Bratislavský hrad
Bratislavský hrad
Bratislavský hrad je súbor stavieb v historickom areáli, ktorý zaberá vrchol návršia na juhozápadnom ostrohu malokarpatského chrbta na ľavom brehu Dunaja v Bratislave. Hradu dominuje monumentálna stavba bývalého kráľovského paláca tvoriaca neodmysliteľnú panorámu hlavného mesta Slovenska. Svojím zástojom v dejinách Veľkej Moravy, Uhorska, Česko-Slovenska a moderného Slovenska predstavuje Bratislavský hrad významný pamätník spoločensko-historického vývoja v tejto oblasti.
Mohutná obdlžniková bloková stavba so štyrmi nárožnými vežami stojí na strategickom mieste osídlenom už v dobe keltskej a veľkomoravskej. V 9. storočí v miestach dnešného hradného areálu stála palácová stavba a bazilika. Architektúru hradu najviac poznačili dostavby a prestavby v období gotiky, renesancie a počas panovania Márie Terézie. Od polovice 16. storočia, kedy sa na 200 rokov stala Bratislava korunovačným mestom Uhorska, bol hrad sídlom panovníka, konali sa tu zasadnutia Uhorského snemu a v korunovačnej veži boli uložené korunovačné klenoty uhorských král'ov. Po presťahovaní kráľovského dvora do Viedne bol na hrade Generálny seminár, kde študovali mnohí významní vzdelanci tej doby. Neskôr hrad dostalo vojsko a v roku 1811 vyhorel. Rekonštrukcia sa uskutočnila až v šesťdesiatych rokoch tohoto storočia.
Hrad s areálom bol vyhlásený v roku 1961 za Národnú kultúrnu pamiatku.
Mestský hrad Banská Bystrica
Mestský hrad v Banskej Bystrici, charakteristická dominanta a symbol historického jadra Banskej Bystrice s typickou siluetou dvojice cibuľovitých veží, situovaný hore na námestí. Je to národná kultúrna pamiatka
Dejiny
Mestský hrad vznikol popri pôvodnej baníckej osade, ktorá predchádzala založeniu mesta. Už v tých časoch tu stál farský kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý sa neskôr, koncom stredoveku stal centrom novej pevnosti. Funkciou mestského hradu bolo chrániť výnosy z ťažby drahých kovov, najmä z medi a striebra, a kráľovskú pokladnicu. Sídlil tu zástupca kráľa a cirkvi, schádzala sa tu mestská rada. Jednotlivé budovy rôznorodej funkcie obohnali spoločným opevnením, ktoré chránilo patriciát pred vonkajšími nepriateľmi i vnútornými nepokojmi, najmä počas baníckych vzbúr.
Areál mestského hradu sa skladá z kostola Panny Márie, tzv. Matejovho domu, tzv. slovenského kostola, radnice, budovy fary a kamenného opevnenia s baštami, vstupnou bránou s barbakanom, ktorým sa do areálu vchádzalo.
Najstaršou budovou je neskororománsky farský kostol panny Márie z druhej polovice 13. storočia. Pôvodne ho obklopoval cintorín, na ktorom až do 19. storočia stála románska kostnica.
Bystrickí mešťania, inšpirovaní vzorom mestského hradu v Kremnici, opevnili v poslednej tretine 15. storočia priestor okolo farského kostola a postavili tu ďalšie budovy patriace samospráve banských miest, mestskej správe a kráľovi: gotický dom kráľa Mateja (nazývaný aj Matejov dom) vznikol v roku 1479, mestská radnica okolo roku 1500; krátko predtým, v roku 1492, dostavali kostol sv. Kríža, nazývaný aj slovenský kostol, lebo sem chodili prevažne slovenskí obyvatelia, s bohatým vstupným neskorogotickým portálom. Opevnenie tvoril vysoký kamenný múr a kruhové bašty. Najdôležitejšou časťou opevnenia bola vstupná brána s barbakanom, dostavaná v roku 1512, do ktorej sa vstupovalo dvoma bránami, pre povozy a pre peších. V tom období prešiel farský kostol nákladnou stavebnou úpravou, ktorú podnes dokumentuje zachované oratórium s gotickou krížovou klenbou, bočná kaplnka sv. Barbory a neskorogotickým krídlovým oltárom od Majstra Pavla z Levoče a neskorogotická bronzová krstiteľnica od majstra Jodoka. Typologickou zaujímavosťou sú portréty svätých, ktorými iluzívne nahradili konzoly pod klenbou v presbytériu. Interiér kostola bol v tých časoch veľmi hodnotný, hl. oltár vyhotovil Majster Pavol z Levoče a údajne bol ešte monumentálnejší ako levočský. Podľahol však ničivému požiaru v roku 1761; v roku 1767 ho nahradili barokovým oltárom s obrazmi od významného rakúskeho maliara J. L. Krackera. Zrútenú klenbu nahradili barokovou, s iluzívnou architektonickou freskou v presbytériu od Antona Schmidta z rokoch 1767-1770. Z tohto obdobia pochádzajú aj typické siluety s cibuľovitými medenými strechami.
Do mestského hradu po čase včlenili aj mestskú radnicu. V druhej tretine 16. storočia prešla viacerými stavebnými úpravami, ktoré jej vtlačili dnešný ráz. V roku 1546 ju podstatne rozšírili a prestavali. Čoskoro nato, v rokoch 1564-1565, majster Peregrinus upravil jej priečelie vrátane starej neskorogotickej loggie a budovu ukončil renesančnou atikou s lastovičími chvostmi.
Čachtický hrad
Čachtický hrad (-normovaný názov) alebo (hrad) Čachtice je dnes zrúcanina hradu na vápencovo-dolomitickom vrchu (375 m n. m.) v Čachtickom krase, Malých Karpatoch medzi obcami Čachtice a Višňové.
Dejiny
Čachtický hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia. Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali západnú hranicu Uhorska, najmä v 13. storočí, keď ho spravoval hradný kráľovský kastelán. V roku 1273 ho napadol a silno poškodil český kráľ Přemysl Otakar II. Medzi prvými pánmi hradu boli Peter a Pongrác z rodu Hunt-Poznanovcov, načas patril aj Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. V roku 1392 prešiel do majetku Stibora zo Stiboríc, ktorý vlastnil 20 hradov na Považí. V roku 1467 väznili na hrade husitského veliteľa Jána Švehlu.
Hrad mal predovšetkým chrániť hranice Uhorska, preto bol budovaný ako mohutná pevnosť. Nikdy sa nestal prepychovým sídlom. Bývanie na hrade bolo nepohodlné. Jedinou aspoň trochu zdobenou časťou na hrade bola kaplnka.
Od roku 1569 boli vlastníkmi hradu spolu s prislúchajúcim kaštieľom v Častkovciach Nádasdyovci, ktorí ho do držby získali svadbou Františká Nádašdyho s Alžbetou Bátoriovou. V roku 1708 dobyli hrad vojská František II. Rákoci a odvtedy začal pustnúť, aj keď začas slúžil ako väzenie.
Pohľad na západnú stranu.
Súčasný stav
Zrúcaniny Čachtického hradu tvoria dodnes dobre identifikovateľné budovy, postupne sa dvíhajúce na hornom, strednom a dolnom hrade. Opevnenia si zachovali zvyšky štítkových renesančných atík, na hornom hrade sú fragmenty pôvodných omietok s maľbami. Na starších fotografiách môžete hrad vidieť s vežou, v súčasnosti stojí bohužiaľ už iba jeden jej múr. Z hradu je nádherný výhľad na okolité svahy Malých Karpát, kopanice Myjavskej pahorkatiny a Považský Inovec.
Exteriér
Na najvyššom mieste hradného brala postavili palác s hranolovou a podkovovitou vežou, v ktorej bola umiestnená aj kaplnka. Okolo horného nádvoria vznikali postupne v 14. storočí ďalšie budovy, zatiaľ čo veľké nádvorie stredného hradu iba na okraji lemovali hospodárske budovy. Z čias stiborovských úprav pochádza ďalší palác a kaplnka. Dolné nádvorie, ktoré slúžilo najmä obrane, bolo prístupné z horného hrebeňa ponad priekopu vysekanú v skale. Medzi dolným dvorom a renesančným nádvorím bol v druhej polovici 16. storočia dlhý spojovací tunel. V prvej polovici 16. storočia vznikol pod hradom kaštieľ, nazývaný aj hradný kaštieľ. V roku 1772 vyhorel, v literatúre sa uvádza ako ruina alebo archeologická lokalita.
