top of page
Toto sú najkrajšie mestá - hrady - zámky na svete
Nikdy sa nevzdávaj svojich snov!
Zámky - Kaštieľe - aj ich historia
Bojnický Zámok
Bojnický zámok patrí medzi najkrajšie a najnavštevovanejšie zámky v strednej Európe, vyhľadávajú ho návštevníci z celého sveta.
Zámok sa týči na úpätí Strážovskej vrchoviny na travertínovej kope nad mestečkom Bojnice. Je jedným z najstarších a najvýznamnejších slovenských hradov. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Bojnický zámok je národnou kultúrnou pamiatkou a zároveň sídlom múzea. V priestoroch zámku sa konajú rozličné kultúrne a spoločenské podujatia: koncerty vážnej hudby v Huňadyho sále, vystúpenia skupiny historického šermu, svadobné obrady v Zlatej sále. Bojnický zámok je miestom konania už tradičného festivalu duchov a strašidiel.
Popis zámku
Atraktívnosť areálu dotvára rozľahlý park so slávnou historickou lipou kráľa Mateja Korvína. Podľa povesti zasadil túto lipu Matúš Čák Trenčiansky v roku 1301, keď zomrel posledný kráľ z rodu Arpádovcov Ondrej III., Lipa vyrástla v prekrásny majestátny strom. V čase svojho vrcholu mala koruna priemer približne 36 metrov, hlavné konáre siahali do výšky 28 metrov a obvod kmeňa bol 12 metrov. Pod stromom sa konávali rôzne posedenia. Kráľ Matej Korvín (1458 - 1490), o ktorom je známe, že rád pobýval v Bojniciach, usporadúval pod lipou veľké hostiny a porady.
Zaujímavým miestom je aj jaskyňa pod hradným bralom, s priemerom 22 m a výškou 6 m, ktorá sa nachádza 26 metrov pod úrovňou 4. nádvoria v travertínovej kope, na ktorej stojí celý zámok. V jaskyni sa nachádzajú dve jazierka, ktoré sú pravdepodobne súčasťou jaskynného systému pokračujúceho v ďalších priestoroch. Archeologické nálezy nájdené v jaskyni dokazujú osídlenie hradného vrchu už v staršej dobe kamennej.
Atraktivitu areálu dotvárajú aj známe kúpele a významná zoologická záhrada. Objekt je centrom kultúrneho a spoločenského života, konajú sa tu recepcie, plesy, sobáše, obchodné rokovania a ďalšie atraktívne podujatia.
V priestoroch Bojnického hradu sídli aj múzeum, ktoré sa špecializuje na neoslohy. Návštevníkov upútajú umeleckohistorické expozície prezentujúce významné diela európskeho umenia. Je to však len veľmi malá časť z toho, čo zozbieral posledný majiteľ z rodu Pálffy. Jeho túžba, zachovať jeho zbierky aj pre muzeálne účely nebola splnená. Po jeho smrti totiž skoro všetky exponáty rozpredané na pokyn pozostalej rodiny.
Expozície múzea: Život a bytová kultúra šľachty, Umeleckohistorické zbierky od gotiky po neoslohy
Dubnický kaštieľ
Je kultúrnou pamiatkou, ktorá patrí ku najhodnotnejším historickým stavbám na Slovensku. Kaštieľ s renesančným jadrom je štvorkrídlová budova nepravidelného tvaru, ktorú začal budovať Gašpar Ilešházi v 40. rokoch 17. storočia na staršom základe.
Kaštieľ má ústredný dvor (Átrium) stavaný na terase, ktorej svah tvoril bezpečnostnú priekopu. Stavba sa robila tak, aby bola schopná obrany, čoho dôkazom sú aj kľúčové strieľne. Z renesančnej stavby sa zachoval klenbový priechod vo východnom krídle, ktorý slúžil ako bočný východ pre koče, pričom vchod do kaštieľa nachádzajúci sa v západnom krídle bol opevnený štvorhrannou vežou. Bol chránený hradnou priekopou a za ním sa nachádzala hospodárska časť.
Po smrti Gašpara Ilešháziho sa dedičstvo rozdelilo medzi jeho dvoch synov. Gabriel dostal časť majetku s kaštieľom a Juraj prevzal nemšovskú kúriu. Po Gabrielovej smrti sa majiteľom celého panstva stal Juraj Ilešházi, ktorý sa zameral na nedostavané západné krídlo a po príchode vlny baroka tu zriadil barokovú kaplnku Nanebovzatia Panny Márie doplnenú rokokovým inventárom.
Malé renesančné okná nahradili veľké, barokové, ktoré na prízemí i na poschodí spevnili barokovými mrežami. V miestnostiach sa nachádzali bohato zdobené krby a kachle s kamennými stĺpmi. Vo východnom krídle boli v chodbe umiestnené obrazy všetkých Ilešháziovcov v životnej veľkosti. Miestnosti pokrývali štvoruholníkové a šesťuholníkové kamenné dlaždice. Južné krídlo bolo spojené so záhradnou alejou oválnym schodišťom. V tomto krídle mali Ilešháziovci svoj červený salón a hosťovskú spálňu. Po smrti Juraja Ilešháziho sa dedičom panstva stal jeho adoptívny syn Mikuláš, ktorý realizoval generálnu prestavbu kaštieľa do dnešnej podoby. Mikulášov syn Jozef neskôr prevzal celé dedičstvo a panstvá tohto rodu dosiahli vrcholný rozkvet.
V nasledujúcich desaťročiach sa v dubnickom kaštieli robili len nevyhnutné opravy. Dubnický kaštieľ bol taktiež bohato zásobený muníciou a rôznymi zbraňami a po dokončení sa stal sídlom všetkých Illešháziovských majetkov a panstiev. Na poschodí kaštieľa sa nachádzali izby, spoločenské miestnosti a ilešháziovská knižnica, ktorej súčasťou bolo 6000 zväzkov, z toho súpisy rukopisov pochádzajúcich z 18. a 19. storočia. Budovalo ju sedem generácií a konečnú podobu získala za vlády Štefana II. Ilešháziho, ktorý bol posledným príslušníkom rodu Ilešháziovcov.
