3 - České Hrady a Zámky
41. Štátny Zámok Telč
Telčský zámok patrí medzi klenoty moravskej renesančnej architektúry. Jeho príťažlivosť je tým väčšia, že sa tu vďaka citlivému prístupu majiteľov k dedičstvu minulosti zachovali vo veľmi dobrom stave pôvodné interiéry. Mnoho z nich sú reprezentatívnymi príkladmi zásahu talianskeho umenia do nášho územia, prípadne jeho premien v prostredí severne od Álp.Proměna gotického hradu na renesanční sídlo se udála především za vlády již zmíněného Zachariáše z Hradce. Ten získává jako člen hradecké větve rodu Vítkovců moravská panství z dědictví po otci Adamovi I. z Hradce. O rok později v roce 1551 se nový telečský pán účastní proslulé výpravy českých velmožů do italského Janova. Dobová zpráva ho dokonce jmenuje jako jednoho z nejvýznamnějších šlechticů a chválí jeho náročnou zbroj i družinu. Nazpět se Zachariáš vrací již ovlivněn italskou renesancí a brzy po návratu začíná, podobně jako ostatní účastníci výpravy, přebudovávat své sídlo.
Přestavba telečského hradu probíhala ve dvou etapách pod vedením italských mistrů. V některých zámeckých interiérech se zachovaly starší tzv. sklípkové klenby s původní dekorativní výzdobou. Ty pocházejí od kameníka a stavitele Leopolda Esterreichera z nedalekých Slavonic. Zatímco Zachariáš získal moravská panství, zdědil jeho bratr Jáchym panství jihočeská, s rodovým sídlem Jindřichovým Hradcem. Na obou zámcích – telečském a jindřichohradeckém – působili pak během doby stejní architekti a umělci. Obě stavby jsou si tedy blízké jak svou architekturou, tak i výzdobou skvostných interiérů.
Přestavba zámku a další stavební podnikání byly bezesporu finančně nesmírně náročné. Umožňovaly je tehdy dobré hospodářské poměry telčského panství a zvláště pak bohaté výtěžky z dolů na stříbro, z nichž většinu přinesla Zachariášovi věnem jeho první manželka Kateřina z Valdštejna. Náročná renesanční úprava nejstarší části telčského zámku byla podniknuta roku 1553, kdy se Zachariáš z Hradce oženil s Kateřinou z Valdštejna. Na portálech, fasádách i v interiérech zámku nacházíme v hojné míře erbovní znaky novomanželů.
Nejmajestátnějším interiérem telčského zámku je Zlatý sál, prostupující našíř celý trakt nověji vystaveného renesančního severního paláce. Nízké arkádové ochozy rámují renesanční zahradu. Architektem, který vtiskl konečnou podobu celému areálu, byl pravděpodobně Baldassare Maggi z Arogni. Poslední stavební aktivitou bylo vybudování pohřební kaple Všech svatých (1580).
Původní stav většiny prostor nenarušili ani pozdější majitelé zámku, a tak se dnes Telč řadí k několika málo intaktně zachovaným českým a moravským renesančním zámkům. Zámek se nikdy neprodával, nýbrž se dědil z rodu na rod. Počátkem 17. století se Telč dostala do rukou členů rodu Slavatů. Příslušnice rodu pánů z Hradce – Lucie Otýlie se provdala za Viléma Slavatu z Chlumu a Košumberka. Slavatovské období připomínají na zámku některá obrazová díla – především portréty. Nejvýznamnější památkou tu zůstává rozměrná olejomalba zachycující ve svérázném podání pražskou defenestraci roku 1618. Snahu Slavatů přivést obyvatele Telče ke katolickému vyznání dokládá ve městě barokní stavba jezuitského kostela Jména Ježíš v samé blízkosti zámku. Další majitelé panství – Lichtensteini z Kastelkornu a Podstatští z Lichtensteina prováděli na zámku jen drobnější úpravy. Věnovali pozornost spíše zámeckému parku, kde později vybudovali vznosný empírový skleník.
42. Štátny hrad a zámok Jindřichův Hradec
Najstaršia história
Areál Henrichohradeckého hradu a zámku, ktorý sa počas storočí rozrástol do plochy dnešných troch a pol hektárov, bol postupne vystavaný na mieste staršieho slovanského hradiska, doloženého archeologickým prieskumom už od 10. storočia. Hradište bolo jedným z pomedzných hradov - súčasťou tzv. hradskej sústavy, prostredníctvom ktorej bolo spravované České kniežatstvo. Hradcom, neskôr zvaným Jindřichovým, viedol starý obchodný chodník z juhu Európy. Na českú pôdu vstupovala tzv. zemskou bránou, kde k jej obrane vybudovali Vítkovci hrad Landštejn. Tu, na skalnatom ostrohu pri brode nad sútokom rieky Nežárky a Hamerského potoka sa v podobe spomínaného hradiska nachádzal ďalší dôležitý bod na obchodnej ceste, ktorý mal funkciu opevneného strediska poskytujúceho ochranu a zázemie obchodu a výrobe.
