné, postavené do priekopy s padacím mostom. Ako poslednú postavili osembokú vežu a primknutú k veži čiernu kuchyňu. Do väčšiny miestností sa dá dostať z kamenného gotického ochodzu symetrickým schodiskom. O tom, akú podobu mala tvrdza pred rokom 1492, nemáme žiadne dôkazy, podľa niekoľkých nálezov však miesto bolo obývané už v 13. storočí. Predhradie zborili koncom 19. storočia. Až na niekoľko málo drobností je celá tvrdza postavená v gotickom slohu s červeno-bielo maľovanými piliermi a paspartami okien a dverí.
Tvrdza nebola renesančne prestavaná, ani tam neboli objavené sgrafita. Tvrdza je výnimočne a jedinečne dochovaný predstaviteľ neskoro gotického obydlia nižšej šľachty. Hrad nechali postaviť vladykovia z Michnic na svojich pozemkoch. Michnicovci boli drobná vidiecka šľachta, z nich iba Oldřich Pouzar, vládnuci na Cuknštejne v rokoch 1496 – 1549, mal významnejšie postavenie ako úradník na Pražskom hrade. Po jeho smrti michnický tovar rozdelili medzi niekoľko dedičov. Až v roku 1588 je uvádzaný Pavel Boubínský z Újezda a po ňom v roku 1597 Jiří Bába z Rybňan. Opustený hrádok v roku 1619 zabrali a spustošili cisárske vojská. Cisár Ferdinand II. ho venoval grófovi a cisárskemu generálovi Karlovi Bonaventurovi Buquoy ako súčasť novohradského panstva, ktorou ostal až do roku 1945, kedy prešiel do vlastníctva štátu. Po roku 1945 v tvrdzi zriadili niekoľko bytov, tvrdzu previedli do vlastníctva mesta Nové Hrady, a to ju nakoniec predalo pánovi Tomášovi Pekovi.
Okrem murovanej priekopy opevnenie tvorí centrálna dispozícia vlastných obytných budov okolo uzatvoreného štvorcového dvora s vchodom v prednom trakte. Do tvrdze sa vstupovalo cez dnes už zasypanú priekopu a padací most. Tvrdzu obklopovala hlboká murovaná priekopa, po obvode uzatvorená kamenným múrom a valom. Steny budov sú z lomeného kameňa a na vonkajšom obvode ich spevňuje niekoľko mohutných operných pilierov. Pevnostnému charakteru zodpovedajú tiež nepravidelne rozhodené malé okná, slúžiace asi ako strieľne. Väčšie špaletové okná priečelného paláca nahradili staršie rovnakej veľkosti, členené kamenným krížom. V severozápadnom rohu k tvrdzi pristavali dvojposchodovú vežu. Celá budova si až na menšiu barokovú úpravu ponechala neporušený, neskoro gotický ráz. Miestnosti na prízemí sú klenuté a tiež slúžili na bývanie. Na prvé poschodie sa vystupuje po jednoramenných schodiskách v rohoch severného traktu, ktoré vedú na kamennú pavlač, nesenú segmentovými oblúkmi na pilieroch. Miestnosti majú ploché stropy až na sál v severnom traktu s krížovou klenbou a hrebienkami. Na južnej časti tvrdze je dodnes badateľná červeno-biela bosáž (murivo s plasticky zdôraznenými čelnými plochami kvádrov). Pri najnovších úpravách tu nečakane objavili gotické okno s lomeným portálom. Jedná sa o vyobrazenie svätice s atribútom kolovratu a zrejme sv. Jozefa na druhej strane.
Tvrdza Kouty
Predtým tvrdza, dnes už len zrúcaniny zopár múrov, nájdeme uprostred malého rybníčka, vzniknutého z vodnej priekopy. Malý ostrovček, na ktorom leží, má najširší priemer 18 metrov, rybník 27 metrov.
Hoci sa z tvrdze zachovali iba múry do výšky prvého poschodia, v ktorých sa dajú rozoznať už len vchody a okná, má miesto veľký pôvab. Zrúcaniny sú obrastené mechom, všade okolo je plno zelene. Najkrajšie je miesto na jar a na jeseň. Táto kedysi mohutná stavba sa skladala z dvoch častí. Bol to dvor ohradený kamenným múrom a mohutné obranné i obytné veže, ktoré s brehom spájal padací most. Rovnako poetické ako lokalita tohto miesta sú aj mená niektorých jeho majiteľov. Prvýkrát sa koutecká tvrdza objavuje v roku 1368, kedy sú ako jej majitelia uvedení Předota a Slavomír, pochádzajúci z rodu vladykov z Nemčic a Sedlca. V roku 1396 bol majiteľom tvŕdze Jarohněv Vejhák z Křečovic. Jeho potomkovia si sídlo odovzdávali z generácie na generáciu do polovice 16. storočia. Rod sa rozdelil na vetvy Koutští z Kouta a Křečovští z Křečovic. Na prelome 15. a 16. storočia sa majitelia rozhodli neveľkú tvrdzu rozšíriť tak, že nechali zasypať časť vodnej priekopy, aby vzniklo miesto na prístavbu, ktorú sa podarilo dokončiť v roku 1546.Ďalšou známou majiteľkou tvrdze bola Alžbeta Bendová z Koutů, ktorá po svojej smrti v roku 1574 odkázala tvrdzu svojej dcére Eliške Voračickej. Jej manžel Bořek Nepoliský sa rozhodol Kouty predať. V roku 1600 teda tvrdza dostala nového majiteľa Jiříka Víta ze Rzavého. Ten však sídlo dlho neužíval, pretože ho už v roku 1606 kúpila Kunka Talmberková z Říčan. Jej manžel Jan Talmberk vlastnil ešte susedný Smilkov, takže potom sa Kouty predávali už len ako súčasť Smilkova. Postupom času začala tvrdza chátrať, pretože noví majitelia už v nej nebývali. Ešte v 18. storočí však bola celá, jej múry rozborili až v roku 1813.