V roku 1835 Štefan II. rodinné sídlo predal finančníkovi Jurajovi Sinovi z Hódosu, ktorý sa zaslúžil o rozvoj domáceho obchodu a priemyslu. Odvtedy sa Dubnica stala sídlom kapitalistického veľkostatku. Nástupcom Juraja Sinu bol Šimon Sina a v roku 1876 sa majiteľkou Dubnice stala jeho najmladšia dcéra Ifigénia de Castries d´Harcourt, ktorá sa rozhodla vytvoriť pompézne prostredie na prijímanie hostí, umožňujúce uspokojiť spoločenské požiadavky. Rovnako sa v tom čase zaslúžila aj o rozvoj Trenčianskych Teplíc. V roku 1909 sa Ifigénia d´Harcourt rozhodla kaštieľ i s príslušenstvom predať. Týmto sa posledný šľachtický veľkostatok z Dubnice vytratil.
Kaštieľ si neskôr odkúpil akcionár lesopriemyselnej spoločnosti Ignác Schanzer, ktorý v ňom v roku 1912 dal zaviesť vodovod a elektrický prúd z elektrárne teplianskeho cukrovaru, čím sa zaslúžil i o elektrifikćiu celej obce. Vybudoval úzkokoľajnú železnicu na zvážanie dreva z dubnických hôr. V súčasnosti v kaštieli sídli Dubnické múzeum, Mestské informačné centrum a galéria.
Múzejná zbierka obrazov Ilešháziovcov
Ilešháziovci vytvorili vzácnu obrazovú zbierku, ktorá obsahuje okrem portrétov príslušníkov rodu i diela iných žánrov. Nájdeme tu krajinky, sakrálne obrazy, zátišia, mytologické scény, ako aj monumentálne scény námornej bitky. Veľkoformátové ilešháziovské portréty dopĺňajú menšie portréty členov rodu. Kolekcia portrétov členov vládnuceho rodu patrila k „povinnej výbave“ domácnosti uhorského šľachtica. Medzi „povinné“ šľachtické zbierky sa radili scény poukazujúce na bojovné tradície rodu a s tým spojené zásluhy o obranu vlasti.
Význam rodu Ilešháziovcov
Dubnica sa vďaka významnému rodu Ilešháziovcov dostalo na vyššiu pozíciu v kultúrno – politickom živote v bývalom Uhorsku. Ilešháziovci, pôvodne zemiansky rod, ktorý bol neskôr povýšený do šľachtického stavu sa po prvýkrát prezentoval palatínom Štefanom, ktorý sa usadil na Trenčianskom hrade v roku 1594. Jednotliví členovia ilešháziovského rodu patrili medzi najbohatších šľachticov a dedičných županov Trenčianskej, Liptovskej a neskôr i Oravskej župy.
Pôsobili v rôznych funkciách, od bratislavského podžupana a hlavného župana, diplomata, radcu Uhorskej komory až po palatína, či vojenského veliteľa, čím výrazne ovplyvnili i vtedajšie politické dianie. Za vlády Gašpara Ilešháziho svoje sídlo presťahovali do Dubnice z Trenčianskeho hradu, kde osadil protitureckú vojenskú posádku. Dubnica a kaštieľ sa stali hlavným sídlom rodu Ilešháziovcov.
Kaštieľ BETLIAR
Kaštieľ v Betliari je najnavštevovanejším kaštieľom juhovýchodného Slovenska. Nachádza sa v obci Betliar, 3 km severne od okresného mesta Rožňava.
Dejiny
Kaštieľ pochádza zo začiatku 18. storočia a postavili ho na základoch staršieho renesančného hradu Bebekovcov. Dal ho postaviť Štefan Andráši ako poschodový, ešte opevnený hrad so štyrmi nárožnými vežami. I ďalšie prestavby v rokoch 1792 – 1795, keď prichádza k rozšíreniu, a v rokoch 1880 – 1886, keď stavba získala dnešnú podobu, sa viažu znovu k rodine Andrášiovcov, ktorá bola už vtedy jeho trvalým vlastníkom, a ktorá mala v majetku nielen hrad Krásnu Hôrku, ale aj majetky a bane v okolí Rožňavy. Po staršej klasicistickej prestavbe a rozšírení južnej časti a priečelia nasledovala rozsiahlejšia pseudoslohová úprava s nadstavbou druhého poschodia, ktorá dala kaštieľu ráz francúzskej poľovníckej stavby.
Kaštieľ zaplnili Andrášiovci množstvom vzácneho nábytku, umeleckých diel a zbierok. Pôvodnú knižnicu založil Leopold Andráši v druhej polovici 18. storočia. Jej interiér pochádza z rokov 1792 – 1795. Fond pozostáva prevažne z vedeckej literatúry 18. a 19. storočia. Prevahu zbierok tvoria maliarske diela, najmä obrazy realistov 19. storočia. Druhú časť zbierok (na prízemí) tvoria dovezené exotické predmety a poľovnícke trofeje, ktoré nemajú rovnocennú hodnotu s umeleckými zbierkami. Park spestrujú nielen jazierka, ale aj menšie záhradné stavby (pavilóny, groty, vodomety). Má vzácne exotické stromy a zvyšky prastarého tisového lesa.