Príchod Vítkovcov
Stavba stredovekého hradu, nazývaného v najstaršej historickej správe z r. 1220 „Novum castrum“ (Nový hrad), je spätá s menom Henricha Vítkovca, zakladateľa samostatnej Vítkovskej línie pánov z Hradca užívajúcej erbu so zlatou ružou v modrom poli. Vtedy vznikla okrúhla Čierna veža, nadväzujúca palác a bola posilnená sústava hradieb. Celý stredoveký stavebný vývoj sledoval okrem vysokej miery obranyschopnosti aj reprezentatívny charakter usadlosti. Príslušníci rodu pánov z Hradca zastávali už na prelome 12. a 13. storočia významné pozície pri Českom kniežacom a neskôr kráľovskom dvore. Okrem svojho rodu a šľachtického stavu reprezentovali aj Českú krajinu. Starý palác pri Čiernej veži sa rozrástol vo viacerých stavebných fázach. Jeho súčasná rozloha je daná poslednou, neskorogotickou úpravou na prelome 15. a 16. storočia. Druhý gotický palác stál na mieste dnešného Španielskeho krídla. Príslušníci rodu pánov z Hradca ovplyvňovali podstatne všetky hospodárske, politické i kultúrne diania v tejto oblasti a takmer v každej generácii zastávali aj významné funkcie na kráľovskom dvore. Význam rodu pánov z Hradca sa prejavil aj v postupnom rozširovaní sídla z pevného románsko-gotického hradu v monumentálnu, výtvarne náročne riešenú a dokonale opevnenú gotickú pevnosť. Od začiatku 16. storočia bola najskôr pozvoľna, od polovice storočia už intenzívne, realizovaná prestavba starého hradu na renesančnú rezidenciu podľa predstáv pánov z Hradca, ktorých vkus tříbilo takmer neustále cestovanie s panovníckym dvorom, a plánov Antonia Ericera, Baltazara Maggiho, Giovanni Maria ďalších talianskych stavebníkov. Na III. nádvorie bolo postavené Adamovo stavanie, protiľahlé Španielske krídlo a obe budovy prepojili veľké arkády. Za nimi, ako koruna vtedajšej stavebnej aktivity, vznikol v malej záhrade hudobný pavilón Rondel. Touto veľkorysou prestavbou bol stavebný vývoj areálu v zásade ukončený. Úpravy za ďalších majiteľov mali už len čiastkový charakter a renesančnú podobu zámku takmer nepoznamenali. Mocný rod pánov z Hradca vymrel po meči v osobe Jáchyma Oldřicha z Hradca v roku 1604.
Slavatové z Chlumu a Košumberka
S poslednou členkou rodu pánov z Hradca Lucií Otýlií sa r. 1602 oženil Viliam Slavata z Chlumu a Košumberka a po smrti jej brata Jáchyma Oldřicha r. 1604 sa stal dedičom rozsiahleho panstva i titulu „vladár domu hradeckého“. V českých dejinách sa preslávil najmä ako kráľovský miestodržiteľ, zvrhnutý roku 1618 pri tzv. druhej pražskej defenestrácii z okna Pražského hradu.
Počas deväťdesiatich rokov slavatovskej držby zámok nezaznamenal významnejšie stavebné úpravy. Iba v rokoch 1678 - 1696 bolo postavené druhé arkádové krídlo pri Rondeli a pred ním bola osadená záhradná fontána. Rovnako boli vykonané menšie vnútorné úpravy a viac zasiahli Slavatovia v polovici 17. storočia do časti Španielskeho krídla vytvorením divadelnej sály (priestoru za malými arkádami). Najstaršia zachovaná správa spomínajúca divadelnú sálu v Španielskom krídle pochádza z roku 1653. Henrichohradecká divadelná sála bola tak prvým známym zámockým priestorom v Čechách, špeciálne upraveným na inscenovanie divadelných predstavení. Slavatovia vládli jindřichohradeckému panstvu len po štyri generácie. Stretol je podobný osud ako pánov z Hradca, teda vymretí po meči. Na rozdiel od pánov z Hradca však bolo v rodine Slavatov viac už vydaných dedičiek a slavatovský majetok sa tak rozdelil v roku 1693 na päť dielov.
Černínové z Chudeníc
Sobášom s Máriou Jozefou Slavatovou, ktorej ako dedičský podiel pripadol Henrichov Hradec, ho získal Herman Jakub Černín z Chudeníc. Výkon dôležitých štátnych funkcií i vzťah k panovníckemu rodu Habsburgovcov privádzal za prvých Černínov do Jindřichovho Hradca významné návštevy členov cisárskeho dvora i ďalších predstaviteľov európskeho politického diania.
Za Černínov prebehli posledné väčšie stavebné úpravy zámku. V rokoch 1709 – 1735 bola barokovo prestavaná hradná kaplnka podľa projektu Františka Maximiliána Kaňku, významného pražského barokového architekta. Umenímilní Černínové tiež investovali do prestavby divadelnej sály v Španielskom krídle. V rokoch 1746 až 1748 ho pre nich prestaval architekt Caspari za účasti pražských a hradeckých sochárov a troch maliarov. Priestora je v tej dobe spomínaná ako "Komoedisaal". Drobné javisko malo osmero výmenných scén av hľadisku boli okrem niekoľkých radov lavíc aj lóže pre panstvo. Nanešťastie postihol v roku 1773 zámok aj mesto rozsiahly požiar, ktorý zničil podstatnú časť renesančných interiérov aj s umeleckými zbierkami. Budova Španielskeho krídla bola poškodená najvážnejšie. Všetko vnútorné vybavenie a zariadenie vrátane divadelnej sály bolo zničené. Provizórne zastrešený a svojimi pánmi opustený zámok ďalej chátral. Bol využívaný ako hospodárske stredisko panstva, z veľkých arkád boli zriadené stajne, Rondel slúžil ako drevník alebo sklad diviny.
