Oravský hrad je jedným z najzachovalejších stredovekých hradov na našom území, ktorý sa vyhol preberaniu kontroly cudzím vojskom, zároveň je príkladom excelentného umiestnenia stavby tohto typu do prostredia s prírodnými prekážkami znemožňujúcimi jeho úplné dobytie a rýchle obsadenie. Dnes je významným múzeom a turistickým lákadlom v regióne. Spoznajte ho o niečo viac v nasledovnom článku.
Oravský zámok
Najstaršia história
Archeologické nálezy zvyškov hradiska potvrdzujú, že strategický význam hradnej vyvýšeniny v Oravskom Podzámku si uvedomovali už ľudia v mladšom halštatskom období (700 – 400 pred n. l.). Zánik opevnených halštatských sídlisk na Orave ešte pred začiatkom nášho letopočtu zrejme spôsobili nepriateľské nájazdy a následné presuny obyvateľstva. Ďalšie osídlenie hradnej vyvýšeniny je doložené nálezmi z obdobia púchovskej kultúry v dobe rímskej (0. – 4. stor. n. l.).
O vzniku samotného Oravského hradu máme pomerne málo informácií. Môžeme len predpokladať, že tak ako veľa iných hradov na našom území, sa začal stavať po tatárskom vpáde v roku 1241. Ak vychádzame z tohto predpokladu, tak úlohou hradu bolo predovšetkým zabezpečiť severnú hranicu krajiny a chrániť obchodnú cestu do Poľska. Ďalším dôvodom mohla byť potreba administratívneho centra Oravy.
Prvé písomné zmienky
Prvá písomná zmienka o Oravskom hrade pochádza až z druhej polovice 13. stor., keď ho roku 1267 získal panovník Belo IV. od rodu Balašovcov výmenou za rozsiahle územie, čím hradu priznal značný význam. Počas svojej histórie menil hrad mnohokrát majiteľov, medzi ktorými boli viaceré významné, historické osobnosti ako Matúš Čák Trenčiansky, Karol Róbert, kráľ Žigmund, Matej Korvín či významný rod Thurzovcov. Ešte častejšie sa však na hrade striedali jeho kasteláni. Niektorí vlastníci hrad vyslovene zanedbávali, iní ho rekonštruovali či pristavovali úplne nové časti. To je dôvod prečo na hrade nájdeme znaky románskeho, gotického, renesančného aj barokového stavebného slohu.
Prestavby po 19. storočie
Oravský hrad bol dobudovávaný postupne v priebehu storočí v poradí horný, stredný a dolný hrad. Najstarší horný hrad stojí na úzkom, strmom brale pričom múry sú úplne na jeho okrajoch, aby útočníkom nezostala žiadna záchytná plocha pre ďalší útok. Čo sa týka stredného a dolného hradu, pôvodné drevené stavby postupne nahrádzali kamenné a tie sa ďalej upravovali a dopĺňali novými, aby spĺňali neustále sa meniace požiadavky, najmä odolnosť voči modernejším zbraniam. Aj horný hrad prešiel samozrejme viacerými rekonštrukciami.
Oravský hrad bol pri dobýjaní niekoľkokrát silno poškodený no najväčšia katastrofa ho postihla paradoxne v období, keď už neslúžil ako vojenská pevnosť. Bolo to v roku 1800, keď niekoľkodňový požiar zničil takmer všetky drevené časti hradu a ten ostal nepoužiteľný. Vtedajší majitelia dokonca uvažovali o odstránení múrov horného a stredného hradu. Našťastie sa v tom období stal novým správcom František Zichy, ktorý zabezpečil aspoň provizórne opravy dolného hradu. Stredný a horný hrad však ďalej chátrali a rekonštrukcie sa dočkali až v roku 1861. Ďalší kastelán Edmund Zichy už v roku 1868 založil na Oravskom hrade jedno z prvých múzeí na našom území, ktoré postupne rozširovalo svoje zbierky o nové exponáty aj celé expozície a dnes zapĺňa priestory takmer celého hradu.
Legenda o Čiernej pani na Oravskom hrade
Tak ako väčšina hradov aj ten Oravský má svojho ducha, ktorý by mohol vydesiť odvážlivca potulujúceho sa v noci po jeho hradbách. Keď Jurajovi Thurzovi, majiteľovi Oravského hradu, náhle zomrela manželka Žofia zasiahol ho veľký žiaľ. Ešte viac ako strata milovanej osoby ho však trápila myšlienka či azda on nebol na vine, keď sa manželke dosť nevenoval a či azda preto neumrela – od žiaľu. V jednej z takýchto slabých chvíľok sa s touto svojou obavou zveril kastelánovi no ten ho ubezpečil, že Žofia nemohla mať lepšieho manžela a že za jej smrťou sú iste studené hradné múry Oravského hradu. Keď to Thurzo počul okamžite si zaumienil, že viac nesmie nikto na hrade zomrieť kvôli tomu, že tam prechladne, pozvolával majstrov staviteľov z celej krajiny a prikázal prestavať celý hrad. Čoskoro sa Thurzo zaľúbil do Alžbety Coborovej a zobral si ju za ženu, dlho sa však pri nej na hrade nezdržal, kráľ ho povolal na vojnovú výpravu aj s jeho mužmi a Thurzo musel opustiť manželku aj rozostavaný hrad. Na práce počas Thurzovej neprítomnosti dohliadala Alžbeta a keďže chcela aby bolo všetko hotové kým sa jej muž vráti, neustále robotníkov naháňala a kontrolovala. Keď sa takto kedysi prechádzala po hrade jeden z murárov si zamrmlal: „Nič nerobí, furt sa tu iba prechádza, kontroluje ani oddýchnuť nám nedá!“ Alžbeta to začula a nahnevane sa zaprisahala robotníkovi, že do smrti bude na nich dohliadať a keby mohla tak aj po nej. Prešli roky, Juraj Thurzo zomrel, na hrade vládla Alžbeta a na jej prudké slová takmer každý zabudol. Až raz, po jej smrti ktosi videl pani v čiernom s bielymi rukavicami a lampou ako sa v noci potuluje po hrade