Exteriér
Koncom 18. storočia začali Andrášiovci budovať prírodný park. Neskôr ho rozširovali a doplňovali ďalšími dendrologickými vzácnosťami. V súčasnosti má park rozlohu 80 ha. Komplex areálu kaštieľa v Betliari bol v roku 1985 vyhlásený vládou Slovenskej socialistickej republiky za národnú kultúrnu pamiatku ako vzácne kultúrno-historické dedičstvo niekoľkých storočí. V areáli sa nachádza aj Hermesova studňa z polovice 19. storočia.[3]
V najväčšom historickom parku na Slovensku je aj rímsky vodopád, navrhnutý v roku 1823 Josefom Bergmannom. Výškou 9 metrov je najvyšším umelým vodopádom a zároveň prvou romantickou stavbou na Slovensku. V októbri 2016 bol obnovený občianskym združením Andoras
Zvolenský zámok
Zvolenský zámok dal postaviť uhorský kráľ Ľudovít z Anjou v poslednej tretine 14. storočia na mieste starešej kúrie. Pôvodne slúžil ako občasné sídlo dvora a od roku 1424 patril uhorským kráľovnám. Bol to preto jeden z mála gotických hradov určených predovšetkým na komfortné bývanie s minimálnym strategickým či obranným významom – v období svojho vzniku sa nachádzal v bezpečnom vnútrozemí Uhorska.
Stavba patrí medzi tzv. kastelové hrady; pravidelný obdĺžnikový pôdorys má štyri dvojpodlažné krídla zoskupené okolo ústredného nádvoria. Palác bol rozčlenený dvojicou veží na západnej strane a kaplnkou, ktorá na východnej strane prevyšovala obytné krídlo. Celý komplex uzatvárala obvodová hradba. Vstup do hradu – orientovaný k mestu – viedol cez prejazd do nádvoria. Prízemie hradu slúžilo prevažne na hospodárske a skladovacie účely. Obytné a reprezentačné priestory boli sústredené na prvom poschodí okolo objektu hradnej kaplnky.
Na prelome 15. a 16. storočia bol hrad prvýkrát prestavaný. Vtedy vybudovali nové vonkajšie opevnenie s vežovou vstupnou bránou a nárožnými baštami a tiež bola vytvorená maliarska výzdoba kráľovskej dvorany. V 1. polovici 16. storočia sa sa v dôsledku ohrozenia z Osmanskej ríše pristúpilo k renesančnej prestavbe zámku. Od roku 1575 tu sídlila stála vojenská posádka na čele so zvolenskými županmi. Počas prestavby bol objekt nadstavený o ďalšie dve podlažia s nárožnými vežičkami a strieľňami po celom obvode vonkajších stien a veľkou strieľňou pre delá na severnej fasáde. Turci však Zvolenský zámok ani mesto nikdy nedobyli.
V 1. polovici 17. storočia sa uskutočnila baroková prestavba, počas ktorej boli reprezentačné siene 1. poschodia prebudované na viacero menších miestností. Ďalšie väčšie zmeny boli vykonané až v 2. polovici 18. storočia. Súvisela s nimi najmä prestavba dvojpodlažnej gotickej kaplnky, ktorá prekryla takmer všetky stopy jej pôvodnej stredovekej podoby.
S úpadkom ťažby drahých kovov v banských mestách a po presídlení župných úradov do Banskej Bystrice (1789) zámok postupne strácal svoj pôvodný význam. V roku 1805 ho vtedajší majitelia Esterházyovci predali štátu a v jeho prázdnych miestnostiach sídlil súd, väznica a sklad tabaku.
Od barokovej prestavby realizovala provizórne opravy zámku až Uhorská pamiatková komisia v rokoch 1894 a 1906. V rokoch 1957 – 1969 sa uskutočnila jeho rozsiahla rekonštrukcia a v roku 1961 bol zaradený do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Od roku 1965 je zámok súčasťou Slovenskej národnej galérie. Metódy jeho rekonštrukcie uprednostňovali zachovanie historicky a výtvarne najhodnotnejších fáz stavby s ťažiskom na obdobia gotiky a renesancie. Vďaka obnoveniu pôvodnej gotickej ochodze získalo nádvorie pôvodnú monumentalitu. V jeho dlažbe sa vyznačením starších základov románskeho kostola uplatnili tiež archeologické nálezy. K renovácii zámockej kaplnky sa pristúpilo až v 90. rokoch 20. storočia. Exteriéru aj interiéru bola vrátená podoba neskorého baroka z 2. polovice 18. storočia so zachovaním fragmentov gotických prvkov vo forme tzv. analytickej prezentácie.
V súčasnosti sú v hlavnej palácovej časti umiestnené expozície a depozitáre SNG, ich ťažisko spočíva na Obrazárni – zbierke európskeho maliarstva 16. – 19. storočia. V zámockej kaplnke sa pravidelne konajú bohoslužobné obrady rôznych konfesií. Priestory však majú aj rozmanité dočasné funkcie: Kráľovská sieň s kazetovým stropom a portrétmi panovníkov je zároveň koncertnou sálou, Rytierska sieň na prízemí severného krídla sa využíva na mestské občianske obrady.
Budatínsky zámok
Budatínsky zámok je historickou a architektonickou pamiatkou Žiliny. V minulosti patril medzi vodné hrady, chránené tokom riek a vodnými priekopami. Jeho najstaršou časťou je mohutná ranogotická štvorposchodová veža, ktorá bola postavená v čase opevňovania krajiny po tatárskom vpáde v polovici 13. stor. Vzhľadom na svoju polohu v blízkosti sútoku Váhu a Kysuce plnila i funkciu kráľovskej tridsiatkovej stanice, kde sa vyberalo mýto od kupcov prichádzajúcich zo Sliezska.
Začiatkom 14. storočia, počas vlády Matúša Čáka Trenčianskeho, vežu opevnili a vystavali jadnotraktový palác. Najväčšie stavebné úpravy zaznamenal v rokoch 1487 - 1798, keď bol majetkom rodu Suoogovcov. Dátum renesančnej prestavby, rok 1551, je zaznamenaný na krbe prvého poschodia veže. V 18. storočí, keď zámok už úplne stratil funkciu pevnosti, postavili na zvyškoch opevnenia barokovo - klasicistický kaštieľ.