Až vlna romantizmu priniesla nový záujem o záchranu zámku. Z Černínskeho paláca bol
r. 1851 prevezený do upravených priestorov zámku rodový archív, ktorý sa stal základom dnešného Štátneho oblastného archívu, dodnes sídliaceho na druhom zámockom nádvorí. Začiatkom 20. storočia realizoval čiastočné opravy a úpravy viedenský architekt Humbert Walcher z Moltheimu, ale niektoré časti zámku zostali naďalej neopravené.
Černínom patril zámok až do r. 1945, kedy bol na základe dekrétu prezidenta republiky č.12/1945 konfiškovaný. Zlý stav zámockého komplexu sa naďalej zhoršoval, niektoré budovy hrozili zrútením. V r. 1976 bola zahájená generálna rekonštrukcia, ktorá s prestávkami trvala takmer dvadsať rokov. Nákladom 120 miliónov korún bol zámocký komplex zachránený av r. 1993 opäť sprístupnený verejnosti.
43. Štátny hrad a zámok Frýdlant
Jednou z najnavštevovanejších historických budov v krajine je Frýdlantský hrad z 13. storočia, ktorý nájdete v severnej časti krajiny v malom mestečku Frýdlant. Pôvodný gotický hrad bol v priebehu storočí prestavaný na veľký renesančný komplex s bohatou výzdobou.
Frýdlant patrí k najrozsiahlejším a najvýznamnejším pamiatkovým celkom v severných Čechách. Spája v sebe dva architektonické útvary: stredoveký hrad a renesančný zámok. Hrad bol vybudovaný okolo polovice 13. storočia. V roku 1278 získali panstvo Bibrštejnovci, ktorí sa významne podieľali na vybudovaní mohutného hradného paláca. V rokoch 1558-1620 patril Frýdlant rodu Redernov. Tí pokračovali vo zveľaďovaní frýdlantského panstva. Boli to zdatní hospodári a bojovníci, ale aj stavebníci a podporovatelia umenia. Ich dielom je výstavba nového renesančného zámku a kaplnka.
Medzi rokmi 1622-1634 hrad patril Albrechtu z Valdštejna. Kúpil ho za 150 000 zlatých a postupne vybudoval obrovskú hospodársku doménu. Jeho statky zaznamenali v dobe tridsaťročnej vojny obrovský rozmach, pretože zásobovali jeho armádu. Frýdlantsku sa hovorilo Terra felix - Šťastná krajina.
Po Albrechtovom zavraždení v roku 1634 získali od cisára Frýdlant Gallasovej, od roku 1759 Clam-Gallasovej, významná šľachta pohybujúca sa v diplomatických a vojenských službách pri cisárskom dvore. Tí tu zdržiavali do roku 1945, kedy Frýdlant prešiel na štát.
Pôvodná podoba gotického hradu sa do dnešných dní nezachovala vo svojej celistvosti. Dnes vidíme hrad ako mohutnú dvojposchodovú stavbu okolo malého nepravidelného nádvoria, ktorému dominuje veľká valcová veža, bergfrit. Hrad sa postupne rozširoval a počas 16. storočia zaznamenal dve renesančné úpravy. Kaplnka a renesančný zámok boli postavené na prelome 16. a 17. storočia Markom Spazziom di Lancio. V 60. rokoch 19. storočia došlo k posledným väčším stavebným prácam, a to na prestavbe kastelánskeho krídla.
V roku 1801 Clam-Gallasovia sprístupnili pre verejnosť časť hradu s inštalovanými zbierkami. Súčasná expozícia v sebe zahŕňa toto najstaršie hradné múzeum v strednej Európe, kaplnku s cenným mobiliárom a dve zámocké krídla.
44. Zámok Litomyšl
Since opening in 2000, we have become masters of our craft. Our commitment to quality products, exceptional services and incomparable customer care keep our community coming back again and again. We never stop improving, and are continuing to expand our offerings based on how we can best serve the San Francisco area.
Zámok Litomyšl, taliansky palác na pomedzí Čiech a Moravy
Zámok v Litomyšli je zaujímavou ukážkou úpravy talianskeho renesančného paláca na českomoravskom pomedzí. Bol postavený v 60.-80. rokoch 16. storočia najvyšším kancelárom Kráľovstva českého Vroclav II. z Pernštejna ako dar pre milovanú ženu Máriu Manrique de Lara. Okázalú rezidenciu Pernštejnov doplnili v 17. a 18. storočí barokové a klasicistické úpravy vykonané ďalšími majiteľmi - grófskymi rodmi Trauttmansdorffov a Valdštejnov-Vartenbergov za účasti popredných barokových umelcov. Nemenej zaujímavú stopu vniesli do Litomyšle aj poslední vlastníci zámku kniežata Thurn-Taxisovej, ku ktorým sa privdala princezná Helena Bavorská, odmietnutá nevesta cisára Františka Jozefa I. Nielen o nej, ale aj o mimoriadne zachovanom rodinnom divadle z roku a vyzdobených interiérov zámku, ktorý bol v roku 1999 zapísaný na Zoznam svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO.