Devínsky hrad
Hrad Devín je bývalý hrad v bratislavskej mestskej časti, ktorého zrúcaniny ležia na skalnom brale nad sútokom riek Moravy a Dunaja. Devínska hradná skala bola v roku 1985 vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku. Patrí k významným pamätníkom slovenskej minulosti. Mimoriadne významná strategická poloha, známa už Keltom a Rimanom, bola príčinou aj k založeniu mohutného slovanského hradiska na hradnom návrší, ktoré sa roku 864 prvý raz písomne uvádza pod menom Dowina. Našli sa tu stopy pravekých sídel, rímskeho tábora aj veľkomoravského hradiska s kamenným kostolom. V 13. storočí založili na Devíne stredoveký hrad, ktorý sa postupne stavebne upravoval a rozširoval. Jeho aktívnu históriu ukončili napoleonskí vojaci v roku 1809, vďaka pušnému prachu ho zmenili na ruinu. Dnes je čiastočne obnovený hrad príťažlivým turistickým cieľom. Na strednom hrade sú pozostatky paláca Garajovcov a Bátoriovcov.
Gelnický hrad
Pozostatky tejto stredovekej pevnosti sa nachádzajú priamo v západnej časti mesta Gelnica - na vyvýšenom mieste, kam vedie chodník z Krížnej ulice. V súčasnosti tvorí torzo tohto niekedy honosného a dôležitého sídla už len niekoľko zvyškov múrov a rozľahlá trávnatá plocha pripomínajúca park. Názov hradu sa v súčasných písomnostiach uvádza rôzne. Najčastejšie ako Gelnický hrad, ale tiež ako Turzov hrad.
Počiatky výstavby hradu sa viažu k vláde uhorského kráľa Ondreja II. do roku 1234. V prvej etape výstavby mal hrad jednoduchý oválny tvar. Poslúžil však svojmu účelu, pretože v čase tatárskych vpádov sa stal nedobytným. Počas nepokojov za vlády Ladislava IV. ho však v roku 1274 dobyli Rolandovi povstalci. Hrad držali až do roku 1285, kedy ich porazilo kráľovské vojsko. V roku 1343 hrad opäť dobyli Bebekovci z Krásnej Hôrky, ale aj tí nakoniec podľahli kráľovej armáde.
Počas vojen Jána Jiskru na území súčasného Slovenska sa Gelnica i s hradom dostala do jeho moci a ovládal ju v rokoch 1147 až 1462. Kráľ Matej Korvín potom v roku 1465 daroval mesto i hrad rodu Zápoľský. Počas vnútorných bojov Uhorska bol hrad zničený. Po porážke Jána Zápoľského (1531) daroval Ferdinand I. Gelnický hrad Alexovi Turzovi (Thurzo). Turzovci hrad rekonštruovali. V roku 1636 vymrel rod Turzovcov po meči, ale hrad ostal nepriamo v ich vlastníctve. Kráľ Ferdinand III. ho zveril grófovi Štefanovi Čákimu (Csáky) a jeho manželke Eve Forgáčovej (Forgách). Práve jej matkou bola Zuzana Turzová, dcéra Alexandra Turzu. Keďže v danom čase prebiehalo povstanie Juraja Rákociho (Rákoczi) proti Štefanovi Čákimu v boji o kniežací stolec, Čákiovcom sa podarilo obsadiť a obývať hrad až v roku 1652. Boje však neutíchali, Gelnica bola obsadená raz jedným, inokedy iným vojskom, až bol hrad úplne zničený.
Údaje o jeho praktickom zániku sa rozchádzajú. Niektoré zdroje udávajú rok 1685, iné zasa 1710. Isté však je, že podľa záznamu z roku 1765 už slúžil iba ako miesto výcviku gelnických husárov a hradné múry sa rozoberali na stavbu mestskej radnice. V roku 1839, keď sa hrad stal majetkom Gelnice, vedenie mesta prikázalo stojace časti múrov zbúrať, pretože neboli pevné a znamenali hrozbu. Stalo sa tak po smrti istého stolárskeho učňa Haasa, ktorého zasypali kamene, keď sa z hradby pokúšal vytiahnuť drevený trám. V danom čase tu ešte stáli štyri bašty.
Počas výkopových prác v roku 1963 bolo okrem štandardných nálezov ako sú kľúče, ostrohy, zbrane atď. objavené aj bohaté podzemie, konkrétne štrnásť podzemných chodieb, resp. pivníc.
Dnes tu návštevníci nájdu zvyšky 130 cm hrubého obvodového múru na južnej strane a torzo viacpodlažnej strážnej veže. Je to miesto s pekným výhľadom na okolité hory a miestni obyvatelia túto lokalitu označujú ako Zámčisko.
Hrad Beckov
Malebnému priestoru stredného Považia už od ľudskej nepamäti dominuje beckovské vápencové bralo. To svojou majestátnou výškou šesťdesiatich metrov imponovalo obyvateľom od dávnoveku, a preto si na ňom s obľubou budovali svoje sídla. Na súvislú výstavbu nadviazali aj naši predkovia z čias veľkomoravských, keď na brale vzniklo slovanské hradisko. Obranné stavby, vznikajúce v tých časoch, vytvorili základ pre neskorší hrad, dnes nazývaný menom obce, ktorá leží pod ním – Beckov.
Starobylá pevnosť
Národná kultúrna pamiatka hrad Beckov vôkol seba kumuluje skutočne bohaté dejiny. Prvé písomné zmienky pochádzajú z čias vlády uhorského kráľa Bela III. Anonymný kronikár, pôsobiaci na jeho dvore, opísal vo svojom diele postup staromaďarských kmeňov počas vpádu na Veľkú Moravu, pričom spomenul aj zabratie Beckovského hradu, vtedy nazývaného Blundus. Tento názov zodpovedá aj iným písomným správam a súhlasí tiež s neskorším pomenovaním lokality Blondóc.
Na prelome 11. a 12. storočia v krajine značne vzrástla kráľovská moc. Na hrade sa to odzrkadlilo v jeho kamennej prestavbe. Vybudované boli najmä priestory horného hradu a severný palác. Dĺžka hradu z tohto obdobia bola stanovená na 100 m. Na sklonku 13. storočia bola v juhovýchodnej časti horného hradu vybudovaná útočisková veža typu bergfrit.
Pán Váhu a Tatier
V 14. storočí využil mocenské vákuum uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky. „Pán Tatier a Váhu“ zaujal aj hrad Beckov, ktorý sa dočkal rozsiahlej prestavby, majúcej za cieľ zdokonaliť jeho obranu. Vybudované boli najmä parkánové múry na zraniteľnej východnej strane hradu, kde vznikla aj hradná studňa. Po Matúšovej smrti sa hrad znova stal kráľovským majetkom, ktorého správcovia sa pýšili titulom hradný kastelánZlatá éra Stiborovcov
V roku 1388 prešiel hrad znova do vlastníctva šľachty. Majiteľom hradu sa pre svoju oddanosť kráľovi Žigmundovi stal veľmož poľského pôvodu Stibor zo Stiboríc. Stibor, nesúci aj titul Sedmohradského vojvodu, si hrad vyvolil za svoje rodové sídlo. Svoje rozprávkové bohatstvo zároveň investoval do majestátnej prestavby.
V severnom hradnom priestore vzniklo honosné nádvorie vybudované podľa vzoru kráľovských dvorov. Bohaté a rozsiahle sídlo navyše získalo svoju hradnú kaplnku. Kaplnka bola vytvorená vo východnej časti paláca. Jej interiér zdobili vysoké kružbové okná a ojedinelá obkročná sieťová rebrová klenba. Do 19. storočia boli ešte zreteľné pôvodné fresky. Figurálne motívy vyobrazovali sv. Juraja, archanjela Michaela a Jána Krstiteľa. Medzi skvostný inventár kaplnky patrila predovšetkým socha Madony, vyrobená zo vzácneho limbového dreva. Prestavba hradu sa dotkla aj jeho najväčšej dominanty, teda hradnej veže. Tá bola pretvorená na vežu typu donjon (trvalo obytná veža).