V roku 1798 prešiel Budatínsky zámok do majetku rodu Čákyovcov, ktorým patril až do roku 1945. Postihli ho aj revolučné udalosti rokov 1848 - 1849, keď 10. januára 1849 takmer úplne vyhorel a odvtedy dlhší čas chátral.
Celkovú obnovu zámku začali jeho majitelia až v rokoch 1920 - 1922. Po odstránení rumovísk časti barokového paláca dostavali juhozápadné krídlo v historizujúcom slohu a zámok dostal dnešnú podobu.
Bytčiansky kaštieľ
Bytčiansky zámok, (zámok) Bytča) je renesančná stavba (kaštieľ, občas označovaný ako zámok) v centre okresného mesta Bytča v Žilinskom kraji.
Areál kaštieľa, pozostávajúci z vlastného renesančného paláca a tzv. Sobášneho paláca, ako aj z hospodárskych a obytných budov, patrí k najvýznamnejším a architektonicky najpôsobivejším feudálnym sídlam na Slovensku. Od roku 1970 je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok.
Dejiny
Pôvodne tu bol menší hrad (obytná veža s dvorcom) postavený v 13. storočí, patriaci nitrianskemu biskupstvu. Počas ďalších storočí sa vo vlastníctve hradu vystriedali viacerí majitelia (napr. Pongrácovci, Podmanickovci). V roku 1563 získal kúpou Bytčianske panstvo spolu s hradom František I. Turzo, člen významnej podnikateľskej rodiny (podnikali v ťažbe a výrobe medi), ktorý v rokoch 1571 – 1574 dal na mieste starého gotického hradu postaviť nový objekt – opevnený kaštieľny areál s viacerými funkčnými stavbami. Vzhľad starého hradu s obytnou vežou v opevnení poznáme z historických rytín.
Sobášny palác po obnove
Stavbou renesančného kaštieľa poveril František Turzo talianskeho majstra Giovanniho Kiliána z Milána (jeho postava je zvečnená na freske v prízemí na kruhovom schodisku). V otcovej činnosti pokračoval starší syn Juraj, ktorý za aktívnu účasť v boji proti Turkom získal popredné miesto na cisárskom dvore. Pretože v čase otcovej smrti (v roku 1574) bol ešte neplnoletý, správy rodových majetkov sa ujal až v roku 1585 po smrti svojej matky Kataríny Zrínskej. Od toho času sa kaštieľ stal jeho rodovou rezidenciou. Kaštieľ sa súčasne stal centrom nielen bytčianskeho panstva, ale odtiaľ boli spravované aj ostatné turzovské majetky, najmä lietavské a oravské panstvo. Rok začatia výstavby je vytesaný na nápise nad portálom medzi Turzovským a Zríniovským erbom: SVB. AVSPICIIS. PII. INVICTIQVE. CAESARIS // MAXIMILIANI II. ELECTI. ROMANORVM. IMPERATO // RIS. AC. GERMANIAE. HUNGARIAE. BOEMIAEQVE. REGIS // FRANCISCVS. THVRZO. DE. BETHLENFALWA. SVMTIBVS // PROPRIIS. HOC. OPVS. A. FVNDAMENTO. FIERI. CVRAVIT // ERREXITQVE. ANNO. DOMINI. 1. 5. 7. 1., vo voľnom preklade: "Za spravodlivého a nepremožiteľného cisára // Maximiliána II., voleného rímskeho cisá // ra, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech // František Turzo z Betlanoviec vlastným // nákladom dal od základov toto dielo // postaviť. Roku Pána 1571.".
Ako uhorský palatín dal v roku 1601 vybudovať tzv. Sobášny palác, priestrannú budovu v predhradí, venovanú slávnostným rodinným príležitostiam, najmä svadobným hostinám svojich siedmich dcér. Z viacerých, najmä dekoračných detailov (výzdoba portálov, sgrafitové rámovanie okien, profilácia ríms a i.) možno usúdiť, že palác je dielom talianskych majstrov. Nad hlavným portálom sa nachádza jeho erb a erb jeho manželky Alžbety Czoborovej. Nad erbami je nápis: SPECTABILIS AC. MAGNIFICVS. DOMINVS. GEORGIVS // THVRZO. DE BETTLENFALWA. COMES. COMITATVS // ARWENSIS. PINCERNARVM. REGALIVM. IN HVNGARIA // MAGISTER. AC SACRE. CESAREAE. REGIAEQWE // MAIESTATIS. CONSILIASRIVS. EX AMORE PATERNO // PRO SOLEMITATE. NVPTIARVM. CHARISSIMARVM // FILIARVM SVARVM. A DOMINO DEO SIBI. DONATARVM // SI DOMINVS. DEVS TAM DIVEAS SVPERSTITES // ESSE VOLVERIT. PALATIVM HOC FIERI ET EXTRVI.
Do dejín kaštieľa sa v období renesancie zapísal aj ďalší taliansky majster, A. Pocabello, ktorý opravil kaštieľ a Sobášny palác po ničivom vpáde hajdúskych vojsk v r. 1605 – 1612. Pri týchto úpravách postavili aj arkádu v nádvorí ústrednej budovy, ktorou prekryli staré fresky z obdobia vzniku kaštieľa.
Po vymretí Turzovcov, ktorí zriadili v Bytči knižnicu a mali tu aj klenotnicu so zbierkou vzácnych gobelínov, zmenili sa osudy Bytčianskeho kaštieľa. V roku 1624 sa kaštieľ prostredníctvom sobáša Kristíny Ňáriovej (Nyáry), vdovy po Imrichovi Turzovi, poslednom mužskom príslušníkovi rodu Turzovcov, a Mikuláša Esterháziho, dostal do vlastníctva rodu Esterháziovcov, ktorím patril až do polovice 19. storočia. Vzhľadom na to, že ich hlavným rodovým sídlom bol zámok v meste Eisenstadt tento objekt využívali predovšetkým na hospodárske účely; jeho vzhľad obohatili len v r. 1736 cyklom nástenných malieb v arkáde; fresky znázorňujú v nadživotnej veľkosti uhorských a európskych panovníkov ako aj známych vojvodcov i hrdinov z antickej mytológie.