Tvrdza Kouty leží v obci Kouty asi tri kilometre od Votic. Ak sa sem vypravíte autom, choďte cez Smilkov a v Koutoch odbočte doprava. Rybník s ostrovčekom leží asi 100 metrov od križovatky. Pešo môžete vyraziť z votického Komenského námestia po zelenej. Priamo v Koutoch je autobusová zastávka, z vlaku vystúpte vo Voticiach alebo Heřmaničkách a odtiaľ sa vydajte po žltej značke. Vstup je voľný.
Tvrdza Žumberk
Tvrdza Žumberk sa nachádza v rovnomennej obci nad údolím Svinenského potoka na úpätí Novohradských hôr, vzdialená asi 7 km juhovýchodne od Trhových Svin vo výške 500 metrov nad morom. Často sa uvádza, že ves predstavuje jednu z troch čiastočne opevnených dedín v Európe.
Pravdepodobnejšie však je, že pôvodná dedina nepatrila do rozsiahleho opevneného areálu s tvrdzou, až po zrušení dvora sa zástavba rozšírila do blízkosti hradieb a bášt. Tvrdzu Žumberk založili v polovici 13. storočia. Na jej držaní sa striedali opáti rožmberského kláštora vo Vyššom Brode, sami Rožmberkovci a niekoľko rodov nižšej českej šľachty. Z tých čias pochádzajú prvé správy o rozsiahlej kamennej neskoro gotickej tvrdzi. Prvým známym majiteľom bol od roku 1279 Engelschalk a jeho bratia. Po nich bola do konca 15. storočia v majetku Pavlíka zo Žumberka a jeho potomkov. Rod rytierov Pouzarov z Michnic tu vládol celé 16. storočie. V roku 1602 ju získal Peter Vok a upravil ju na svoje letné sídlo, ktoré v roku 1610 daroval Theobaldovi Hockovi. Pravdepodobne v rokoch 1612 -1618 nechal nový majiteľ žumberského panstva Theobald Hock tvrdzu s historickým jadrom dediny obohnať hradobným múrom so šiestimi baštami.
Ďalšími úpravami koncom 16. a počiatkom 17. storočia získala tvrdza vzhľad renesančného zámočku a do jej opevnenia so šiestimi valcovými baštami, ktoré sa dochovalo len sčasti, bola zrejme zahrnutá celá dedina a panský dvor. Od roku 1618 však už na Žumberku šľachta nesídlila. Tvrdza, bašty a celý areál začali byť využívané na iné účely a postupne sa dostali do dezolátneho stavu. V devätnástom storočí tvrdzu znovu upravovali a čiastočne stratila svoju pôvodnú podobRozsiahla pamiatková rekonštrukcia tvrdze začala v roku 1969 a dokončili ju v roku 1974, kedy bola tvrdza sprístupnená verejnosti. V roku 1997 dokončili rekonštrukciu dvoch z piatich doposiaľ stojacich bášt a o rok neskôr znovu obnovili a napustili jazero pod tvrdzou, ktoré bolo súčasťou obranného systému. V objektu tvrdze je dnes múzeum, a to expozícia o dejinách tejto lokality a národopisne zameraná expozícia ľudového maľovaného nábytku 18. a 19. storočia, predovšetkým z typických národopisných oblastí južných Čiech. Sedliacky nábytok tu doplňuje nábytok panský, ukážky skla, podmaľby na skle, keramika, ľudové plastiky a ďalšie exponáty. Tvrdza slúži ďalej ako lapidárium Juhočeského múzea. Sú tu uchované architektonické fragmenty, náhrobné kamene, zvony a iné. Dochovali sa historické interiéry ako rožmberský salón či rytierska sála. Novo sprístupnené boli dve z piatich zachovalých bášt s expozíciou kamenných fragmentov. V susedstve tvrdze stojí zaujímavý štvorloďový gotický kostol Sťatia sv. Jána Krstiteľa, ktorý je uvádzaný ako farský už v druhej polovici 14. storočia. V polovici 15. storočia ho vypálili husiti, poškodené časti boli obnovené už okolo roku 1455. Po požiari v prvej polovici 19. storočia nastalo reštaurovanie jeho interiérov.
Zámek Doudleby nad Orlicou
Meno tohto zámku má svoj pôvod u slovanského kmeňa Doudleby, ktorý sa dostal na naše územie v druhej vlne sťahovania národov, ktoré sa datuje do 6.-7. storočia. Zámok, ležiaci v podhorí Orlických hôr bol postavený na konci 16. storočia, lenže už v 13. storočí tu bolo menšie sídlo miestnych zemanov. K sídlu patrila časť obce, ale o rozšírenie panstva sa v druhej polovici 16. storočia postaral Václav Okrouhlička z Kněnic, keď vďaka mnohým kúpam obe časti spojil.
Stavba samotného zámku sa začala odohrávať v posledných dvoch dekádach 16. storočia. Páni z Bubna si nechali postaviť pravidelnú poschodovou štvorkrídlovú stavbu so vstupným a záhradným rizalitom. Všetky priečelia sídla ku všetkému zdobia bohaté sgrafity z rúk Vlacha Gozziho. Roku 1630 bol pristavaný bosovaný hlavný vstupný portál a pavlač, ktorá bola nesená krížovo sklenutými arkádami na toskánskych stĺpoch. Ďalší majiteľ z rodu Bubnov - František Adam, nechal zámok koncom 17. storočia prestavať v barokovom architektonickom štýle. V 19. storočí vznikol pri zámku, ako bolo vtedy v móde, anglický park.