45. Hrad Špilberk
Hrad bol založený okolo polovice 13. storočia na nevysokom (290 m nm), ale pomerne príkrom skalnatom vrchu, týčiacim sa bezprostredne nad historickým centrom mesta (okolo 220 m nm). Svojím stavebníkom, českým kráľom Přemyslom Otakarom II., bol veľkoryso koncipovaný nielen ako pevná opora panovníckej moci, ale aj ako dôstojné sídlo vládcov Moravy.
Najstaršie písomné správy o existencii hradu sa vzťahujú k rokom 1277 až 1279, kedy sa postupne pripomínajú hradné kaplnky, konanie snemu v jeho priestoroch (január 1278) a konečne aj meno kopca, čoskoro prenesené aj na samotný hrad.
Českí panovníci navštevovali však Špilberk skôr len príležitostne, čo platilo aj o mladom moravskom markgrófovi a neskoršom českom kráľovi Karlovi, ktorého prvá manželka Blanka tu v roku 1337 pobývala po nútenom odchode z Prahy.
Skutočným sídelným hradom moravských markrabat sa Špilberk stal až od polovice 14. storočia za vlády Jána Henricha (1350-1375) a jeho syna Jošta (1375-1411). Toto iba šesť desaťročí trvajúce obdobie autonómnej vlády „moravských“ Luxemburgovcov, brata a synovca Karola IV., tvorí bezpochyby najvýznamnejšiu a najskvelejšiu, aj keď málo známu kapitolu v dejinách brnenského hradu. Ale už po Joštovej smrti, za posledného Luxemburga, uhorského, rímskeho a neskôr aj českého kráľa Žigmunda a za jeho zaťa Albrechta Rakúskeho, ktorému Žigmund v roku 1423 prenecháva s vládou nad Moravou aj hrad Špilberk, stráca tento hrad už natrvalo svoju popredí sa dostáva jeho význam vojenský. Ten sa plne prejavil nielen za vojen husitských, ale predovšetkým za bojov medzi českým kráľom Jiřím z Poděbrad a uhorským kráľom Matejom Korvínom. Na Špilberku sídlil vo funkcii zemského hajtmana Jiřího syn Viktorin z Poděbrad, uvádzaný v prameňoch aj ako „hajtman na Špimberke“.
V roku 1469 sa však Matejovi Korvínovi, podporovanému mestom Brnom, podarilo po niekoľkomesačnom obliehaní prinútiť vyčerpanú českú posádku na Špilberku k odchodu za čestných podmienok a získať tak tento dôležitý strategický bod a následne aj vládu na Morave. Konca 15. storočia. význam Špilberku, ale nastával aj jeho všestranný úpadok a postupné chátranie. Predný kráľovský hrad na Morave bol opätovne zastavovaný a dočasní držitelia o jeho údržbu príliš nedbali. Moravskí stavovia si však význam hradu pre celú krajinu i jej hlavné mesto dobre uvedomovali, keď v roku 1543 konštatovali, že „stratením tohto zámku kráľovstvu českému i krajine moravskej mnoho zlého by sa stalo, a predovšetkým mesto Brno by prišlo k skaze“. V roku 1560 preto – aby zabránili jeho zamýšľanému predaju do cudzích rúk – radšej sami Špilberk („stolicu markrabskú“) aj s celým panstvom sami kúpili a vzápätí vlastný hrad predali mestu Brnu. Vo vlastníctve mesta zostal Špilberk iba šesťdesiat rokov – po bielohorskej porážke stavovského povstania v roku 1620 bol cisárom Ferdinandom II. mestu skonfiškovaný a vrátil sa tak späť do zemepánskeho majetku.
Počas tridsaťročnej vojny však hrad opäť chátral a ani pomerne nepatrná vojenská posádka okolo 40 mužov nesvedčila o tom, že by Špilberk mohol ešte zohrať významnejšiu vojenskú rolu.
Všetko sa však zmenilo s čiastočnou vojenskou okupáciou Moravy švédskym vojskom as dvojitým bezprostredným ohrozením moravskej metropoly v rokoch 1643-1645. Opevnenie hradu aj mesta sa rýchlo opravovalo a zdokonaľovalo. Keď potom v roku 1645 Brno so Špilberkom pod velením plukovníka Raduita de Souches odolalo trojmesačnému dobývaniu mnohonásobnou švédskou presilou, preukázal sa znovu strategický význam tohto hradu.
Ten potom bol postupne – do polovice 18. storočia – prebudovaný na najmohutnejšiu a tiež najvýznamnejšiu barokovú pevnosť na Morave, tvoriacu ako citadela s nemenej opevneným mestom jednu pevnostnú sústavu, ktorá sa v roku 1742 stala neprekonateľnou prekážkou aj pre pruského kráľa Fridricha II. Vojenskí velitelia Špilberku zastávali vtedy aj funkciu veliacich generálov na Morave.
V roce 1783 rozhodl císař Josef II. o přeměně zrušeného pevnostního vězení na Špilberku na civilní věznici, určenou pro nejtěžší zločince. K vězeňským účelům byla především určena a upravena nedostatečně využívaná součást zdejšího pevnostního systému – kasematy. V jejich hromadných celách bylo možné umístit více než 200 trestanců používaných k těžkým pracem na pevnosti i mimo ni. Od poloviny devadesátých let 18. století se však v nadzemních prostorách špilberské pevnosti začínají objevovat i vězni, které lze označit za politické. Kromě několika významnějších francouzských revolucionářů, zajatých za koaličních válek s Francií – nejznámější z nich byl bývalý poštmistr Jean B. Drouet – to byla především patnáctičlenná skupina tzv. uherských jakobínů v čele se spisovatelem Ferencem Kazinczym. O více než čtvrt století později (od r. 1822) se nově vybudované cely pro „státní vězně“ v severním křídle nyní už bývalé pevnosti zaplnily italskými vlastenci, usilujícími o sjednocení, svobodu a nezávislost své země.