Okno Sobášneho paláca so sgrafitovou výzdobou
V roku 1862 panstvo s majetkom odkúpila obchodnícka rodina Popperovcov, ktorá v jeho držbe videla najmä ekonomické výhody. Tomu podriadila aj stavebné úpravy, ktoré odporovali historickej a architektonickej hodnote objektu: vlastný kaštieľ prebudovala na byty, Sobášny palác na okresný súd. Tzv. klasicistickú budovu, ktorá vznikla okolo r. 1830 prestavbou renesančnej budovy, funkčne pričlenili k okresnému súdu a slúžila aj účelom mesta.
V čase vlastníctva posledných majiteľov bol kaštieľ značne zadlžený. V roku 1935 bola naň uvalená najprv nútená a od roku 1945 národná správa. Napokon 3. apríla 1950 štát prevzal do svojho vlastníctva Bytčiansky kaštieľ spolu s ostatnými objektami k nemu patriacimi.Vzhľad objektov
Centrum areálu tvorí štvorkrídlový objekt paláca s arkádovým nádvorím, ústrednou vstupnou šesťposchodovou vežou v severnom krídle a s mohutnými kruhovými baštami na nárožiach. Sobášny palác pri kaštieli je jednoposchodová budova s obdĺžnikovým pôdorysom. Fasáda sa vyznačuje sa bohatou sgrafitovou ornamentikou s figurálnymi a rastlinnými motívmi okolo kamenných okien a portálu. Najzaujímavejším priestorom paláca je bezpochyby veľká sála na poschodí, ktorá s rozmermi 34,5 × 12,5 metra patrí k najväčším priestorom profánnej architektúry na Slovensku.
Súčasný stav
V hlavnom objekte kaštieľa je umiestnený Štátny oblastný archív, v Sobášnom paláci sú výstavné priestory Považského múzea. Po dokončení úprav budú budovy areálu slúžiť kultúrno-spoločenským účelom a cestovnému ruchu. S realizáciou pamiatkovej obnovy sa začalo po roku 1960. Dlhodobá úprava, ktorej výsledkom bude prinavrátenie vzhľadu areálu do turzovského obdobia, sa postupne realizuje. Sobášny palác je už v pôvodnej podobe zo začiatku 17. storočia.
Bytčiansky kaštieľ sa stal základným architektonickým typom na území Slovenska, nadväzujúc na typ talianskych mestských palácov. Architektonické riešenie budovy, vychádzajúc z historických daností, skĺbilo v sebe dva dôležité komponenty – fortifikačný účel a pohodlné a reprezentatívne bývanie.
V kaštieľnom komplexe je vyobrazených niekoľko reliéfnych dvojíc erbov. Nad portálom Sobášneho paláca je to erb Juraja Turzu a jeho manželky Alžbety Czoborovej. Oba erby sú (značne devastované) vytesané aj nad portálom predbránia kaštieľa. Nad portálom je to erb Františka Turzu a jeho manželky Kataríny Zrínskej; tieto erby sa opakujú aj na portáli na poschodí z nádvoria. Na fasáde veže sú to erby Juraja Turzu a jeho prvej manželky Žofie Forgáčovej.
Zaujímavosti
V kaštieli slúžil ako vojak strážneho oddielu Juraj Jánošík, ktorý sa tu zoznámil s uväzneným kysuckým zbojníkom Tomášom Uhorčíkom. Tento ho po prepustení z cisárskeho vojska nahovoril, aby sa dal k zbojníkom. Jánošík si potom vytvoril vlastnú družinu a stal sa legendárnym hrdinom, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“. Nakoniec ho začiatkom marca 1713 chytili, v Liptovskom svätom Mikuláši, odsúdili a popravili na šibenici.
V Bytčianskom kaštieli sa 7. januára 1611 konal povestný súd s pomocníkmi Alžbety Bátoriovej, Čachtickej panej, známej svojimi sadistickými výčinmi. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. Samu Alžbetu Bátoriovú nesúdili, v rozsudku sa spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na Čachtickom hrade, kde zostala až do svojej smrti v r. 1614.
Čákiho kaštieľ
Kaštieľ v Prievoze alebo Čákiho kaštieľ (staršie Csákyho kaštieľ) je kaštieľ, ktorý dal postaviť v blízkosti Bratislavy ako svoje letné sídlo gróf Eugen Čáki, pravdepodobne v roku 1902. Objekt je z obdobia dozrievajúceho romantizmu, ale vykazuje prvky eklekticizmu a má nepravidelnú dispozíciu. Súčasťou kaštieľa je Kaplnka Božského Srdca Ježišovho, ktorá slúžila do vybudovania kostola sv. Vincenta v Ružinove ako farský kostol.
Dejiny
V roku 1916 rozpredal Pavol Žolnajov jednotlivé časti anglickej záhrady pôvodne patriacej ku kaštieľu. V 1933 stavbu spolu s malou časťou parku kúpili rádové sestry kongregácie Dcér svätého Františka z Assisi, zriadili v kaštieli kláštor a v budove pôvodne slúžiacej ako koniareň zriadili nemocnicu.
Kaštieľ bol znárodnený v roku 1954 a v roku 1956 prebudovaný na geriatrické sanatórium.
19. októbra 1989 bol kaštieľ zapísaný na ústredný zoznam pamiatkového fondu. Po páde komunizmu bol kaštieľ a priľahlý areál vrátený pôvodnému majiteľovi – Kongregácii Dcér svätého Františka z Assisi. Rádové sestry v spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom v Bratislave a Ing. arch. Eduardom Šutekom vykonali v rokoch 2003 – 2006 rekonštrukciu. V roku 2005 vyhral kaštieľ po rekonštrukcii strechy 1. cenu v kategórii Šikmá strecha na Slovensku a 2. miesto v kategórii Remeselná práca. V roku 2006 vyhral súťaž Kultúrna pamiatka roka
Csákyho kaštieľ v Bijacovciach
Neskorobarokový kaštieľ s parkom a s pôvodnými hospodárskymi budovami bol postavený v rokoch 1780 až 1785. Ide o dvojpodlažnú budovu s manzardovou a sedlovou strechou, horizontálne riešenou fasádou. Bol postavený bezprostredne po vypálení Spišského hradu.