Vo vlastníctve grófov z Bubna bol zámok až do osudového roku 1946, kedy si ho násilím privlastnil štát. Za tohto obdobia bol opravovaný, napríklad v rokoch 1958-1960 boli zreštaurované barokové maľby, ktoré boli predtým barbarsky zabielené.
Zámok Březnice
Zámek Březnice je zámok, ktorý sa nachádza v meste Březnice v okrese Příbram. Zámecký areál s parkom se rozkládá východně od centra města, samotná budova je vzácně dochovanou památkou renesanční architektury vzniklé přestavbou gotické tvrze. Renesanční podoba zámku vznikla z iniciatívy rodiny Lokšanů, ďalších majiteľov z radu Jeníškov z Újezdy, Kolovratů a Pálffyů provádějící již jen dílčí úpravy. Zámek je ve vlastnictví státu (správa zajišťuje Národní památkový ústav) a je přístupná veřejnost.
Historie
Pohľad na zámek z parku
V návaznosti na vznik středověké obchodní osady na Zlaté stezky z Pasova do Prahy vyrostla v Březnici gotická tvrz, ktorou založili príslušníci rodu Buziců (Budislav z Březnice, připomínaný od roku 1224). Od roku 1415 takmer celé storočie patril Březnice Zmrzlíci ze Svojšína, ktorí po husitských válkách tvrz prestávali. V roce 1506 koupili Březnici Malovcové, ktorí sa podieľajú na stavovskom odboji proti Ferdinandovi I. a v roku 1547 propadla Březnice do majetku královské komory.
Jako konfiskát po Malovcích získal Březnici říšský místokancléř Jiří z Lokšan, který zahájil renesanční přestavbu zámku. Ve stavebních úpravách pokračovala po jeho smrti manželka Kateřina z Lokšan, rozená Adlerová. Za svojou éry sa Březnice stala živým spoločenským centrom a hlavne dejištěm tajných svätých arcivévody Ferdinanda Tyrolského a Filipíny Welserové, Kateřininy neteře.
Východní křídlo se zámeckou kaplí
Bratři Adam, Jiří a Václav Lokšanové sa zúčastnili stavovského povstania a jejich majetku propadl konfiskaci. Březnici držali spoločne a v roku 1623 jednotlivé diely panstva skoupil kráľovský prokurátor Přibík Jeníšek z Újezda († 1651) [1]. Ten podnik ďalšie stavebné úpravy zámku, hlavne ale nechal postaviť na námestí kostol sv. Ignáce a Františka, ktorý patrí k městským dominantám. Přibík Jeníšek zemřel bez mužského potomstva, ale potomkovia jeho bratra patřila Březnice do roku 1728.
Rod Jeníšků z Újezdy vymyslel v roku 1728 Janem Josefem, ktorý vo svojich závodoch určil podmienku rodovej aliancie v českom prostredí jedinečnej, a síce, že každý ďalší majiteľ Březnice musí akceptovať erb a meno Jeníšků z Újezdy. Toto pravidlo potom dodržuje nasledujúce postupové závody z rodov Kolovratů a Pálffyů, ktorí až do roku 1945 užívajú titul svobodných pánov z Újezdy.
Hrabě Hanuš z Kolovrat, majitel Březnice v letech 1824–1872
Po vymření Jeníšků zdědil Březnici jejich příbuzný, český nejvyšší kancléř Vilém Albrecht Krakovský z Kolovrat (1678–1738). Součástí jeníškovského dědictví bylo i panství Hradiště a pobyty na hradištském a březnickém zámku Kolovratové střídali, tato linie Krakovských nesla název březnická. Posledným potom bol byl hra Hanuš z Kolovrat, který v závěru života soustředil ve vašich rukou i rozsáhlý majetek vymřelých Libštejnských z Kolovrat (panství Rychnov nad Kněžnou). Jednako kmeňová kolovratská panstvo viazaná fideikomisem prešla na ďalšie vzdialené ďalšie z rodu Kolovratů, Březnici a Hradiště zdědil v roce 1872 hra Eduard Pálffy z Erdödu (1836–1915) ze starobylé uherské šlechty. Za Pálffyů došlo k poslednému stavebnému úpravám březnického zámku a v roku 1918 k predaju veľkostatku Hradiště. Posledný soukromým majitelem březnického zámku byl Jan Nepomuk Pálffy (1872–1953), ktorý sa prihlásil k maďarským národnostiam a veľkostatku byl v roce 1945 zestátněn. Zámek dostal do správy Městského národního výboru v Březnici, ale díky vysokému architektonickému hodnotám nakonec přešel pod Národní památkový ústav, který zahájil rekonstrukci a obnovu do původních renesančních podob.
Zámok Buchlovice
Zámok Buchlovice s parkom, ležiaci na juhovýchodnom okraji krásnej krajiny pohoria Chřiby neďaleko majestátneho hradu Buchlov, patrí k najvýznamnejším barokovým šľachtickým sídlam na území Českej republiky.
Zámok Buchlovice s parkom, ležiaci na juhovýchodnom okraji krásnej krajiny pohoria Chřiby neďaleko majestátneho hradu Buchlov, patrí k najvýznamnejším barokovým šľachtickým sídlam na území Českej republiky. Jeho prehliadku je možné rozhodne odporučiť, nakoľko kvalita architektúry, rozsiahle zbierky, preslávení majitelia aj dôležité miesto v dejinách posledných rokov habsburskej monarchie činia zo zámku miesto, ktoré svojím významom ďaleko presahuje hranice českých zemí.
Buchlovický zámok sa skladá z dvoch samostatných budov s polkruhovým pôdorysom, ktoré sú proti sebe obrátené nádvorným priečelím. Pretože budovy sú situované na stupňovitom teréne, hovorí sa im horný a dolný zámok, pričom hlavným je ten nižšie položený. Horný zámok je hospodárske stavenie zvané Flóra. V dolnom zámku je reprezentačná dvojposchodová sála s maľbami a freskami, námetom ktorých sú prírodné živly, ročné obdobia a mytológia. Zámok je vybavený barokovým, rokokovým a klasicistickým nábytkom.