Básník Silvio Pellico, který zde nedobrovolně prožil plných osm let, pak svou knihou „Mé žaláře“ proslavil špilberský žalář po celé Evropě.
To už Špilberk přestal být významnou vojenskou pevností a z císařského rozhodnutí zůstal pouze velkou civilní věznicí. O tuto změnu se přičinila především francouzská armáda císaře Napoleona, která při svém odchodu z okupovaného Brna na podzim roku 1809 zničila některé důležité části špilberského opevnění. Poslední velkou „národní“ skupinu politických vězňů na Špilberku představovalo téměř 200 polských revolucionářů, zejména účastníků tzv. krakovského povstání z roku 1846. V roce 1855 císař František Josef I. špilberskou věznici zrušil a po odchodu posledních vězňů o tři roky později se její prostory přeměnily na vojenská kasárna, kterými pak zůstaly dalších sto let.
Ještě dvakrát však vstoupil Špilberk znovu do obecného povědomí jako místo utrpení a nesvobody. Poprvé v letech první světové války, kdy zde kromě provinilých vojáků byli vězněni i civilní odpůrci rakouského režimu, podruhé a mnohem výrazněji v prvním roce nacistické okupace Československa. Tehdy ve špilberských zdech trpělo několik tisíc českých vlastenců, z nichž někteří zde nalezli smrt. Pro většinu však Špilberk znamenal jen přestupní stanici do dalších německých věznic či koncentračních táborů. Německá armáda provedla v letech 1939-1941 na Špilberku rozsáhlé úpravy, aby zde vytvořila vzorová kasárna v romanticko historizujícím duchu tehdejší velkoněmecké ideologie.
Roku 1959 opouští Špilberk československá armáda a definitivně tak končí jeho vojenská éra. Následujícího roku se Špilberk stává sídlem Muzea města Brna.
46. Děčínsky zámok
Zámek Děčín si mnozí ještě z dob socialismu spojují automaticky se sovětskou armádou. Jeho historie je však samozřejmě daleko bohatší a zajímavější...
Historie zámku
Počátky v podobě dřevěného hradiště
Česká republika disponuje mnoha památkovými objekty a zámek v Děčíně patří mezi ty vůbec nejstarší. Jeho historie sahá zřejmě až na konec 10. století, kdy se písemné prameny zmiňují o tzv. děčínské provincii, jež měla jako správní centrum dřevěné hradiště vybudované na skalním masivu, tedy na místě současného zámku. Úkolem objektu byla ostraha především labské obchodní cesty, kde se například vybíralo clo z přepravy soli. První písemná zmínka vyloženě o hradišti pochází z roku 1128.
Kamenný hrad za Vartenberků
Ve druhé polovině 13. století, koncem vlády Přemysla Otakara II., bylo dřevěné hradiště nahrazeno kamenným hradem, jenž se dostal do rukou Vartenberků. Jeho přesnou podobu neznáme, víme však, že byl rozdělen na dvě části – horní (zadní) a dolní (přední). Ty fungovaly víceméně samostatně. Roku 1444 byl hrad dobyt a vypálen a navíc kvůli četným pozdějším přestavbám se dochovalo pouze pár drobných fragmentů, které nám nastiňují původní vzhled hradu.
Zámek v rukou rytířů z Bünau
K významnější proměně došlo ve 2. polovině 16. století, kdy bylo sídlo v držení saského rodu rytířů z Bünau. Ti dolní hrad postupně přestavěli na renesanční zámek. Součástí úprav se stala také velkolepá malířská výzdoba slavnostního sálu. Rudolf z Bünau zde nechal v životní velikosti vyobrazit celkem 22 členů své rodiny. Tyto fresky byly bohužel zničeny během stavebních úprav na konci 18. století, naštěstí byly objeveny jejich kopie z roku 1775 ve sbírkách Národního muzea.Rozkvět díky rodu Thun-Hohenstein
Současná podoba zámku je dílem hraběcího rodu Thun-Hohenstein, který držel děčínské panství v letech 1628–1932. Thunové pocházeli z jižních Tyrol a postupně se vypracovali mezi přední šlechtické rody habsburské monarchie. Příslušníci rodu pravidelně zastávali důležité politické i církevní úřady. Např. Lev Thun působil v 19. století jako ministr kultu a vyučování, jeho synovec Franz Thun zastával hned dvakrát post místodržitele v Čechách a v letech 1898–1899 se stal předsedou rakouské vlády a současně i ministrem vnitra. Za své zásluhy byl roku 1911 povýšen do knížecího stavu, který od té doby dědí prvorozený syn.
Thunové provedli dvě zásadní rekonstrukce zámku. První, vrcholně barokní přestavba, proběhla na konci 17. století na popud Maxmiliána Thuna, císařského vyslance a diplomata. Jeho záměrem bylo především posílit reprezentativní funkci objektu, aby patřičně demonstroval bohatství a vlivné postavení rodu. Hlavní kompoziční osou celého projektu se stala nová přístupová cesta, Dlouhá jízda, která ústila horní branou před kompletně přestavěné vstupní křídlo. Podél ní byl založen kostel Povýšení sv. Kříže, dále pak okrasná zahrada, dnes známá jako Růžová, a z druhé strany areál jízdárny.