Rod Stiborovcov však spravoval hrad iba do roku 1434, keď zomrel Stiborov syn Stibor mladší. Jeho smrťou vymrela mužská línia tohto významného rodu a hrad sa opäť stáva kráľovským.
Hrad sa opevňuje
O tri roky neskôr daroval kráľ Žigmund celé panstvo Pavlovi, synovi Bána z Dolnej Lendavy, ktorý sa stal manželom Kataríny, dcéry Stibora mladšieho. Ich potomkovia, známi pod menom Bánfi, spravovali hrad viac ako 200 rokov. Príslušníci tohto rodu prebudovali sídlo v renesančnom slohu. Taktiež sa postarali o zdokonalenie a modernizáciu hradnej obrany. V prístupovej časti vnikol malý barbakán a predbránie s kolískovým mostom. Takéto prestavby zachránili hrad v roku 1599 počas tureckého vpádu. Divokému vyčíňaniu osmanských nájazdníkov však neodolalo mestečko pod hradom, ktoré vyhorelo. Bánfiovcov na hrade však napokon stretol rovnaký osud ako rod Stiborovcov, pretože vymreli po meči.
Skvost zmenený na ruinu
Vlastníkmi hradu sa stali viacerí dedičia, čo značne znižovalo jeho lukratívnosť. To znamenalo pokles záujmu o jeho údržbu. Osudným sa pre hrad stal rok 1729, keď sa na hrad preniesol požiar z mestečka a hrad ako obytné sídlo nadobro zanikol.
Prvé amatérske záchranné práce prebehli už v roku 1935, keď bola na kaplnke vybudovaná strecha v snahe zachrániť zbytky murovanej výzdoby. Rozsiahla prestavba, no najmä archeologický výskum, prebehli v 70. rokoch minulého storočia, čo umožnilo hrad sprístupniť širokej verejnosti.
Hrad Dobrá Voda
Stredoveký pohraničný hrad vznikol v blízkosti Českej cesty, jeho zrúcaniny ležia v strategickej polohe nad vnútornou kotlinou Malých Karpát severne nad obcou Dobrá Voda. Gotický hrad s palácom bol postavený koncom 13. storočia. Od roku 1349 bol hrad doménou Stiborovcov, ktorí ho dostali od kráľa Žigmunda Luxemburského. Po vymretí ich rodu daroval kráľ hrad Michalovi Országovi. Na začiatku 16. storočia Országovci hrad rozšírili o prvé predhradie a v čase tureckého nebezpečenstva aj o dolný hrad s delovými baštami.
Hrad Dobrá Voda predstavuje stavebný komplex, ktorý sa v závere stavebného vývoja skladal zo štyroch celkov: z vyššie položeného hradného jadra a naň napojeného východného prehradia s kaplnkou, z nižšie položeného západného predhradia a z južného predhradia. Hradné jadro tvoril palác s dvoma hranolovými vežami a nádvorím so životne dôležitou cisternou. Z architektonických detailov treba spomenúť kamennú výlevku v priestore hradnej kuchyne v blízkosti cisterny. O vzhľade gotického paláca informujú zamurované okenné otvory na severnej stene paláca, ktoré smerom do údolia spevňuje trojica mohutných pilierov. Obvodové múry kaplnky majú dodnes zachované gotické okienka s okoseným ostením vytesaným z jedného kusa kameňa.
Hrad Fiľakovo
Dominantou mesta Fiľakovo je zrúcanina Fiľakovského hradu, ktorý prežil tatárske vpády v 13. storočí. Pri vstupe do hradu sa dvíha mohutná Bebekova bašta, ktorá je zastrešená a v hrubej podobe sa zachovala dodnes. Po jej rekonštrukcii tu bola zriadená expozícia histórie hradu a mesta. V hornom hrade možno nájsť zvyšky paláca, strážnu vežu a polkruhovú delovú baštu (tzv. hodinovú). Z hradu sa ponúka nádherný výhľad na mesto a jeho okolie.
Prvá písomná zmienka je z listu pápežovi z roku 1242, v ktorom je Fiľakovský hrad spomínaný ako jeden z hradov, ktoré prežili tatárske nájazdy.
Konzervačno-spevňovacie práce začal Ústav pamiatkovej starostlivosti v 70-tych rokoch. Obnovená bola najmenej poškodená Bebekova bašta, zakonzervovaná hodinová veža a múr s delostreleckými pozíciami stredného hradu.
Mesto sprístupnilo hrad verejnosti v roku 1993. V septembri 1999 bol v hradnom areáli v spolupráci so Správou Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina otvorený náučný chodník, ktorý okrem histórie hradu približuje aj zaujímavú geologickú minulosť hradného vrchu, tvoreného okrajovým valom sopečného krátera typu maar. V rokoch 2006-2007 prebehla rekonštrukcia interiéru Bebekovej bašty i jeho adaptácia na múzejné účely. Stála expozícia Hradného múzea vo Fiľakove s názvom „Stáročia fiľakovského hradu“ oboznamuje návštevníkov s históriou mesta a hradu od prvej písomnej zmienky po zničenie hradu v roku 1682. Vystavené sú tu vzácne stredoveké a včasnonovoveké fiľakovské hradné nálezy zo Slovenského národného múzea (kachlice s vyobrazeniami stredovekých uhorských kráľov a svätcov), ako aj pôvodné kľúče hradu a predmety pochádzajúce z obdobia 39-ročnej tureckej okupácie Fiľakova. Jej súčasťou sú aj hodnotné exponáty z najvýznamnejších archeologických lokalít z okolia Fiľakova – časť hodejovského bronzového pokladu, nálezy zo slovansko-avarského obdobia pochádzajúce z chotára obce Prša a hrobová keramika z doby bronzovej z neďalekých Radzoviec. V roku 2011 zabrala prízemie bašty novootvorená paleontologická výstava s názvom „Pozostatky vyhynutých stavovcov v okolí Fiľakova". V súčasnosti očakáva návštevníkov hradu rozšírená a zmodernizovaná stála expozícia, neustále sa meniace dočasné výstavy, či pestrá škála kultúrnych a spoločenských podujatí, ktoré lákajú z roka na rok väčší počet návštevníkov.
Vitaful.sk
Hrad Gýmeš
Gýmeš je zrúcanina hradu na strmom kremencovom kopci Dúň (514 m n. m.) na južnom svahu pohoria Tribeč, zhruba 5 km na sever od obce Jelenec. Zrúcanina je výraznou dominantou širokého okolia. Gýmeš je jedným z rodových hradov šľachtického rodu Forgáchovcov - spolu s Haličským zámkom.
Horizontálne pôsobiacu siluetu stredovekého hradu modelujú tvary zachovaných častí obvodového muriva a konštrukcií hradných budov a opevnení. Otvory okien a vstupov si zachovali na viacerých miestach kamenné obruby; neskorobaroková architektúra kaplnky je čitateľná najmä členením stien zdvojenými pilastrami a profilovanými rímsami, ktoré kedysi niesli klenbu priestoru.
Gýmeš bol jedným z mála hradov, kde prebiehali stavebné práce ešte v 18. storočí. Do tohto obdobia sa datuje premena gotického paláca na rodovú kryptu Forgáčovcov s kaplnkou. Až v polovici 19. storočia panstvo hrad definitívne opustilo a začal sa rozpadávať.
Traduje sa, že hostí na hrade vítali tzv. lopatovým tancom, ktorý spočíval v štyroch úderoch lopatou a zápise do knihy hostí. Či na hrade ešte stále túto tradíciu dodržujú si už musíte zistiť sami.
Hrad Hričov
Hričov (-normovaný názov) alebo Hričovský hrad je hrad na kopci nad Hričovským Podhradím.
Dejiny
Najstarší údaj o Hričove je z roku 1208, keď sa spomína ako prediálny majetok nitrianskeho biskupstva. Nasledujúci známy dokument svedčí o tom, že kráľ Belo IV. daroval v roku 1254 Hričovský hrad a k nemu patriace majetky magistrovi Tolušovi (Bartolomej), synovi Farkaša. Keď magister Toluš zomrel, hrad spomínaný ako „castrum Hrichou“ i s príslušenstvom dostal roku 1265 Mikuláš, vnuk prepošta zo župy Fejér, pochádzajúci z rodiny Beychovcov. V tom čase k hradu patrili osady Dolný a Horný Hričov, Peklina a Ovčiarsko.