Na prelome 17. a 18. storočia prestal buchlovský hrad vyhovovať nárokom panstva na pohodlné bývanie. Preto sa Ján Detřich z Petřvaldu rozhodol postaviť si v Buchloviciach zámok pre svoju manželku Eleonóru z talianskeho rodu Collona, ktorá bola zvyknutá na južanské teplo, a preto nechcela obývať chladné miestnosti hradu Buchlova. Rod Petřvaldov mal vo svojom znaku pávy, a vari preto je možné v okolí zámku a priľahlom parku stretnúť tieto pyšné, pestrofarebné vtáky. Zámok sa svojou architektúrou približuje barokovým talianskym vilám.
Najskôr postavili tzv. dolný zámok. Celý objekt aj s horným zámkom dokončili v roku 1738. Na stavbe sa podieľal hlavný architekt Domenico Martinelli a Baltazar Fontana, ktorý je autorom štukového dekóru zámku. Dokončený zámok využívali ako letné sídlo. Po vymretí rodu Petřvaldov sa po roku 1800 Buchlovice stali majetkom rodu Berchtoldov, konkrétne Leopolda I. Leopold bol osvietenec, ktorý v roku 1805 zriadil v zámku vojenskú nemocnicu. Svoje sídlo mal na hrade Buchlov a Leopoldovom zámku a výrazne sa angažoval v akciách smerujúcich k ochrane zdravia miestnych obyvateľov.
Okrem iného bol propagátorom dýchania z úst do úst. To sa mu však stalo osudným, pretože v roku 1809, kedy vykonával funkciu inšpektora vojenských nemocníc Hradišťského kraja, sa počas jednej vizity nakazil týfusom a ešte v tom roku nemoci podľahol. Ako významná osobnosť je uvádzaný aj Leopoldov nevlastný brat, prírodovedec Bedřich Všemír, ktorý v roku 1820 vydal spoločne s Jánom Svätoplukom Preslom „Rostlinář“ – význačné dielo českej vedeckej literatúry. Na prelome 19. a 20. storočia sa zmenilo pôvodne hospodárske využitie horného zámku.
Prestavbu robil architekt D. Fey. Ten postavil nové koniarne a z pôvodných starých vytvoril pohodlné byty. V dolnom zámku pribudli k spálňam kúpeľne a renováciou prešla knižnica a jedáleň, kde sa vo výklenku nachádza kaplnka s vzácnymi neskoro gotickými maľbami svätcov. Význam zámku stúpol okolo roku 1900 za vlády grófa Leopolda Berchtolda. Elegantný a šarmantný majiteľ pôsobil v rakúsko-uhorských službách ako diplomat na veľvyslanectvách v Londýne, Paríži a Petrohrade. Vďaka svojim schopnostiam bol Berchtold v roku 1912 menovaný predposledným rakúskym ministrom zahraničných vecí. Významný bol pre buchlovický zámok rok 1908, kedy sa tu konala schôdzka ruského a rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí, ktorá viedla k politickému rozdelenie sféry vplyvu na Balkáne a k následnej anexii Bosny a Hercegoviny rakúskou armádou. Ako je známe, tieto udalosti nakoniec vyústili do prvej svetovej vojny. Berchtoldovia boli vlastníkmi zámku až do roku 1945, kedy sa jeho majiteľom stal štát. V jeho vlastníctve sa nachádza aj dnes.
K zámku patrí záhrada a park, ktoré vznikali súbežne s výstavbou zámku od začiatku 18. storočia. Buchlovická zámocká záhrada a park predstavujú jedny z našich najvýznamnejších pamiatok tzv. historickej zelene, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou reprezentačnej architektúry šľachtického sídla. Do záhrady sa schádza po mohutnom kamennom schodisku a po vysypaných cestičkách sa môžeme prejsť okolo fontány so sochami. Francúzska záhrada plynulo prechádza v anglický park, ktorý je plný vzácnych ihličnatých a listnatých stromov a na ktorého cestičkách narazíte na mnohé stojace sochy. Okrem samotného zámku a parku môžu návštevníci zhliadnuť unikátnu zbierku fuchsií, náhrobné kamene pánov zo Zástřizel zo 16. a 17. storočia, tematické výstavy, galériu vín a rôzne kultúrne akcie. Malí návštevníci istotne ocenia záchrannú stanicu a malú zoologickú záhradu s mnohými domácimi aj exotickými zvieratami. Buchlovice ponúkajú zaujímavé pamiatky aj v okolí, ako napríklad hrad Buchlov, ojedinelý baro
Zámok Červená Lhota
Predtým, než bol postavený zámok, stála na mieste dnešnej Červenej Lhoty tvrdza. O jej majiteľoch sa vie len veľmi málo. Roku 1530 ju kúpil Jan Kába z Rybňan a nasťahoval sa sem so svojím bratom Václavom. Ich panstvo začalo prosperovať, tak sa ho rozhodli prestavať na pohodlnejšie sídlo.
Prestavbu dostal na starosť Hons Vlach, ktorý z pôvodnej gotickej tvrdze urobil zámok so štyrmi krídlami, ktorý je rozložený okolo štvorcového dvora. V druhej polovici 16. storočia zasiahla zámok akási epidémia, možno mor, ktovie. Každopádne na jej následky zahynulo mnoho členov Kábovho rodu. Roku 1597 bol zámok predaný Vilémovi Rútovi z Dírnej, ktorý patril k popredným mužom kraja. Zámok nechal upraviť v neskoro renesančnom štýle a k svojmu panstvu pripojil niekoľko dedín a mestečko Deštnú.