Druhá, a také poslední přestavba zámku, proběhla v letech 1786–1803. Jejím provedením byl pověřen děčínský architekt Jan Václav Kosch, který se rozhodl různorodý zámecký komplex sjednotit a dát objektu kompaktní vzhled. Proto nechal strhnout starší paláce, zarovnal všechny budovy do stejné výše a poté je opatřil jednotnou fasádou. Na straně k řece byla jako nová dominanta zámku postavena štíhlá hodinová věž. Zámek tak získal barokně-klasicistní podobu, ve které se zachoval dodnes.
Přestavěný zámek se v průběhu 19. století stal významným střediskem kulturního i politického života. Díky postavení Thunů přivítal zámek celou řadu prominentních hostů. Roku 1854 se zde například konal diplomatický kongres panovníků Rakouska (František Josef I.), Pruska (Bedřich Vilém IV.) a Saska (Bedřich August II.). Častým hostem byl i následník rakousko-uherského trůnu arcivévoda František Ferdinand d’Este, který byl dokonce s děčínskými Thuny spřízněn. Proto byly po sarajevském atentátu jeho osiřelé děti Max, Ernst a Sophie vychovány mimo jiné také na děčínském zámku u své tety Marie Chotkové, provdané Thunové.
Rod Thunů udržoval kontakty také s mnoha předními vědci a umělci, mezi které patřili např. Josef Dobrovský, František Palacký, umělecká rodina Mánesů a další. Zřejmě nejznámějším návštěvníkem zámku byl ovšem hudební skladatel Fryderik Chopin, jenž zde pobýval v září roku 1835. Trvalou vzpomínkou na jeho návštěvu zůstává valčík As-dur, op. 34, č. 1, zvaný Děčínský, který zde Chopin poprvé uvedl a poté věnoval komtese Josefině Thunové. Horší časy pro Thuny přišly v roce 1932, kdy museli z finančních důvodů zámek prodat.
symbol Zámek Děčín
Historický pohled na zámek Děčín v barokní podobě
Dobový pohled na Barokní konírnu se sochou koně
Kněžna s kočárkem na nádvoří zámku, historická fotografie
Krásně zdobená letní jídelna, historická fotografie
symbol Zámek Děčín
47. Štátny zámok Ploskovice
Our Story
Zámok Ploskovice nechala vystavať ako letnú rezidenciu veľkovojvodkyne Anna Mária Františka Toskánska v prvej štvrtine 18. storočia. Pôvodne sa jednalo o menší zámok, napriek tomu jeho náročnú barokovú výzdobu vykonávali najvýznamnejší pražskí umelci - maliar V. V. Reiner a štukatér T. Soldatti. V polovici 19. storočia sa zámok stal súkromnou rezidenciou penziónovaného cisára Ferdinanda V. Habsburského, posledného korunovaného českého kráľa. Pri tejto príležitosti bol zámok zvýšený o poschodie a celkovo upravený.
Náročnú výzdobu druhorokokovo pojatých vnútorných priestorov vykonali sochári a štukatéri V. Ľavý a M. Effenberger, nádherné maľby sú dielom Jozefa Navrátila, jedného z najvýznamnejších maliarov českého romantizmu. Popri novších umeleckých doplnkoch však zostala zachovaná aj staršia štuková výzdoba, obzvlášť v sale terrene. Zámok Ploskovice nechala vystavať ako letnú rezidenciu veľkovojvodkyne Anna Mária Františka Toskánska v 1. štvrtine 18. storočia. V polovici 19. storočia sa zámok stal súkromnou rezidenciou cisára Ferdinanda V. Habsburského. Pri tejto príležitosti bol zámok zvýšený o poschodie a celkovo upravený. Na úprave zámku pre cisára sa veľkou mierou podieľal jeden z najlepších maliarov a dekoratérov 19. storočia Josef Navrátil. Roku 1188 sa Ploskovice stali majetkom rádu Johanitov ak roku 1278 sa tu prvýkrát pripomína ich komenda, kde je umiestnená škola.
Johaniti držali Ploskovice s malými prestávkami až do roku 1545. Pre nedostatok finančných prostriedkov museli však panstvo neustále zastavovať. Z celého radu záložných držiteľov pripomeňme aspoň Adama Ploskovského z Drahonic. Za neho tu došlo roku 1496 k povstaniu poddaných, ktorí sa postavili na odpor proti zvyšovaniu robotných povinností. Poddaní sa vzbúrili, dobyli tvrz a vynútili si na svojom pánovi prepustenie z poddanstva a dobrovoľne sa poddali Daliborovi z Kozojed. Jeho čin bol v rozpore s vtedajšími feudálnymi zvyklosťami. Preto bol Dalibor zatknutý, väznený vo veži Pražského hradu, súčasnej "Daliborce", a roku 1498 popravený.