Hrad sa v rokoch 1270 až 1280 usilovali získať aj Balašovci, no v roku 1272 sa to Dominikovi, otcovi župan Donča, ešte nepodarilo. Župan Byter, člen tohto rodu, sa v roku 1278 stal za 75 mariek striebra vlastníkom hnuteľností - zbraní, zariadenia a naturálií, ako aj služobníctva. O štyri roky, keď uväznil hradnú paniu, sa mu podarilo kúpiť hrad aj so štyrmi k nemu patriacimi obcami za miernu cenu, 100 mariek striebra.
Od Balašovcov Hričov, ale aj Starý hrad, Lietavu a Budatín, násilne dobyl a obsadil ich úhlavný nepriateľ Matúš Čák. Vtedy bol hrad prvý raz dobývaný a aj dobytý. Matúš Čák vydal v roku 1320 škultétsku listinu pre Dlhé Pole, v ktorej je uvedené, že obec patrí k Hričovskému hradu. Balašovci hrad získali naspäť až po Matúšovej smrti v roku 1321.
Od polovice 14. storočia bol hrad opäť v kráľovských rukách. Ako záložný majetok ho v roku 1392 získala rodina Kapolaiovcov a od roku 1397 Sudivoj z Ostrorogu. Cisár Žigmund ho dal v roku 1424 svojej manželke Barbore. V tých časoch hrad z poverenia kráľovnej spravoval jej služobník Ladislav Necpalský, ktorý sa v roku 1436 stal hlavným županom Trenčianskej stolice.
Palác
Hradu sa v 40. rokoch 15. stor. zmocnili husiti, konkrétne husitský veliteľ Svidrigal. Jeho syn Mikuláš v roku 1439 ozbrojeným zásahom znemožnil štatúciu Ladislava Necpalského kráľovským splnomocnencom Tomášom Kotešovským a Michalom, zástupcom turčianskeho konventu, ako vlastníka hričovského majetku. Asi v roku 1460 sa hrad ako záložný majetok dostal do rúk Matejovho prívrženca Františka Hágiho, ktorý sa stal hlavným županom Trenčianskej stolice. Hričovský hrad pre neho dobyl Blažej Maďar, veliteľ čierneho pluku.Blažej Podmanický, ktorý na strane Mateja Korvína bol až od roku 1466, dostal v roku 1468 na Hričov donáciu a v nasledujúcom roku ho aj štatuovali ako majiteľa hradu i panstva. K hradu vtedy patrili Dolný a Horný Hričov, Hričovské Podhradie, Peklina, Dolné a Horné Hlboké, Závadka, Lehota, Ovčiarsko, Kotešová a Dlhé Pole. Po Blažejovi Podmanickom, ktorý zomrel v roku 1480, hrad v roku 1481 získal Viliam Tettauer, druhý manžel vdovy po Františkovi Hágim, žoldniersky kapitán Mateja Korvína, proti čomu protestoval Blažejov syn Václav. Palatín Štefan Zápoľský po smrti Viliama Tettauera nariadil jeho potomkom, aby Hričov spolu s Bytčou vrátili Václavovi Podmanickému. To sa však nikdy neuskutočnilo, pretože sa nitrianskemu biskupovi podarilo presadiť opätovné získanie Hričova a Bytče. Panovník Vladislav II. však 1. mája 1500 daroval hrady Hričov a Bytču aj s príslušnými panstvami Michalovi Imrefymu za hrad Čičov v stolici Solnok - Doboka v Sedmohradsku. Nitrianske biskupstvo ako náhradu dostalo majetky prepošstva sv. Margity v Dömoši, medzi Ostrihomom a Vyšehradom. Bratia Imfreyovci, Juraj, Imrich a Peter, v roku 1518 dali do zálohu Suňogovcom Dlhé Pole, patriace Hričovu. Suňogovci vlastnili mestečko Bytču a Kolárovice ešte aj v roku 1525.
Hrad Hričov v bojoch, ktoré vzplanuli medzi dvoma panovníkmi, Jánom Zápoľským a Ferdinandom I., sa v roku 1527 dostal do nemeckých rúk. Dobyl ho generál Ján Katzianer, ktorý v roku 1528 dosadil na hrad za veliteľa Gašpara Dominitha. Bratia Ján a Rafael Podmanickovci Hričovský hrad v roku 1536 dobyli od Nemcov späť. Tento ich skutok kráľ Ján Zápoľský ocenil tak, že im 6. októbra 1536 hrad aj s panstvom daroval. Ich štatúciu vykonal v roku 1539 zástupca budínskej kapituly.
Jeden z Imfreyovcov, Ján, podal na Rafaela Podmanického žalobu, odvolávajúc sa na uznesenia snemov z rokov 1542, 1543 a 1545, ktoré boli zamerané proti Rafaelovi Podmanickému. Ferdinand I. 1. septembra 1549 odsúdil Rafaela Podmanického na stratu hlavy a majetkov a súčasne nariadil, aby ostrihomská kapitula uviedla Jána Imrefyho ako majiteľa Hričova a aby sa pričinila o vykonanie rozsudku. Ostrihomský kanonik Ján Barši 13. novembra 1549 skutočne aj prišiel k hradu Hričov, no jeden z početných členov hradného personálu v mene Rafaela Podmanického proti inštalácii Jána Imrefyho protestoval. Medzitým Krištof Kubíni, právny zástupca Rafaela Podmanického, podnikol kroky v prospech svojho pána a na základe listiny z roku 1468 dokázal, že Hričov patrí Podmanickovcom. Nato Ferdinand II. zrušil svoj rozsudok a priznal Rafaelovi Podmanickému právo voľne disponovať Hričovským hradom.
Napriek tomuto pre Rafaela Podmanického priaznivému vývoju Imrefyovci, ktorý sa pokladali za plnoprávnych držiteľov hradu, podnikali rozličné kroky, aby majetok znovu nadobudli. Ján Imrefy sa ešte v roku 1547 dohodol s Gašparom Horváthom z Wingartu, že ak ten získa Podmanickovcami okupované majetky, dostane z nich polovicu. Imrefyovci protestovali u svätobeňadického konventu aj proti Ferdinandovmu výroku 26. decembra 1546, no neúspešne. Imrefy začal zháňať mocných protektorov, akým bol napríklad chorvátsky bán František Baťáni ten aj intervenoval u Podmanického, s ktorým udržiaval priateľské vzťahy. Napokon sa spor medzi Imrefym a Podmanickým skončil dohodou. Hoci mal Rafael Podmanický na Hričov aspoň také právo ako Imrefy, zachoval sa voči nemu čestne a veľkoryso. Dňa 28. januára 1556 sa obaja dohodli, že Podmanický zaplatí 4 500 zlatých Imrefymu, za čo ten nebude na Hričov uplatňovať nijaké nároky. Tým sa spor skončil.
Po smrti Rafaela Podmanického v roku 1558 sa Hričov dostal do rúk kráľovskej komory, ktorá Hričovský hrad spolu s panstvom a s Bytčou prepustila Anne Likarke, vdove po Gašparovi Horváthovi z Wingartu. V jej službách ako správca panstva pôsobil Ján Kilian, pochádzajúci z Milána. Kilian pozvaný z Talianska Františkom Turzom, bol aj staviteľom a v rokoch, keď bol v službách Likarky, staral sa aj o údržbu Hričovského hradu, kde býval.
Anna Likarka patrila k posledným držiteľom hradu, ktorý sa ešte o tento objekt starali. Ešte 29. júna 1563 vydala slovensky písanú listinu o darovaní pozemku Martinovi Mečiarovi zo Stupného, ktorý bol za to povinný vykonávať zámočnícku a kováčsku prácu na Hričovskom hrade. Anna Likarka sa zdržiavala na vtedy ešte neprestavanom Bytčianskom zámku. Hričov a Bytču mala v držbe do roku 1563, keď sa týchto majetkov ujal predseda kráľovskej komory František Turzo, ktorý ich kúpil za 17 000 zlatých do tretej generácie.