V po belohorskej dobe sa zámok zapáčil cisárskemu rytmajstrovi Antoniovi Brucciovi, ktorý zámok násilne obsadil a o niečo neskôr mu právo naň posvietilo rozhodnutie súdu. Ako nový majiteľ sa začal aj významne podieľať na podobe zámku. Napríklad namiesto starého dreveného mostu nechal vybudovať kamenný s tromi oblúkmi. Bruccio však zomrel, bez toho aby zanechal nejakého dediča. Zámok preto po jeho smrti pripadol kráľovskej komore, od ktorej si ho v roku 1639 kúpil gróf Vilém Slavata z Chlumu a Košumberka. Slavata pristaval bránu s raným barokovým portálom a vráta s umeleckým kovaním. Potom nechal upraviť nádvorie a vstupnej veži pribudla baroková kupola, hodiny a chodba. Zámok získal svoju charakteristickú tehlovo červenú podobu v podstate vtedy, keď jeho strecha dostala červené vypaľované tašky. Napriek tomu, že zámok prešiel túto radikálnu barokovú prestavbu, vrátane interiéru, Slavatovci však v Červenej Lhote nesídlili, využívali ju skôr ako letohrádok.
Roku 1693 získal zámok nového majiteľa, bol to rod Windischgrätzov a za nich a za ďalších pánov panstvo postupne upadalo. Zmena nastala roku 1835, kedy Červenú Lhotu kúpil rakúsky cisársky komorný Jindřich Eduard Schönburg-Hartenstein. Ten nechal v štyridsiatych rokoch urobiť úpravy v novogotickom slohu a v šesdesiatych rokoch dostali rovnakú úpravu aj interiéry. Na počiatku 20. storočia došlo ešte k novorenesančnej prestavbe.
Po roku 1945 bol zámok skonfiškovaný štátom, pričom Červená armáda odtiaľ ešte stihla ukradnúť časť vzácneho mobiliára. V roku 1949 bola Červená Lhota sprístupnená verejnosti.
Zámok Frýdlant
Dnešný zámok bol pôvodne vybudovaný ako hrad, vzniknutý okolo polovice 13. storočia, ktorý mal chrániť križovatku významných obchodných ciest. Bol navyše korunovaný monumentálne 50 metrov vysokou valcovitou vežou nazývanou Indica. Pôvodná podoba Frýdlantu je klasickou ukážkou najstaršieho typu našich šľachtických hradov, ktorý sa nazýva bergfrit. Hrad vystaval mocný rod Ronovcov, ale Přemysl Otakar II. obávajúc sa ich moci, im panstvo odobral. Roku 1278 ho ako kráľovské léno prepožičal šľachticovi Julkovi z Biberštejna. V rukách jeho rodu sa hrad udržal po tristo rokov. Biberštejnovia sa neslávne prejavili tým, že tvorili opozíciu voči Jiřímu z Poděbrad a za to dostali od cisára Fridricha III. právo raziť vlastné mince. Zrada dosiahla svoj vrchol, keď Bedřich z Biberštejna prisahal vernosť uhorskému kráľovi Matejovi.
Roku 1558 panstvo získal kráľovský rada Fridrich z Redernu a vďaka veľkým úspechom jeho syna Melichara, Frýdlant rozkvital. V tej dobe došlo k rozsiahlej renesančnej prestavbe, ktorá premenila starý hrad v moderný plnohodnotný zámok. Veľké zámocké krídlo vyplnilo aj značnú časť bývalého predhradia, kde bol vystavaný poschodový palác s osmibokou schodiskovou vežou, ktorého fasáda bola ozdobená sgrafitmi. Túto všetku úpravu mal na svedomí taliansky architekt Marco Spazio di Lancia a trvala mu dvadsať rokov. Hoci vojenský význam Frýdlantu klesol, jeho úloha v tridsaťročnej vojne bola významná. Totiž veľký vojvodca Albrecht Eusébius z Valdštejna, ktorý ho získal roku 1622 od cisára Ferdinanda II., Si ho zvolil za svoje sídlo. Iróniou osudu je, že za dvanásť rokov ho cisár daroval Matejovi Gallas, ktorý bol jedným z organizátorov sprisahania proti Valdštejnovi. Vojna sa Frýdlantu dotkla až v druhej polovici tridsiatych rokov, a v rokoch štyridsiatych, kedy bol dobytý Švédmi. Tí spojili jeho opevnenia päťbokými baštami a opatrili predhradia novou mohutnou hradbou s nárožným bastiónom, a oblým barbakánom vstupné brány.
V 17. storočí dostal Frýdlant za Františka Ferdinanda Gallasa barokovú úpravu interiérov. Ďalšia baroková prestavba sa odohrala v druhej polovici 18. storočia, za Filipa Josefa Gallasa. Po jeho smrti získal panstvo jeho synovec Kristián Filip Clam a dodržaním podmienky stanovenej v závete si k menu pripojil prídomok Gallas. Stal sa tak zakladateľom rodu Clam-Gallas. Ti roku 1801 zámok sprístupnili verejnosti a vďaka nim vzniklo jedno z prvých zámockých múzeí v strednej Európe. V rokoch 1867 až 1870 bola ešte vykonaná novorenesančná prestavba, ktorá zámok doformovala do dnešnej podoby. Clam-Gallasovia sídlo obývali až do roku 1945.
Zámok Fryštát
Neďaleko hranice s Poľskom na severnej Morave, v neutešenej krajine rekultivovaných háld, sa na okraji baníckeho mesta Karviná nachádza ako stratená perla empírový zámok Fryštát s veľkým prírodne krajinárskym parkom.