Keď Johaniti roku 1545 Ploskovice predali, bola niektorým z nových majiteľov niekdajšia tvrz opustená a naproti nej bol postavený, v miestach dnešného západného pavilónu, prostý jednokrídlový zámok. Až na sklonku 17. storočia, kedy pripadli Ploskovice Lauenburského, sa opäť dočkali Ploskovice svojho rozkvetu. Anna Mária Františka sa po ovdovení znovu vydala za toskánskeho vojvodu Gastona, posledného z rodu Medici, a získala titul princeznej. Ich manželstvo však bolo nešťastné a Gaston žil trvalo v Taliansku. Snáď aj táto okolnosť a značné ambície Anny Márie dospeli
na rozhodnutie vybudovať v Ploskoviciach nový zámok, ktorý by sa vyrovnal súčasným stavbám zahraničnej šľachty. Anna Mária Františka spálila všetky účty, takže chýbajú aj doklady o presnej dobe stavby aj meno architekta. Podľa stavebného rozboru je staviteľom zámku Václav Špaček, osobný staviteľ A. M. F. Toskánskej.
Od roku 1805 prechádzajú Ploskovice do majetku toskánskej vetvy Habsburgovcov a od roku 1849 sa stali letným sídlom rakúskeho cisára Ferdinanda I. Habsburského, alebo posledného českého korunovaného kráľa Ferdinanda V. Dobrotivého, ktorý sa rok predtým, v roku 1848, vzrástol Františka Jozefa I.Ploskovice sa mali stať vedľa Pražského hradu a zámku v Zákupoch jeho rodinným sídlom. Z tohto dôvodu bolo treba zámok a jeho interiéry značne rozšíriť.
Pod vedením pražského staviteľa Jána Belského, ktorému asistoval architekt Jozef Pokorný, bol pôvodný jednoposchodový zámok zvýšený o jedno poschodie a boli pristavané dve vedľajšie budovy. Celá adaptácia zámku skončila na jar 1854.
Po smrti Ferdinanda V. sa zámku ujal cisár František Jozef I. Po roku 1918, po vyhlásení československého štátu, tu bolo letné sídlo ministerstva zahraničných vecí. Za doby II. svetovej vojny tu sídlila nacionálne socialistická škola, tzv. NAPOLA. Až od roku 1952 je zámok aj park pod ochranou štátnej pamiatkovej starostlivosti a tým aj sprístupnený verejnosti.
48. Zámok Blatná
Zámok Blatná patrí medzi historicky najhodnotnejšie a architektonicky najvýznamnejšie pamiatky svojho druhu v Čechách. Svojou dlhou historiou, svojskou architektúrou v nádhernom zachovanom prostredí parkov a vodných plôch sa radí k klenotom krajiny. Je jedným z najzachovalejších vodných panských sídiel v Česku. Blatný zámok, ktorý bol pôvodne postavený v 13. storočí, získal neskôr v 14. storočí charakter gotického hradu. Dnešný zámocký súbor Blatná patrí nesporne medzi stavebno-historicky najhodnotnejšie a architektonicky najvýznamnejšie pamiatky svojho druhu u nás. Svojou dlhou históriou, svojbytnou architektúrou v vzácne zachovanom prostredí parkov a vodných plôch i súčasným stavom sa radí ku klenotom medzi hradnými komplexmi. Vedľa Švihova a Červenej Lhoty je jedným z najzachovalejších vodných panských sídiel v Českej republike. Stavebno historický vývoj urobil z tohto objektu pozoruhodnú ukážku umeleckých slohov minulých storočí, a pretože sa počas svojho vývoja nachádzal prevažne v držbe významných šľachtických rodov, bola Blatná miestom, kde sa rodili a pretvárali dejiny strednej Európy.
Archeologické nálezy ukazujú, že neveľký pahorok uprostred blat (od blat má Blatná svoj názov), bol osídlený už v prehistorických dobách. Koncom 7. a najmä v 8. storočí sa na Blatensku začínajú objavovať Slovania. K súvislému slovanskému osídleniu však došlo až v 2. polovici 10. storočia.
Osada Blatná vznikla vďaka starej významnej diaľkovej a obchodnej ceste, ktorá spájala Sušicu s Horažďovicami, av tomto mieste prekračovala riečku Lomnicu. Prvá historická zmienka o Blatnej pochádza z roku 1235, kedy je vtedajšia tvrz prvýkrát písomne spomenutá ako sídlo Vyšemíra (erb strely), snáď chudobnejšieho príbuzného Bavorov zo Strakoníc. Ďalšia historická zmienka z roku 1241 pripomína istého Predostu z Blatnej, a je isté, že najneskôr v jeho dobe tu existoval hrádok chránený vodou, skladajúci sa zo sídelného objektu a stavebne náročnej domácej románskej kaplnke, ktorá mala vzniknúť niekedy medzi druhou polovicou 12. storočia a rokom 1225. Napriek tomu však niekedy býva najstaršie obdobie blatenského hrádku spájané, ako je to niekedy aj pri iných hradoch na našom území, s rytierskym poriadkom Templárov, o čom vznikali aj povesti. Písomné správy ale dokladajú držbu Blatnej svetskými feudálmi. Pravdepodobnejšie by mohlo byť pôsobenie rytierskeho rádu Johanitov sídliacich na strakonickom hrade, patriacom Bavorom zo Strakoníc, ktorí získali Blatnú v druhej polovici 13. storočia. Predpokladá sa, že práve prví Bavorovia sídliaci na Blatnej sa neuspokojili s užívaním prevažne dreveného opevneného komplexu, ale