František I. Turzo a jeho manželka Katarína Zrínska sa do roku 1574 zdržiavali na Lietavskom hrade. V tomto roku, keď sa skončila generálna prestavba Bytčianskeho zámku vedená Jánom Kilianom, František Turzo zomrel. Jeho vdova sa s rodinou presťahovala do novej bytčianskej rezidencie. Ján Kilian dostal od Kataríny Zrínskej za svoju staviteľskú činnosť majetky neďaleko Hričovského hradu. Po smrti Františka Turzu Hričov spravovala jeho vdova Katarína Zrínska. Správu všetkých thurzovských majetkov prevzal v roku 1586 najstarší syn Juraj. Na listine pre Adama Némethiho z 15. augusta 1587 je uvedený ako pán Oravy, Lietavy a Bytče. Hričov sa už neuvádza, lebo obce hričovského panstva pripojili k bytčianskemu panstvu. Za Juraja Turzu v roku 1605 bočkayovskí hajdúsi spustošili obce niekdajšieho hričovského panstva, ako aj v tom čase už nedostatočne strážený hrad.
V rokoch 1617 - 1621 turzovské majetky spravoval Jurajov syn Imrich, po jeho smrti od roku 1621 až do roku 1626 palatínova vdova Alžbeta Coborová. Turzovci, bývajúci stále vo svojej pohodlne prístupnej bytčianskej rezidencii, v časoch ohrozenia sa uchýlili do lietavského hradu, dobre opevnenej a nedobytnej pevnosti. Hričovu nevenovali takmer nijakú pozornosť, takže opustený hrad začal čoraz väčšmi chátrať už v priebehu 17. storočia. Medirytina holandského umelca J. Nypoorta z roku 1686 prezrádza, že hrad stojaci na stále nezalesnenom vŕšku, bol ešte v pomerne zachovalom stave.
Na kresbe, ktorá zachytáva hrad z juhovýchodnej strany, vidieť 32 okien. Najviac boli zachované dve dvojposchodové hradné veže, z nich jedna mala okrúhly pôdorys. Mali mierne poškodenú iba strešnú časť. Oveľa viac bol poškodený poschodový palác, na ktorom už chýbala strecha a vrchná časť múrov niesla stopy devastácie. Pretože sa ani v nasledujúcich desaťročiach už neobnovoval, postupne sa premenil na zrúcaninu aj Hričovský hrad, jeden z najstarších na Považí.
Prístup
Na hrad je prístup z obce Hričovské Podhradie po červená turistická značka značke smerom na Roháč alebo Bradu asi 45 minút. Z Hričovského hradu je možné pokračovať ďalej po červená turistická značka značke smerom na Súľov vrátane hradu Súľov.
Hrad Krásna Hôrka
HKrásna Hôrka je hrad zo 14. storočia, ktorý sa nachádza nad obcou Krásnohorské Podhradie neďaleko Rožňavy. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1333. Hrad je od roku 1961 národnou kultúrnou pamiatkou. Vlastnili ho tri významné rody: Mariášiovci, Bebekovci a Andrášiovci. Hrad Krásna Hôrka je od 10. marca 2012 z dôvodu rekonštrukčných prác až do odvolania zatvorený.
Dejiny
Hrad Krásna Hôrka po požiari (2012)
Hrad vznikol na ochranu stredovekej cesty, ktorá viedla cez banícke oblasti Slovenského rudohoria. Pravdepodobne stojí na mieste staršieho hradiska, ktoré poskytlo v roku 1241 útočisko kráľovi Belovi IV. pred Tatármi. Kráľ daroval Ákošovcom (z ktorých pochádzajú Bebekovci) rozsiahle majetky v Gemeri, kde sa aj usadili a vládli na krásnohorských majetkoch vyše 300 rokov.
Pôvodný hrad, ktorý vznikol niekedy v 13. storočí, tvorila hranolová veža a obytný palác so spoločným opevnením. V roku 1441 Jiskrovo vojsko obsadilo Gemer, ale hrad nezničilo a keď posádka hrad opustila, patril až do roku 1566 opäť Bebekovcom. Hrozba tureckého vpádu a boje o kráľovský trón prinútili Františka Bebeka 1546 vybudovať nové opevnenie podľa projektov talianskeho architekta A. de Vedano. Aj jeho hrad Fiľakovo napadli a obsadili Turci. Potom, čo zistil, že Turci sa zmocnili Fiľakova s cisárovým súhlasom, napadol jeho vojská a napádal aj šľachtické sídla v okolí. Poškodení si vymohli potrestanie Bebeka vyhnanstvom a potom čo jeho syn Juraj strávil 5 rokov v Tureckom zajatí a bol podozrievaný z organizovaného povstania proti cisárovi. Jeho vojská tak obsadili Bebekove majetky a v roku 1567 v Sedmohradsku vymrel smrťou Juraja aj rod Bebekovcov.
Na hrade sa striedali kráľovskí kapitáni, čo hradu veľmi neprospievalo, pokiaľ sa na hrad nedostal mladý, ambiciózny Peter Andráši. Keď hrad získal do dlhodobého prenájmu, začal koncom 16. storočia s prestavbou hradu, ktorá napokon trvala 100 rokov. V roku 1642 získali Andrášiovci hrad donačnou listinou a postupne ho prebudovali na šľachtické reprezentačné sídlo, ktoré obsahovalo všetky prvky dômyselnej obrany. Juraj Andráši, syn Mikuláša, sa stal zakladateľom novej vetvy rodu. Hrad po roku 1710 upravili, súčasne s kaštieľom Betliar, ktorý vlastnil jeho brat Štefan. Baroková kaplnka vznikla prestavbou delovej bašty v roku 1770. Hrad v roku 1818 vyhorel a bol núdzovo opravený manželkou Štefana. Jeho syn Juraj pokračoval v prácach a Krásna Hôrka sa napokon stala v roku 1857 ich rodovým múzeom, sprístupneným verejnosti po roku 1875. V 1903 gróf Dionýz Andráši zriadil v priestoroch hradu pietne múzeum grófky Františky Hablawcovej. Vplyvní Andrášiovci si po reštaurácii hradu v rokoch 1903 – 1905 svoje pozície udržali do roku 1945. Odvtedy je hrad majetkom štátu a po jeho pamiatkovej obnove je opäť sprístupnený verejnosti.istorický nadpis
Hrad Liptovský Hrádok
Liptovský hrádok alebo Hrádok alebo Nový hrad je zrúcanina vodného hradu, jedinečného na území Slovenska. Nachádza sa na malej vápencovej skale pri rieke Belá, v severnej časti mesta Liptovský Hrádok. Prvá písomná zmienka o hrade Wywar pochádza z roku 1341. Stavebne je prepojený s kaštieľom a v súčasnosti rekonštruovaná pamiatka je v súkromnom vlastníct
Počiatky Hradu
Gotický kamenný hrad dal na hornom Liptove postaviť vtedajší zvolenský župan Donč po roku 1314. Skala, na ktorej hrad stojí, bola obkolesená vodnou priekopou a jeho úlohou bolo strážiť dôležitú križovatku ciest Spišskej cesty a cesty Magna via, tzv. Jantárovej cesty. Pôvodne kráľovský hrad dal v roku 1399 kráľ Žigmund do správy M. Gorjanskému, no už v roku 1433 ho obsadili Husiti, po nich Jiskrovci a odvtedy už často menil majiteľov. Veľa rokov bol hrad v rozvalinách, až kým ho nedostal Valentín Balaša so svojím bratom.
Veľké rekonštrukcie hradu
Hrad mal pôvodne len jedno krídlo orientované v smere západ - východ. Typický príklad dvojvežovej dispozície hradu. Za hlavnou vežou typu donžon postavili v polovici 15. storočia nové krídlo, ktoré ešte v rokoch 1774 - 1775 kryté štýlovou mazardovou strechou. V rokoch 1574 – 1579 sa diala veľká rekonštrukcia hradu Valentína a Žigmunda Balassu. Oni hrad prestavali od základov a dostavali mnohé hospodárske budovy. Za ich panovania pochádza prvá zmienka o Rómoch v panstve. Vyrábali železné výrobky pre potreby panstva.
17. – 18. storočie
V roku 1600 hrad získala Magdaléna Zaiová, ktorá prestavala hrad a dostavala renesančný kaštieľ. Kaštieľ mal dva krídla, v mieste staršieho paláca sa spájal s hradom. Po smrti Mikuláša Šándorfiho prestavala aj hrad v renesančnom štýle. Počas Protihabsburských povstaní tu bola uložená svätoštefanská kráľovská koruna, z čoho plynie, že hrad bol dobre chráneným a bezpečným miestom. V tomto období tvoril dôležitý oporný bod cisárskeho vojska. Po bitke s povstalcami v roku 1709 zostal silne poškodený, najmä časť starého hradu. V roku 1721 Hrádok získal rod Lichtensteinovcov, ktorí sa výstavbou mlyna, pivovaru, soľného skladu i vodnej píly zaslúžili o rozvoj areálu i okolia. Posledným súkromným majiteľom bol Emanuel Lichtenstein. To on predal hrad Kráľovskej komore.