Predpokladá sa, že dejiny zámku Fryštát sa začali písať s počiatkom existencie Fryštátu ako mesta. Najprv bol na tomto mieste zrejme postavený drevený hrad v gotickom slohu, ktorý založili tešínski Piastovci. Potom, ako drevená stavba hradu vyhorela, postavili tu renesančný zámok. Sídlili v ňom predovšetkým príslušníci kniežacieho rodu. V 15. a 16. storočí sídlili vo Fryštáte tešínski vojvodovia, ktorí darovali mestu mnoho výsad. Zo záznamov z dobových kroník vyplýva, že práve za doby, kedy sa na Fryštáte usadili kniežacie vdovy Ofka a Anna Tešínska, došlo k jeho výraznému zvelebeniu. V roku 1511 tu však vypukol rozsiahly požiar, ktorému podľahol celý zámok. Novo vybudované kniežacie sídlo však už nedosahovalo pôvodný honosný vzhľad. Ďalší majiteľ Fryštátu, vojvoda Bedřich Kazimír si miesto príliš neobľúbil a vystaval v susednom Raji krásny barokový zámok, kam v roku 1570 presídlil. Viedol však príliš nákladný život a panstvo zadlžil. Po jeho smrti musel ísť zámok do dražby. V roku 1572 ho kúpil zemský hajtman Václav Cikán zo Slupska.
Po období, kedy bol v držaní významného šľachtického rodu, sa zámok stal majetkom nižšieho feudála. Ten sa síce podieľal na celkovom rozkvetu panstva rozvojom rôznych foriem podnikania, napr. rybnikárstvo a pivovarníctvo, zámok však neobnovoval. Nasledoval ďalší požiar, ktorý Fryštát postihol v roku 1617 a obdobie Tridsaťročnej vojny, ktoré prinieslo devastáciu do celej oblasti. Cikánovci zo Slupska sa hlásili k protestantskému náboženstvu, a preto museli v roku 1637 Fryštát opustiť. Na zámku sa ďalej striedali majitelia, a to k jeho rozvoju rozhodne neprispelo. Novým majiteľom sa stal Zdeněk Žampach z Potštejna, ten však zámok po dvoch rokoch predal. Aj za čias kniežaťa Jindřicha Václava z Minstrberku zámok ďalej chátral. V roku 1650 prešiel zámok do vlastníctva Gašínov z Gašína, za ich držania sa zámok opäť stal rodovým sídlom. Od roku 1738 nastalo ďalšie časté striedanie majiteľov. Iba počas 11 rokov sa tu vystriedali štyria noví majitelia zámku. V roku 1749 sa zbedovaný zámok dostal do rúk írskeho šľachtica Mikuláša Taafa z Carlingfordu. Za neciteľnej vlády tohto rodu vypukla v roku 1766 sedliacka vzbura, výsledkom ktorej bolo vydanie robotného patentu pre Sliezsko. Ďalší požiar v roku 1781 zámok poškodil natoľko, že majitelia presídlili natrvalo na Rajský zámok. Nakoniec zámok opäť vydražili. V roku 1792 sa dostal pod správu grófskeho rodu Larisch - Mönnich, v držaní ktorého bol až do roku 1945. Tento rod sídlil na karvinskom panstve už od 16. storočia. Už v tom čase zastávali Larischovci významné zemské aj dvorské úrady a mali veľmi dobré postavenie u cisárskeho dvora. Ihneď po kúpe zámku sa začalo s jeho rozsiahlou prestavbou. Po jej dokončení získal zámok v roku 1800 čisto empírovú podobu. Pred hlavnou budovou založili okrasný park, v strede ktorého bola kamenná fontána. Z južnej strany založili rozsiahly prírodne krajinársky park v anglickom štýle. Pri múroch farského kostola postavili rodovú hrobku, neskôr v areáli vybudovali zámockú práčovňu s kúpeľom a pri potoku Mlýnky letohrádok vo švajčiarskom štýle. Následky požiaru v roku 1823 rýchlo odstránili a ďalej pokračovali úpravy parku
V 60. rokoch 19. storočia dochádzalo k ďalšiemu zveľaďovaniu zámku a jeho prispôsobení vysokému postaveniu grófa Jána, ktorý mimo svoje početné tituly a rády zastával funkciu rakúskeho ministra financií a stal sa dedičným členom panskej snemovne rakúskej ríšskej rady. V tom čase však začala výstavba nového honosného sídla v časti Solca. Na nový neorenesančný zámok Solca, dokončený v r. 1873, potom grófska rodina presídlila. Zámok Fryštát medzitým obýval synovec grófa Jiří Larisch a jeho manželka Mária z Wallersee, neter cisárovnej Alžbety. Za držania grófa Jindřicha začiatkom 20. storočia hostil zámok Fryštát mnoho význačných osobností. Bol to predovšetkým následník rakúskeho trónu arcivojvoda Ferdinand d´Este, nemecký cisár Vilém II. a bulharský cár Ferdinand. Súčasťou panstva a majetku Larischovcov boli aj čiernouhoľné bane, ktoré tu zakladali prakticky od objavenia zásob čierneho uhlia v tejto oblasti koncom 18. storočia. Poslední majiteľ zámku gróf Ján, ktorý sa na zámku Fryštát narodil, presídlil natrvalo na zámok Solca. Zámok bol odvtedy využívaný k občasným návštevám panstva. V roku 1945 zámok zkonfiškovali a stal sa majetkom Československa. Odvtedy ho využívalo generálne riaditeľstvo OKD, neskôr tam sídlil Mestský národný výbor. Skonfiškovaný mobiliár zámku bol čiastočne rozmiestnený do rôznych zbierkových fondov zámkov, múzeí a knižníc, čiastočne rozpredaný a pravdepodobne aj rozkradnutý. V 50. a 60. rokoch na zámku urobili necitlivé a často nevkusné stavebné zásahy. Od roku 1990 je zámok spolu s parkom vo vlastníctve mesta Karviná. Od roku 1994 do roku 1997 prebiehala rekonštrukcia hlavnej budovy zámku, ktorý bol následne na jeseň 1997 sprístupnený verejnosti.