Staviteľom kaštieľa bol Ján Nepomuk Csáky - významná politická a šľachtická osobnosť, uhorský kancelár vo Viedni -, ktorý si dal na konci svojho života postaviť na svojom majetku v Bijacovciach slušný kaštieľ. Stavba kaštieľa trvala 5 rokov. Na priečelí kaštieľa je erb rodiny Csákyovcov a Esterházyovcov. Sem boli prinesené zo Spišského hradu rodinné, panovnícke a kniežacie obrazy. V kaštieli bola kaplnka v pravom krídle budovy. V terajšej tmavej komore bola sakristia s potrebným omšovým náradím a rúchami. V kaštieli na prízemí bola veľká dvorana s troma lustrami, mnohými stolmi a stoličkami. Na stenách boli obrazy predkov v životnej veľkosti. Napravo boli pánove izby, naľavo izby panej a spoločenské miestnosti. Na poschodí bolo 15 izieb, kde bývali hostia a mládež. V 30 prízemných izbách bolo mnoho striebra a portrétov. V roku 1925 dal zariadiť majiteľ Michal Csáky v celej budove ústredné kúrenie. Situovanie kaštieľa ovplyvnilo dôležitosť ciest vedúcich do obce a po výstavbe kaštieľa získala na význame cesta spájajúca Bijacovce s Hodkovcami.
Zakladateľ kaštieľa obklopil záhradu okolo celej budovy vysokým širokým násypom. Jednotlivé svetové strany záhrady vysadil rôznymi druhmi stromov: na sever sú ihličnaté, na západ listnaté, juh je otvorený a vysadený nízkymi ozdobnými krami, na východ sú skupiny rozličných ozdobných stromov. Oproti kamennej terase kaštieľa je vodomet s kamenným bazénom. Pomedzi skupiny kvetín viedli pohodlné cestičky a popri nich sú lavice. Na južnej strane sa vypínal biely grécky pavilón. Tok vody sa obracal na juh a poniže tvoril jazierko. Na juhovýchodnom pobreží bol murovaný prístav s člnkom. Na severnej strane bol zriadený zverinec, kde sa pásli srnky a iné krotké zvieratá. Park okolo kaštieľa bol vyhlásený za chránený areál. V súčasnosti je kaštieľ sídlom SOU lesníckeho.
Posledným potomkom bijacovskej vetvy rodu Csákyovcov bol Juraj, naposledy žijúci v Kanade. Zomrel v roku 1995 a jeho pozostatky boli uložené na cintoríne v Bijacovciach v blízkosti rodinnej hrobky rodu Csákyovcov.
V súčasnosti v upravenej záhrade kaštieľa sa našlo miesto aj na chov danielov. Návštevníci obce môžu na požiadanie túto milú rodinku aj navštíviť.
Haličský zámok
História
Obec vznikla v 12. storočí pod hradom, ktorý bol sídlom panstva rodu Tomajovcov. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1299 – pod názvom Holuch. Neskôr bola známa pod názvom Gács.
História obce je úzko spätá s históriou zámku /pôvodne hradu/. Haličské hradné panstvo patrilo rodu Tomajovcov, potom Lossonczyovcov a neskôr Forgáchovcov.
Žigmund Forgách - manžel Anny rod. Lossonczyovej, po niekoľkoročných sporoch s príbuznými získal celé panstvo, ako veno svojej manželky. V r. 1601 dostal na majetky definitívne kráľovskú donáciu. Pod panstvo Halič patrilo 15 obcí.
Obyvateľstvo podhradia spočiatku tvorili prevažne nemecké rodiny. Postupom času sa Slováci usadzovali najskôr na predmestí, neskôr i vo vnútornom meste.
V mestečku sa rozvíjala remeselnícka výroba. V roku 1598 Žigmund Forgách žiada o súhlas na výstavbu pecí, suchých a mokrých stúp, šlamovne, mlyna, vodných járkov a výstavbu prístupných ciest a budov na banské podnikanie. Hrnčiarsky cech v Haliči vznikol v roku 1726, bolo v ňom 58 majstrov. Koncom 18. storočia bolo v Haliči a okolí okolo 1500 pradiarov a cech súkenníkov. V roku 1765 vznikla manufaktúra na súkno. Neskôr pri manufaktúre, vzhľadom na to, že bola privilegovaným podnikom, okrem textilu vyrábali i ceruzky, rôzne ozdobné knihy a v malom množstve i majoliku.
V roku 1765 sa podhradie Halič stalo úradne mestečkom. Zachované sú štatúty poddanského mesta Gács v desiatich bodov z 28. júna 1765 od grófa Jána Forgáča.
15. februára 1776 vydáva gróf Ján Forgách privilégium pre mesto Gács v slovenskej reči. Okrem iného sa uvádza, že Magistrát v Haliči má jedného richtára, deväť radných, jedného notára, jedného pokladníka komory, jedného gruntového Ferwaltera, mestského strážcu, majstra a mešťanov. V magistráte majú byť zastúpení aj Nemci bývajúci v Haliči.
V roku 1828 mala Halič 186 domov, 1235 obyvateľov a 27 remeselníckych dielní. Popri poľnohospodárstve a ovocinárstve je tu rozvinutá hrnčiarska výroba. V roku 1836 bol založený cukrovar.
Postupne sa pod zámkom usadzovala aj židovská komunita.