Neskorý romantizmus a moderná doba
Na začiatku 19. storočia hrad postihla katastrofa. Hrad v roku 1803 vyhorel. Zhorel celý takmer do tla. Hrad sa nepodarilo zachrániť. Odvtedy bol v ruinách. Kráľovská komora opravila len kaštieľ okolo hradu, ktorý postavila M. Zai v roku 1603.Zriadili tu aj okresný súd a väznicu. Tie tu boli až do roku 1930. Neskôr, keď bol zrušený súd, väznica tu ostala a bola umiestnená v bývalej hradne pivnici a mučiarni, ktorú tiež postavila M. Zai v roku 1603 pri veľkej prestavbe hradu.
V roku 1932 boli niektoré časti hradu konzervované. Boli tu nasťahované rodiny z anasovaných kaštieľov na Prekážke. V roku 1960 bol v priestoroch hradu zriadené Národopisné múzeum a malo nainštalovaných len 12 miestností. V roku 1990 bolo múzeum presťahované do bývalého soľného skladu a hrad ostal neobývaný. V roku 2001 ho kúpila Ing. Dagmar Machová, ktorá v kaštieli zriadila luxusný hotel Chateau GrandCastle a v súčasnosti renovuje zrúcaninu hradu. Od roku 2012 je na hrade a v kaštieli opäť sprístupnené múzeum s malým okruhom po zrekonštruovaných častiach objektu. Celková rekonštrukcia patrí k najzdarilejším počinom svojho druhu v moderných dejinách Slovenska.
Hrad Ľupča
História
Hrad Ľupča stojí nad obcou Slovenská Ľupča. Ako najvyššie položená hradná stavba na Pohroní, bol postavený na severnej strane pomerne úzkej kotliny rieky Hron, uzavretej z južnej strany svahmi Slovenského rudohoria a zo severnej strany svahmi Nízkych Tatier.
13. storočie – doba vzniku hradu
Po plienivom vpáde Tatárov, koncom prvej polovice 13. storočia (1241), sa zachovali len stavby s kamennou architektúrou (z pevného a nehorľavého materiálu, na tú dobu nedobytného útočníkmi). Po ústupe Tatárov sa tento poznatok začal, na príkaz panovníka Belu IV., uplatňovať pri stavbách hradov budovaných v polovici 13. storočia.
Medzi také patril aj Hrad Ľupča, známy už od roku 1250 pod názvom Liptza. V roku 1255 sa spomína v súvislosti s výsadnou listinou Bela IV. pre mesto Banskú Bystricu (nova villa Bystriciensis prope Lipche, r. 1255). Preto sa predpokladá, že kamenný hrad – veža, bol postavený už v prvej polovici 13. storočia, pravdepodobne na mieste pôvodného hradiska.
14. storočie – obdobie kráľov a županov
Po smrti uhorského panovníka Ondreja III. zaniká rod Arpádovcov a Hrad Ľupča, ako kráľovský majetok, často menil majiteľov. Výbojmi sa dostával do rúk šľachticov, ktorí kráľovskú držbu nerešpektovali (Matúš Čák Trenčiansky). V tomto období sa história hradu spájala s menom posledného župana Zvolenskej veľžupy, magistrom rytierom Dončom. Jeho úzke zväzky s Ľupčou potvrdzuje listina z roku 1323. V nej pápež Ján XXII. povoľuje Dončovi dať sa pochovať do krypty chrámu v Ľupči, kde odpočívajú jeho predkov.
V druhej polovici 14. storočia na hrad často prichádzajú uhorskí panovníci, Karol Róbert z Anjou a jeho syn Ľudovít Veľký, čo potvrdzujú signované listiny (Lipche).
15. storočie – veľké zemetrasenie
Po smrti Žigmunda Luxemburského bol za nového panovníka zvolený rakúsky vojvoda Albrecht. Po jeho skorej smrti začína mocenský boj o vládu v Uhorsku. V tomto období sa stáva kastelánom Hradu Ľupča komes Gregor z Korbavy.
V júni 1443 bolo v Uhorsku veľké zemetrasenie, pri ktorom bol z veľkej časti zničený aj hrad, ktorý bol Gregorom z Korbavy následne rozsiahle opravovaný a pravdepodobne rozšírený, čo potvrdzujú aj výsledky súčasného archeologického výskumu.
V roku 1490 dostal od kráľovnej Beatrix Aragónskej Hrad Ľupču, aj s panstvom, do vlastníctva Urban Dóczy z Veľkej Lúče, čím začína obdobie vlády Dóczyovcov na Hrade.
16. storočie – obdobie nepokojov
Dóczyovci sa správali veľmi svojvoľne voči svojim susedom, bez ohľadu na to, či šlo o banské mestá alebo zemanov. Bránili vo výstavbe ciest a protiprávne vyberali mýto.
V roku 1517 vpadli Dóczyovci do Brezna a z veľkej časti ho vypálili a vyrabovali. Nepokoje pretrvávali do roku 1531, kedy zvolenský kapitán Krištof Thurn, na príkaz kráľovnej Márie, obsadil hrad a odobral ho Dóczyovcom.
Hrad potom spravovala Banskobystrická komora a v roku 1572 ho preberá Pavol Rubigall, ktorý začal s jeho prestavbou. Po jeho smrti sa v roku 1595 na hrade usídlil poľský šľachtic Gašpar Tribel.
17. storočie – stavovské povstania
Stavovské nepokoje v Uhorsku sa odrážali aj na situácii Hradu Ľupča. V roku 1605 naň zaútočili povstalci Jána Bocskaya, no nedobyli ho. Pri obrane hradu padli viacerí urodzení páni, ktorých mená sú na pamätnej doske v chodbe hradu.
Počas Tőkőlyho povstania, keď cisárske vojsko ustúpilo, získal Imrich Tőkőly na čas aj Hrad Ľupču. V druhej polovici 17. storočia bol na hrade František Wesselényi, hlavný kapitán preddunajských vojsk a po roku 1655 sa stal uhorským palatínom. Zosnoval neúspešné sprisahanie uhorských magnátov proti Habsburgovcom, no po jeho prezradení skončili niektorí z nich na popravisku.
18. storočie – strata významu
Po útoku Ladislava Zábreckého (1703) vyrabovalo vojsko Františka Rákocziho II. hrad. Vtedy bol menovaný nový správca majetkov, Ján Svetan. V roku 1707 hrad pre kráľa naspäť vydobyl Viliam Loffelholz. V tomto čase tu bola umiestnená rakúska posádka a hrad slúžil ako väzenie. Celý areál spravovali nemeckí kasteláni v službách Komorského panstva.
19. storočie – zmena funkcie
V 19. storočí sa uskutočnili prestavby v klasicistickom slohu, ale význam hradu, ako centra správy oblasti, zanikal. Panstvo sa sťahovalo do novovybudovaných kaštieľov. Po požiari, v druhej polovici storočia, sa ešte pristúpilo k prestavbe, ale už len pre potreby štátneho sirotinca. V tomto čase bola pristavaná aj budova – Gizelin dom. Sirotinec, škola, ale aj Výchovný ústav pre mladistvých tu pretrvávali až do 20. storočia.
20. storočie – polyfunkčné využitie
Hrad sa stal hospodárskou budovou, v rámci čoho došlo aj k menším stavebným úpravám. V období II. svetovej vojny bol využívaný k postupu vojsk, pravdepodobne pre internáciu zajatcov. Po vojne často menil osadenstvo: vysťahovalci, učilište a po úpravách v interiéri areálu tu bola umiestnená charita. V 80. rokoch hrad dostával do užívania Socialistický zväz mládeže a po ňom, začiatkom 90. rokov, ho preberá Krajský pamiatkový ústav Banská Bystrica.