Zámok je trojkrídlová poschodová empírová budova s výraznými atikami, tvoriacimi slepé podlažie, nachádzajúce sa v južnej časti historického centra mesta. Čestným dvorom s krátkymi bočnými krídlami sa otvára do hlavného námestia. V ose hlavného krídla sa nachádza menšia vstupná hala, z ktorej vychádzajú chodby sprístupňujúce priľahlé miestnosti. Hlavný a ústredný priestor je schodisková hala za vstupným vestibulom. U hlavného vstupu sú po obidvoch stranách umiestnené dve rane barokové sochy Herkulov. Fasády budovy sú členené rímsami. Okna majú maltové ploché šambrány s ušami a osovými klenákmi. Zámok je z jednej strany spojený krytou chodbou s oratóriom kostola Povýšenia sv. Kríža a z druhej strany je sklenenou chodbou prepojený s vedľajšou budovou „Lottyhaus“, s ktorou tvorí jednotný architektonický celok. Zadná časť zámku je položená na hrane vyvýšeniny mesta a nadväzuje na bývalý zámocký park a záhradu, dnes sady B. Nemcovej s výmerou 36 ha. V parku s mnohými vzácnymi drevinami sa nachádza detský kútik v štýle slovanského hradiska a rekreačný areál „Lodenice“, kde sa dajú požičať loďky na prechádzku po slepom ramene rieky Olše. V strednej časti poblíž bývalých koniarní sa nachádza zookútik s výbehom pre vysokú zver a drobné vodné vtáctvo.
Zámok Jemnište
Súčasný barokový zámok nie je najstarším panským sídlom vo vsi Jemniště. Pôvodným sídlom bola vodná tvrz. Táto tvrz bola koncom 16. storočia prestavaná na štvorkrídlový renesančný zámok, ktorý po vybudovanie nového zámku slúžil ako byty zámockých úradníkov.
Roku 1717 kúpil tunajší panstvo gróf František Adam z Trauttmansdorff (1679-1762). Nový majiteľ nechal roku 1724 vybudovať nový barokový zámok podľa projektu českého architekta Františka Maximiliána Kaňka. [1] Roku 1754 zámok vyhorel a bol novo prestavaný a vybavený. Od tej doby nenastali žiadne zmeny a zámok predstavuje typické zámocké obydlia šľachty z obdobia vrcholného baroka. Po Trauttmansdorff prešlo panstvo sobášom do majetku najvyššieho kastelána grófa Rottenhana, ktorý inicioval stavebné úpravy zámku a zaslúžil sa aj o rozvoj bavlnárskeho priemyslu v okolí. Po Rottenhanově smrti vlastnili Jemniště manželia jeho dcér, najprv gróf Ján Nepomuk Chotek, potom gróf Jiří Buquoy. V roku 1836 kúpil Jemniště Veriand Windischgrätz.
Zámok Jemniště, kresba Johanna Venuto z roku 1819
Roku 1868 zakúpil Zdeněk zo Šternberka (8. 6. 1813 Pohořelice - 9. 3. 1900 Viedeň) z konopišťské vetvy Sternberg zámok Jemniště od Windischgrätz. Už v roku 1841 zakúpil hrad Český Šternberk. Prostriedky na kúpu získal z prosperujúcich uhoľných baní na západočeskom panstvo Radnice, ktoré získal dedičstvom po vzdialenom strýkovi, slávnom prírodovedci a spoluzakladateľmi Vlasteneckého múzea v Čechách (1818, dnešné Národné múzeum) Kašpar Márii zo Šternberka.
V roku 1943 bol zámok Teréziu Šternberkova (1902-1985) a jej manželovi Františkovi Josefovi Mensdorff-Pouilly (1897-1991) skonfiškovaný nacistami a začiatkom 50. rokov komunistami. Bývalí majitelia zámku sa presťahovali na Postupická faru. V 50. rokoch sídlilo na zámku Múzeum odievania (1952-1961), v 60. rokoch Oblastné múzeum Podblanicka (1965-?). V 70. rokoch tu bola inštalovaná stála výstava na tému Československo-sovietskeho priateľstva, politicky podfarbená múzejné inštalácie sa oi. Týkala oslobodenie stredných Čiech Červenou armádou, rozmerné výstavné panely prekrývali zámocké interiéry. [2] V 80. rokoch tu boli vystavené grafické listy, veduty, mapy a plány z dielní amsterdamských nakladateľov 17. storočia pod názvom Theatrum mundi, väčšina exponátov pochádzala zo zbierok rodiny Lobkowiczovcov na Mělníku. Priaznivcov si našla aj stála výstava diel maliara Josefa Lady.
Po páde komunizmu bol zámok reštituovaný. V roku 1992 sa o navrátenie zámku prihlásil Ján Bosco Sternberg, manžel Leopoldine Lobkowiczové (* 1943), a roku 1995 bolo Sternbergům vyhovené. V súčasnosti je zámok vo vlastníctve ich syna Jiřího Sternberga, ktorý je synovcom Zdeňka Sternberga, majiteľa hradu Český Šternberk. Jiří Sternberg so svojou ženou, vyštudovanú teologička Petrou, rodenou Říhová a dvoma deťmi obýva ľavé krídlo zámku. [3] [4] Zámocké priestory sú prenajímané pre svadobné hostiny a iné akcie.
Zámok Karlova Koruna
Karlova Koruna je zámok patriaci k azda najvýznamnejším barokovým stavbám v Česku. Stojí na návrší v západnej časti mesta Chlumec nad Cidlinou. Na jeho Mies stála kedysi tvrdza.
V priestoroch zámku je interiérová expozícia zoznamujúca s dejinami rodu Kinských v portrétoch a chovom koní Kinských-chlumeckých plavákov.