Kaštieľ a Zámok Topoľčianky
ňKaštieľ v Topoľčiankach je zachovalý klasicistický kaštieľ, vytvárajúci južné krídlo historického objektu staršieho zámku. Nachádza sa v Topoľčiankach a obklopuje ho rozsiahly anglický park. Dnes slúži ako múzeum so zachovalým dobovým interiérom, zámockou knižnicou, obsahujúcou viac ako 14 000 zväzkov a zbierkami keramiky a porcelánu. V roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
História
Kaštieľ stojí na mieste gotického vodného hradu a neskoršej renesančnej pevnosti, ktorá bola výrazne prestavaná v 16. a 17. storočí. Vznikla tak 4-krídlová stavba s arkádovým nádvorím, chránená opevnením a baštami, poskytujúcim ochranu pred vtedajším tureckým ohrozením. Začiatkom 19. storočia (1818 – 25) dal gróf Ján Keglevich zbúrať južné krídlo, ktoré nahradila reprezentačná, klasicistická budova s rizalitmi a mohutnou kupolou. Nový, klasicistický kaštieľ poskytoval honosné priestory – tanečnú sálu, jedáleň, knižnicu i schodište poprepájané salónmi, ktoré vhodne doplnili zámocký areál.[4]
Moderný a udržiavaný zámok sa stal v roku 1890 letným sídlom Habsburgovcov, no po vzniku ČSR aj prezidenta republiky. Tunajšie prostredie si veľmi obľúbil a často navštevoval najmä Tomáš Garrigue Masaryk.
V klasicistickom krídle je dnes múzeum historického nábytku a bytových doplnkov, vrátane kobercov, vyšívaných orientálnych závesov, obrazov, keramiky, hodín a zbraní. Všetky exponáty tu pri svojom odchode v októbri 1918 zanechali poslední majitelia – arcivojvoda Jozef August Habsburg s manželkou Augustou, vnučkou cisára Františka Jozefa I. V päťdesiatych rokoch boli exponáty premiestnené do salónov podľa rovnakého slohu a historického obdobia, čím vznikli čisto renesančné, barokové, rokokové, klasicistické a biedermeierovské expozície. Súčasťou areálu kaštieľa je aj rozsiahly park v anglickom štýle, v ktorom sa zachoval aj klasicistický skleník. V parku sa nachádzajú aj dve sochy (socha diviaka a socha jeleňa), ktorých autorom bol uznávaný sochár Alojz Štróbl.
Súčasťou komplexu je aj jazdiareň s presláveným chovom koní v národnom žrebčíne, založenom v roku 1921.
Budmerický kaštieľ
Budmerický kaštieľ alebo Pálffyovský kaštieľ je kaštieľ, ktorý sa nachádza v Trnavskej pahorkatine v obci Budmerice. Obklopený je anglickým parkom z druhej polovice 19. storočia.
Dejiny
Bol postavený v roku 1889 v pseudogotickom slohu Pálfiovcami ako poľovnícky kaštieľ. Inšpiráciou pri stavbe boli pravdepodobne renesančné zámky na Loira. Pálfiovci boli v Budmericiach zemepánmi. Budmerice boli v tom čase súčasťou ich panstva Červený Kameň. Ján Pálffy (1857–1934) mal veľmi rád poľovačky. Neďaleko kaštieľa bola bažantnica a ešte dnes je možné natrafiť na zvyšky jej oplotenia v lese. Gróf dal postaviť aj sochu Panny Márie Lurdskej. Socha je len pár metrov od kaštieľskeho parku, na lesnej ceste, ktorá vedie k Červenému Kameňu. V roku 1945 bol po emigrácii posledného budmerického grófa Pavla skonfiškovaný česko-slovenskou vládou.
Nad portálom je erb stavebníka Jána Pálffyho a jeho manželky Elsy von Schlippenbach a po jeho stranách nápis: "ANNO. DOMINI- -MDCCCLXXXIX. // QUO. NUPTIAS. RITE- CELEBRAVERUNT. COMES // JOANNES. PÁLFFY. - AB ERDÖD. JUNIOR. AC. // ELSA. COMITISSA. - SCHLIPPENBACH. FYSTRUCTUM // CURANTE. FRAN A NELMANN, ARCHITECTONE".
V súčasnosti je v pôsobnosti MK SR, prevádzku expozície, jej ideovú i odbornú prípravu zabezpečuje Slovenské národne múzeum – Múzeum Červený Kameň. Je zapísaný v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok.
Kaštieľ Dolná Krupá
V celom Uhorsku sa nenájde kaštieľ a park takého výnimočného vkusu a krásy. Krupá bude triumfom umení a vied, ktorý ovenčuje vznešený rod Brunsvikovcov” s neskrývanou hrdosťou vyhlásil architekt Anton Pius Rigel.
Obec Dolná Krupá sa nachádza 11 km severne od krajského mesta Trnava, asi 60 km od hlavného mesta SR Bratislavy.
Klasicistický kaštieľ z rokov 1793-95 bol naposledy upravovaný v rokoch 1820-1821 podľa projektu A.P.Rigela. Štyri štíhle stĺpy a trojuholníkový štít – to sú hlavné poznávacie znaky stavby. Dnes patrí k najkrajším príkladom vidieckej klasicistickej architektúry na Slovensku.
Využitie brunsvikovsko-chotekovského kaštieľa, jedinečného klenotu klasicizmu, na hudobno-múzejné účely súvisí s historicky podloženými vzťahmi Ludwiga van Beethovena s rodinou Jozefa Brunsvika de Korompa, majiteľa kaštieľa. Slovenské národné múzeum - Hudobné múzeum tu prezentuje výber z bohatého zbierkového fondu archívnych dokumentov a zbierky hudobných nástrojov, ako aj život a tvorbu Beethovena so vzťahom k Slovensku. Okrem hudby má v Dolnej Krupej silnú tradíciu aj pestovanie ruží. Rozárium grófky Márie Henriety Chotekovej začiatkom 20. storočia patrilo k najvychýrenejším v Európe. Preto ruže a hudba dnes neodmysliteľne patria ku kaštieľu.