21. storočie – nový majiteľ
Hrad Modrý kameň
Hrad Modrý Kameň stojí na brale na úpätí Kalvárskeho vrchu, ktorým začína Krupinská planina. V ústnom podaní sa zachovalo, že pomenovanie dostal podľa farby stavebného kameňa, či brala, na ktorom bol postavený. Je to vzácny pamiatkový areál – zrúcanina horného hradu stavebne spojená s kaštieľom v priľahlom predhradí na skalnatom výbežku (asi 350 m nad morom). Rovnomenné mestečko pod ním obklopujú gaštanové háje, roztrúsené po okolitých vŕškoch, ktoré tu podľa legendy vysadili Turci. Pre mesto neoddeliteľne spojené s hradom sa dlhodobo udržal názov „Hrad“ a jeho obyvateľov v okolí nazývali Hradčania“.
Vznik hradu možno na základe písomných prameňov doložiť pred rokom 1285. Vtedy sa hrad uvádza prvýkrát, i keď tradícia zachytená na tunajšej pamätnej tabuli uvádza vznik hradu už pred vpádom Tatárov.Uhorskému kráľovstvu, susediacemu na východe s mohutnou ríšou Tatárov, stále hrozil opakovaný vpád. Toto nebezpečenstvo si vynútilo najmä výstavbu kamenných hradov, ktoré ako hrad Fiľakovo v novohradskom Poiplí, dokázali odolať útočníkom. Staršia maďarská historiografia, uvádzala v severozápadnej časti horného Novohradu existenciu hradu Modrý Kameň a hrádku pri Horných Strhároch, z predtatárskeho obdobia (1241). Lokalita neskoršieho hradu Modrý Kameň ležala na území staršieho novohradského sídla Stregat/ Strugar (Dolné) Strháre. V juhozápadnom cípe pri hranici s dedinou Azlar/Oszlar (Krtíš), kde prírodná kamenná vyvýšenina, terénnou konfiguráciou zodpovedala zamýšľanému účelu hradnej stavby. Miko, syn Detrika, odkúpil v roku 1244 menšiu časť územia sídla Stregat/ Strugar. Zmienka z roku 1285 uvádza majiteľa a predpokladaného stavebníka hradu – Petra Forró, priameho predka rodu Balašovcov, jedného zo synov komesa Mika, zvolenského župana.
Na prelome 13. a 14. storočia hrad nakrátko zabral Matúš Čák Trenčiansky. Späť ho Balašovci získali až po jeho smrti v roku 1321. V 14. a 15. storočí sa aj na základe poznatkov zo záchranných archeologických výskumov v rokoch 2013-2016 predpokladajú časté prestavby a rozširovanie hradného komplexu. V tomto období už Balašovci patrili medzi najvýznamnejšie a najbohatšie rody Uhorska a zastávali významné politické posty udeľované panovníkmi. Po bitke pri Moháči v roku l526, kedy uhorské vojská utrpeli drvivú porážku, začali aj územie Novohradu ohrozovať Turci. Strategická poloha hradu Modrý Kameň znamenala jeho vzrastajúci význam pri obrane banských miest a tak sa už v roku 1530 začal zosilňovať jeho fortifikačný systém. V roku 1559 snem rozhodol o oprave hradu za štátne peniaze. Hrad v tom čase vlastnil Ján Balaša (1518-1577) od roku 1562 kráľom Ferdinandom Habsburským menovaný veliteľ vojsk banskej oblasti a zvolenský župan, otec významného európskeho básnika a dramatika, hrdinu protitureckých bojov Bálinta Balašu (1554-1594). Turci sa viackrát pokúsili dobyť Modrý Kameň. Podarilo sa im to 15. júla 1575 po trojdňovom obliehaní.
Po porážke Turkov na hrade Fiľakovo (1541) – sídle Fiľakovského sanždaku, cisárske vojská obsadili aj Balašovské hrady - Modrý Kameň a Divín. Na Modrom Kameni sa tak stalo 15. decembra 1593. Turci na úteku hrad značne poškodili, vyhodili ho do povetria. Zničený hrad chátral až do konca vojny, keď ho cisár vrátil Balašovcom. Žigmund Balaša sa v roku 1609-1612 postaral o jeho kompletnú renesančnú rekonštrukciu. Turci napadli a obsadili hrad Modrý Kameň ešte v roku 1659.
Ďalší majiteľ hradu - Bálint Balaša II. získal v roku 1658 pre mesto Modrý Kameň od cisára Leopolda I. právo konať jarmoky v určené dni v roku. Originál historickej cisárskej listiny zo 6. októbra 1658 je uložený v Štátnom archíve vo Veľkom Krtíši. Vzmáhali sa remeslá, rástol počet obyvateľov podhradnej obce. V čase Rákociho povstania (1703 -1711) sa hrad Modrý Kameň stal útočiskom novohradskej šľachty. Keď kurucké vojska po pustošení šľachtických sídiel v Novohrade dobyli Haličský hrad, vzdal sa aj hrad Modrý Kameň a jeho majitelia sa dostali do protihabsburgského tábora.povstalci opustili hrad v roku 1709. Po podpísaní Satmárskeho mieru v máji 1711, ktorý ukončil éru protihabsburských povstaní, plukovník Rákociho vojska Martin Kókay na protest podpálil hrad Modrý Kameň – ešte nedávno sídlo kuruckých vojsk. Najstaršia, veľmi poškodená časť hradu zostala v ruinách. V roku 1730 dal syn Gabriela Balašu – Pavol II. Balaša s matkou Máriou Perényi na zvyškoch opevnenia v predhradí vybudovať trojkrídlový barokový kaštieľ. Zrúcanina horného hradu bola postupne prestavaná na zámockú záhradu. V roku 1759 Pavol Balaša , vtedy už „apoštolský gróf“ vybudoval poslednú prístavbu kaštieľa - kaplnku sv. Anny, ktorú rod Balašovcov uctieval ako svoju patrónku. Titul apoštolského grófa mu udelil pápež Benedikt XIV. za jeho činorodosť v rekatolizačných snahách Habsburgovcov – o návrat reformovaných veriacich ku katolíckej cirkvi. Pravdepodobne v tomto čase založil aj Kalváriu – pútnické miesto v blízkosti hradu. Aj nasledujúce generácie Balašovcov prispeli k rozvoju mestečka v podhradí (František Balaša, Alexander Balaša (1745-1832), Anton Balaša) . Šľachtický rod Balašovcov vlastnil hrad Modrý Kameň takmer 600 rokov.
V polovici 19. storočia sa majiteľmi hradného panstva stávajú Forgáčovci (Forgách). Upravili predhradie s fontánou a anglickým parčíkom a parkom sv. Anny s tenisovým kurtom a strelnicou. V blízkych lesoch založili zvernicu s chovom raticovej zveri. V roku 1890 panstvo kúpil gróf Tibor Károlyi pre svoju dcéru Gabrielu Almášiovú. (Almássy). Po vzniku Československej republiky predala v roku 1923 celý majetok s priľahlými pozemkami československému štátu. V kaštieli sa nezachovalo žiadne pôvodné zariadenie.
Hrad Revište
Revište e zrúcanina gotického hradu ležiaca na katastrálnom území mesta Žarnovica (mestská časť Revištské Podzámčie) v okrese Žarnovica v Banskobystrickom kraji. Nachádza sa na okraji zalesneného zrázu na pravom brehu rieky Hron.
Dejiny
Hrad pochádza pravdepodobne z druhej polovice 13. storočia kedy ho postavili spolu so Šášovským hradom, vzdialeným 18 km na opačnej strane Hrona. Ich význam spočíval v ochrane obchodných ciest smerujúcich k stredoslovenským banským mestám (najmä do Banskej Štiavnice a Kremnice). Iné historické názvy 1331 Reuisce, 1340 Ryuche, 1388 Revistye, Reuisthye. Spustol v 19. storočí.