Dejiny
Prvým šľachtickým sídlom bola v Chlumci nad Cidlinou tvrdza. Zmienky o naj ŠÚ v Súvislosti s Roko 1424, kedy sa ho zmocnil husitský bojovník Boček z Poděbrad. Začiatkom 16. storočia dostala stavba v súlade s renesančnými Trend nové opevnením. Na zaciatku 17. storočia sa Spoločne s celým panstvom dostala do majetku rodu Kinských a to za podporu, ktoru poskytol Václav Vchynský z Vchynic cisárov Matej v boji s Rudolfom I. Vďaka obratnej politike si Udržal panstvo ai v období tridsaťročnej vojny. Rod Kinských držal Majetok až do roku 1948. Preslávil sa pritom verné služby dynastiu i zemským patriotizmom. Po tridsaťročnej vojne sa Kisnkí snažili o obnovu zničeného mesta i zámku, iniciovali opravy a udeľoval mestu privilégií a výsady.
Ked panstvo zdedil František Ferdinand Kinský, začala uvažovať o stavbe nového objektu, ktory by vyjadril Postavenie jeho rodu. Sídlo malo služiti na reprezentácia. Pri realizáciám sa zišli najvýznamnejší umelci architekt Jan Blažej Santini-Aichel a staviteľ František Maxmilián Kaňka. Stavba sa uskutočnila v ROKOCH 1721 - 1723. Na počesť návštevy cisára Karola VI. dostal nový zámok meno Karlova Koruna.
V roku 1943 došlo k veľkému požiaru, pri ktorom bol zámok Veľmi poškodený. Všetok mobiliár ktory sa podarilo zachrániť, bol prevezený na Zámocká objekty po celú Českú, napr. Zákupy, Opočno, Ratibořice, Kozel a iné.
V roku bola 1968 v zámockej budove zriadená národnej galérie.
Po dlhoročnej rekonštrukcii bol zámok Sprístupnená pre Verejnosť až v roku 1969 a Národná galéria tu otvorila svoju expozíciám pod názvom "Baroko v Čechách".
V roku 1992 bol Majetok vrátený rodine Kinských a Národná galéria zrušila svoje expozíciám. Kinský dohľadávajú po celú Českú svo Majetok a vytvárajú expozíciám, ktora sa zaoberá životom rodiny Kinských a chovom koní na Chlumecká.
Súčasný So zámkom vznikal ai priľahlý anglický park o rozlohe 20 hektárový, ktoreho Hlavné osi nadväzujú na tri osi zámku.
Zámok Konopište
Štátny zámok Konopište leží v okrese Benešov, približne 45 km južne od Prahy. Bol založený biskupom Tobiášom z Benešova, pôvodne ako gotický hrad.
Od doby, kedy bolo Konopište postavené, sa v jeho priestoroch vystriedala hŕba majiteľov, z ktorých po rode Šternberkov, bol asi najdôležitejším arcivojvoda František Ferdinand d´ Este, ktorý ho kúpil roku 1887 a nechal ho pre seba, ako budúceho cisára, prebudovať na veľkolepé rodinné sídlo . Vnútri zámku môžete obdivovať hŕbu hodnotných umeleckých zbierok a vzhľadom na to, že arcivojvoda bol tiež vášnivým lovcom, aj jeho početné lovecké trofeje.
K najväčším priestorom v zámku patrí jedáleň - Lobkovická sála, vybavená v čisto rokokovom štýle s nádhernou povalou, na ktorej je zachytená freska z denných dôb. Vašej pozornosti zrejme neunikne ani salon zvaný Hárem, ktorý bol zariadený v štýle orientálnych čajovní a do ktorého priestorov vstupoval iba pán domu a jeho priatelia mužského pohlavia.
K zámku neodmysliteľne patrí rozľahlý park s priľahlou oborou, a tiež nádherná ružová záhrada so zbierkou záhradných skulptúr, ktoré si František Ferdinand nechal doviezť až z talianskej Modeny. Plány k tomuto parku a záhrade vypracovali cisársky záhradník Karel Mössmer a vrchný záhradník Kráľovskej obory Karel Rozinek.
Súbežne s budovaním záhrady a parku prebiehali aj prestavby v interiéroch zámku, nad ktorými dohliadal František Schmoranze. Zámerom staviteľov bolo uviesť interiéry zámku do romantizujúcej historickej podoby, ale vo výsledku sa nevyhli moderným prvkom, ktoré majiteľom prinášali komfort. Tým bolo napríklad ústredné kúrenie, vodovod, kanalizácia, elektrické osvetlenie a dokonca osobný výťah. Práve ten sa mi zdal pre obyvateľov troch poschodí trochu zbytočný, pretože jeho rýchlosť bola vskutku slimačia, zato si jeho užívatelia k tejto veľmi dlhej ceste na krátku vzdialenosť mohli v kabíne sadnúť.
Najmä deti ocenia na zámku atrakciu v podobe dvoch živých medveďov ušatých (čierny alebo tiež himalajský). Volajú sa Máša a Kazimír a ako domov im slúži priekopa pod zámkom. Tieto medvede sa samozrejme nesmú kŕmiť.
Ďalej by sme nemali zabudnúť na skleník, v ktorom bola mimochodom nakrútená známa scéna s miniatúrami japonského umelca Uko Ješity z filmu „Jáchyme, hod 'ho do stroje“. Tieto skleníky boli pre verejnosť sprístupnené v roku 1967, nie však na dlho. V polovici 70. rokov boli opäť uzavreté. Od roku 1995 začala prebiehať za prispenia finančných prostriedkov od Ministerstva kultúry ČR. Dnes sú opäť v prevádzke a vy sa môžete kochať krásou exotických rastlín. V jednom zo skleníkov je i umelé jazierko s vodnými rastlinami a keď budete mať šťastie, môžete zahliadnuť vodné korytnačky, ktoré tam žijú.