Kašieľ i obec Dolnú Krupú preslávili:
Pobyty svetoznámeho hudobného skladateľa Ludwiga van Beethovena v kaštieli; túto skutočnosť pripomína Pamätník L.van Beethovena so stálou expozíciou.
Mária Henrieta Choteková – ružová grófka (1863-1946), zakladateľka najväčšieho rozária v strednej Európe, ktoré sa preslávilo vlastnými odrodami ruží. Ružiarsku tradíciu pripomína množstvo vysadených ruží v areáli kaštieľa i v obci.
Rodina Dopyerovcov – vynálezcov akustickej rezofonickej gitary – pochádzala z Dolnej Krupej a na ich počesť bola na budovu kaštieľa Maticou Slovenskou osadená pamätná tabuľa v r. 1993...
Kaštieľ Dolná Mičiná
V celom Uhorsku sa nenájde kaštieľ a park takého výnimočného vkusu a krásy. Krupá bude triumfom umení a vied, ktorý ovenčuje vznešený rod Brunsvikovcov” s neskrývanou hrdosťou vyhlásil architekt Anton Pius Rigel.
Obec Dolná Krupá sa nachádza 11 km severne od krajského mesta Trnava, asi 60 km od hlavného mesta SR Bratislavy.
Klasicistický kaštieľ z rokov 1793-95 bol naposledy upravovaný v rokoch 1820-1821 podľa projektu A.P.Rigela. Štyri štíhle stĺpy a trojuholníkový štít – to sú hlavné poznávacie znaky stavby. Dnes patrí k najkrajším príkladom vidieckej klasicistickej architektúry na Slovensku.
Využitie brunsvikovsko-chotekovského kaštieľa, jedinečného klenotu klasicizmu, na hudobno-múzejné účely súvisí s historicky podloženými vzťahmi Ludwiga van Beethovena s rodinou Jozefa Brunsvika de Korompa, majiteľa kaštieľa. Slovenské národné múzeum - Hudobné múzeum tu prezentuje výber z bohatého zbierkového fondu archívnych dokumentov a zbierky hudobných nástrojov, ako aj život a tvorbu Beethovena so vzťahom k Slovensku. Okrem hudby má v Dolnej Krupej silnú tradíciu aj pestovanie ruží. Rozárium grófky Márie Henriety Chotekovej začiatkom 20. storočia patrilo k najvychýrenejším v Európe. Preto ruže a hudba dnes neodmysliteľne patria ku kaštieľu.
Kašieľ i obec Dolnú Krupú preslávili:
Pobyty svetoznámeho hudobného skladateľa Ludwiga van Beethovena v kaštieli; túto skutočnosť pripomína Pamätník L.van Beethovena so stálou expozíciou.
Mária Henrieta Choteková – ružová grófka (1863-1946), zakladateľka najväčšieho rozária v strednej Európe, ktoré sa preslávilo vlastnými odrodami ruží. Ružiarsku tradíciu pripomína množstvo vysadených ruží v areáli kaštieľa i v obci.
Rodina Dopyerovcov – vynálezcov akustickej rezofonickej gitary – pochádzala z Dolnej Krupej a na ich počesť bola na budovu kaštieľa Maticou Slovenskou osadená pamätná tabuľa v r. 1993...
Kaštieľ Esterházyovcov Želiezovce
Kaštieľ bol postavený v roku 1720, spočiatku slúžil ako klasická vidiecka kúria, letné sídlo rodiny Esterházy. Štvorkrídlová budova s vnútorným nádvorím - pôvodne baroková stavba bola v 19. storočí prestavaná v klasicistickom štýle. Kaštieľ obklopuje nádherný anglický park s potokom, nachádzajú sa tu vzácne dreviny - platany , vzácny tisovec dvojradový ako i historický, 350-ročný dub letný.
Gróf Ján Karol Esterházy /1775 – 1834/ bol známy svojim pozitívnym vzťahom ku kultúre, podporoval napríklad Národné múzeum v Budapešti a podieľal sa aj na rozvoji Maďarskej akadémie vied. V roku 1818 pozval významného – dnes už svetoznámeho hudobného skladateľa Franza Schuberta ako učiteľa hudby pre svoje dcéry Máriu a Karolínu. Schubert tu strávil niekoľko mesiacov v službách rodiny a vrátil sa sem aj po šiestich rokoch teda v roku 1824. Podľa dostupných informácií tu prežil síce krátke (máj – december), ale z hľadiska jeho tvorby významné, inšpiratívne obdobie. Je viac, ako pravdepodobné, že jeho skladba s názvom Fantázia F-moll bola ovplyvnená tajnou túžbou po mladej kontese Karolíne.
Ďalšou osobnosťou, ktorá svojim pobytom spestrila – alebo skôr osladila život rodiny Esterházyovcov, bol viedenský cukrár Franz Sacher, ktorý sa stal svetoznámym svojou tortovou špecialitou. Historické dokumenty potvrdzujú, že v rokoch 1842 - 43 pôsobil práve v Želiezovciach ako hlavný kuchár grófskej rodiny a jeho syn Eduard - neskorší zakladateľ prestížnej hotelovej siete sa tu narodil vo februári 1843.
V blízkosti kaštieľa sa nachádza tzv. Soví zámoček, ktorý dnes slúži ako Mestské múzeum prezentujúce miestnu históriu od najstarších čias až po novodobé dejiny. Klasicistická stavbu dal postaviť už spomínaný Ján Karol Esterházy pre rodinných učiteľov: čelnú fasádu zdobí socha sovy – symbol múdrosti. Na poschodí domu bola zriadená pamätná izba F. Schuberta, ktorá dobovým nábytkom a zachovanými osobnými predmetmi znázorňuje každodenný život tohto hudobného génia počas jeho pôsobenia v Želiezovciach.
bottom of page