Písomne sa spomína v roku 1265 a neskôr v roku 1331. Práve 14. storočie je považované za ťažisko jeho vzniku. Je uvádzaný ako hrad kráľovský. Najprv prechádzal rukami viacerých majiteľov až sa dostal k Dóczyovcom, ktorí ho ovládli na dlhšie. V štyridsiatich rokoch 15. storočia hrad na niekoľko rokov obsadila posádka Bratríkov vedených Jánom Jiskrom z Brandýsa. Matej Korvín dobil posledný bratrícky tábor v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch a získal aj Revište. Korvín chcel získať späť najmä hrad Šášov od Jána Kolára, ktorý ho mal zálohovaný. Korvínovi ho Kolár ponúkal za 6 tisíc zlatých, ten mu dal len tisíc a za ďalších 5 tisíc mu dal do zálohy hrad Revište, ktorý získal od Jiskru. O rok neskôr sa novým vlastníkom hradu stal ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz, ktorý však v 1472 zomrel. Panstvo sa vrátilo do vlastníctva kráľa Korvína, ktorý ho poslednýkrát daroval v r. 1479 jágerskému biskupovi Urbanovi z Veľkej Lúče (Orbán Dóczy, arcibiskup v Jáger maď. Eger), ktorého príbuzní a potomkovia s priezviskom Dóczy (Dóczi, slov. Dóciovci hrad potom vlastnili takmer dve storočia. Celé meno Dóczy de Nagy Lucse (dnes Lúč na Ostrove) začali používať až v 16. storočí. Po smrti Urbana, v r. 1492, sa revištské panstvo dostalo do vlastníctva jeho bratov a po roku 1500 patrilo ich synom Ladislavovi a Františkovi. Dóczyovci, ako majitelia troch panstiev v okolí banských miest, sa stali nebezpečnými feudálmi pre celú banskú oblasť. Často nerešpektovali ani výzvy a nariadenia panovníka. Posledný hradný pán na Revišti z rodu Dóczyovcov, Žigmund, bol sťatý Turkami po dobytí Žarnovice, dňa 4. augusta 1647.[4] Po tomto roku sa opäť spolu s okolitými dedinami dostal do kráľovského majetku.
Hrad bol ťažko poškodený počas povstania Imricha Thökölyho (okolo roku 1679) no vzápätí bol opravený. Posledné využitie hradu bolo na konci 18. storočia, kedy sa tu nachádzali ubytovne vojakov. Po ich odchode hrad pustol a už v 19. storočí bol iba ruinou. Na hrade už niekoľko rokov prebieha rekonštrukcia, ktorej cieľom je ruiny doplniť a zakonzervovať.
Hrad Strečno
Hrad bol postavený počas stredoveku. Nálezy dokazujú, že hradná vyvýšenina bola obývaná už v 13. storočí. Prvá písomná zmienka sa datuje od roku 1316, kedy sa spomína Strečianske panstvo. V tom čase tu stála pravdepodobne iba veža. Prvými držiteľmi hradu boli Balašovci. Na Slovensku vlastnil množstvo hradov Matúš Čák Trenčiansky. Od Balašovcov kúpil aj hrad Strečno. Od 14. storočia sa na hrade vystriedalo množstvo majiteľov. Medzi najznámejších patria Pongrácovci, Pavol Kiniži, pán Burian zo Svetlova a ďalší. Začiatkom 17. storočia Vládli Vešeléniovci.
Asi najznámejšia bola rodina Bošňáková. Mali vlastný erb. V dolnom červenom poli sa týčili tri vŕšky rozličnej výšky. Z horného modrého poľa sa dvíhal dvojchvostý lev, ktorý šliapal po tureckom polmesiaci, nad hlavou mal tri zelené palmové vetvičky, nad nimi vľavo bola hviezda. Erb zdobil aj dvojitý kríž.
26. februára 1605 mali svadbu Tomáš Bošňák a Mária Kenderešiová. Z ich manželstva pochádza 7 detí. Najznámejšia z nich bola Žofia, ktorá sa narodila 4 roky po ich svadbe. Bola známa svojou milou, skromnou a dobrosrdečnou povahou. Mladá Žofia Bošniaková (niekde sa uvádza Žofia Bosniaková) mala svadbu už ako 17-ročná. Manželstvo však netrvalo dlho, jej manžel bol vážne chorý a zo Žofie sa stala vdova. Keď mala 20 rokov, mala druhý sobáš s Františkom Velešénim. Narodili sa im dvaja synovia Adam a Ladislav. Na hrade bola mimoriadne obľúbená. Svoje deti väčšinou vychovávala sama. Jej heslo: „Po človeku majú zostať len dobré skutky, všetko ostatné odveje neľútostný čas“.
Pomáhala svojmu ľudu, konala len dobro. Pokiaľ ju niekto požiadal o pomoc, neodmietala. Ohľaduplná bola predovšetkým k chudobnému a trpiacemu ľudu. Jej manžel bol na ňu milý a vážil si ju. Zomrela pomerne mladá, nedožila sa ani 35 rokov. Jej manžel bol z jej smrti zdesený. Po jej smrti sa hradu poriadne ani nevenoval a začal pustnúť.
V 17. Storočí hrad zničil Michal Paull. Podmínoval hradnú vežu a aj palác a z hradu si odniesol cennosti. V historických záznamoch sa uvádza, že boli poškodené múry, miestnosti, strechy a aj okná. Hrad sa stal neobývateľným. V ruinách sa našla rakva a aj telo Žofie Bošniakovej. Uplynulo takmer pol storočie a telo sa našlo takmer neporušené.
V roku 1910 bol hrad čiastočne zaistený a spevnený. V roku 1944 bol v čase druhej svetovej vojny poškodený bojmi. V rokoch 1978 až 1994 sa na mieste hradu konal archeologický výskum. Taktiež prebehla aj komplexná rekonštrukcia hradu. Od roku 1995 je hrad sprístupnený aj širokej verejnosti.
Hrad Uhrovec
Uhrovec (-normovaný názov iné názvy: Uhrovský hrad[3], Uhrovecký hrad je zrúcanina hradu v južnej časti Strážovských vrchov, nad obcou Uhrovské Podhradie.
Dejiny
Hrad bol postavený v polovici 13. storočia v nedostupnom teréne Nitrických vrchov. Neskororománska pevnosť onedlho prešla do rúk Matúša Čáka, po ktorom ho vlastnili napríklad Žigmund Luxemburský, Stibor zo Stiboríc. V období 15. a 16. storočia bohatí páni viedli početné majetkové spory o tento hrad, ktorý často menil majiteľov. Napokon pripadol rodu Zayovcov. Doba hospodárskej aktivity sa prejavila aj na stavebných úpravách hradu.
Hrad sa vďaka svojej polohe neocitol v centre diania veľkých bojov, dokonca ho nezničili ani turecké vojská pri svojich nájazdoch. K jeho deštrukcií prispeli napokon samotní Zayovci, ktorí život sústredili do pohodlnejšieho kaštieľa v Uhrovci a na hrade udržiavali iba strážne a hospodárske objekty. Neskôr začali Uhrovecký hrad využívať ako väznicu a v priebehu 18. storočia stratil svoju pôvodnú funkciu. Po požiari v júli 1848 hrad začal nezadržateľne pustnúť.
Napriek tomu sa však vďaka odľahlej polohe hradu zachovala jeho pomerne kompaktná ruina s peknými ukážkami vzájomného prepojenia viacerých slohových období.
Hradisko Zobor
Históriu vrchu Zobor, ktorý bol v minulosti rozsiahlym hradiskom, priblíži informačná tabuľa. Osadia ju na konečnej zastávke mestskej autobusovej dopravy, odkiaľ vedú značkované chodníky na vrchol Zobora a k náučnému chodníku Hradisko Zobor.
Výrobu tabule umožní získaná dotácia 666 eur z grantového programu Prilož Topvar k dielu, ktorý vypísali Pivovary Topvar. Národná kultúrna pamiatka Hradisko Zobor je najstaršia a najrozsiahlejšia pamiatka v blízkosti mesta Nitry. Je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Ponitrie a archeologickou lokalitou, ktorá je prístupná len pre pešiu turistiku po vyznačených chodníkoch.
Areál hradiska má rozlohu približne 15 hektárov a jeho vznik sa datuje do 10. až 8. storočia pred Kristom. Najstaršie osídlenie hradiska je späté s ľudom lužickej kultúry. Osídlenie tu pretrvalo do začiatku staršej doby železnej. Hradisko ohraničuje obranný val dlhý takmer dva kilometre, ktorý je miestami vysoký až sedem metrov.
Vo vnútri areálu sa pravdepodobne nachádzali drevené obydlia, hospodárske a zásobné objekty na uskladnenie potravín. Cieľom projektu je informovať verejnosť o hradisku, pretože mnohí Nitrania o jeho existencii nevedia. Tabuľa bude tiež stručne hovoriť aj o ďalších hradiskách v blízkom okolí, ktoré sa nachádzali v Dražovciach, Lupke, na Martinskom vrchu či na Žibrici.