začali s jeho prebudovaním na výstavnejšie sídlo, obohnané murovanou hradbou chrániacou dva paláce proti sebe stojace. Prirodzená obrana hradu, okolité močiare, začala byť premieňaná na súvislé vodné opevnenie, ktoré však do dnešnej podoby doviedli až neskorší majitelia. Asi v roku 1299 je možné už Blatné pripisovať charakter naozajstného hradu. Posledným majiteľom z rodu Bavorov bol do roku 1403 Břetislav zo Strakoníc, synovec Zdenka z Rožmitálu. Rod Bavorov vymrel po meči a Rožmitálski ako ich príbuzní postupne dedili bavorovský majetok. Nad blatenskými hradbami zavlal zástavku s dievčenskou hlavou pánov z Rožmitálu. Dlhé obdobie ich panovania sa pre Blatnú stalo zlatým obdobím. Za prvého držiteľa Jána z Rožmitálu bolo pôvodné románske sídlo rázne prestavané a Blatná sa stala gotickou pevnosťou s fortifikovanou vstupnou vežou. Pod správou tohto spočiatku príslušníka umierneného krídla husitskej šľachty, neskôr však nekompromisného katolíka prečkal hrad aj búrlivé husitské obdobie. Až za Jánových potomkov potom dosiahol hrad vrcholný stavebný rozkvet. Jánovi synovia Jaroslav Lev a Protiva držali Blatnú od jeho smrti v roku 1430. Najmä Jaroslav Lev, ktorý sa v písomných prameňoch ako majiteľ Blatnej objavuje od roku 1446, zastával vysoké štátne funkcie. Bol príbuzným kráľa Jiřího z Poděbrad, obratný diplomat a veľmi vzdelaný človek. Stál okrem iného na čele českého mierového posolstva štyridsiatich českých pánov a rytierov, ktoré putovalo v rokoch 1465 až 1467 po európskych dvoroch. Pri tejto ceste sa nechal inšpirovať vyspelou kultúrou západoeurópskej šľachty.
Tieto inšpirácie potom uplatňoval pri zvyšovaní reprezentatívnosti svojho blatenského sídla. Dával podnety k jeho rozsiahlej neskorogotickej prestavbe, ktorá priniesla hradu charakteristickú dominantu hranolovej vstupnej veže s lomeným vstupným portálom, ktorá nahradila predchádzajúcu chudobnejšiu vjazdovú bránu, a k veži z juhovýchodnej strany priliehajúcej gotickú hradnú kaplnku a tzv. Rožmitál. Palác a svoju pracovňu na poschodí veže dal vyzdobiť nádhernými freskami. Jaroslavov syn, Zdeněk Lev, zastával roku 1508 úrad najvyššieho purkrabieho na dvore kráľa Vladislava Jagelovského. Miloval prepych a pre svoju reprezentáciu zvyšoval výstavnosť svojich sídiel. Jeho najvýraznejšou stavebnou akciou bolo prebudovanie juhozápadného paláca na trojposchodový skvostný goticko-renesančný tzv. Rejtov palác.
Na jeho vybudovanie pozval na Blatnú presláveného staviteľa Benedikta Rejta. Benedikt Rejt už predtým pôsobil v kráľovských službách, k jeho dielam patrí aj Vladislavská sála na Pražskom hrade, rovnako ako chrám sv. Barbory v Kutnej Hore. Zároveň tým však zaťažil rodovú pokladňu vysokými dlhmi, a jeho syn Adam Lev je preto nútený zámok a mestečko Blatná v roku 1555 predať sestrám Kataríne a Anne Repickej zo Sudoměře. Od nich blatenské panstvo kupuje v roku 1560 Katarínin manžel Zdeněk z rodu Šternberkovcov. Dva roky po Šternberkovej smrti kúpil Blatnú v roku 1577 Ján z Rozdražova zo starého poľského rodu grófov Rozdražovských. Onedlho však zomrela po dovŕšení plnoletosti pripadla Blatná na niekoľko rokov jeho synovi Václavovi z Rozdražova. Vtedy pri severnej strane hradby od vstupnej veže až takmer k Starému palácu vyrástla najmladšia z blatenských palácových stavieb – renesančný Rozdražovský palác. Stavovské povstanie v rokoch 1618 až 1620 a tridsaťročná vojna však prerušili zveľaďovanie blatenského panstva. Za povstanie bol hrad vydrancovaný až na holom múre armádou vzbúrených českých stavov, vedenou Mansfeldom, a rovnaká pohroma stihla aj mestečko s jeho obyvateľmi. Václav z Rozdražova sa v roku 1622 radšej uchýlil do Sliezska, kde v roku 1625 umiera. Vdova Anna Mária žila naďalej s maloletým synom Františkom Ignácom na blatenskom panstve, ktorý ich potom prevzal v roku 1645. Ani pobielohorská doba však rozkvetu Blatnej nepriala. František Ignác zomrel v roku 1691 bez toho, aby zanechal dediča, a rod Rozdražovských tak vymiera po meči. Dedičom sa stal Ján František gróf Krakovský z Kolovrat, syn Anny Kateřiny, sestry zosnulého Františka Ignáca. Vzápätí však panstvo predal grófke Ernestine Serenyiovej, a pôvodom maďarskí Serenyiové tak držali Blatnú od roku 1695 až do konca 18. storočia. S novou vrchnosťou sa prihlásila nová, tentoraz už baroková epocha, o ktorej svedčia mnohé barokové sochy v mestečku, skvostne prestavaný kostol v neďalekých Paštikách, ako aj barokizujúca prestavba Rozdražovského krídla. Roku 1798 kúpil Blatnú od bratov Serenyiovcov, z ktorých ani jeden nemal dediča, Václav Karel (Wenzel Karl) Hildprandt z Ottenhausen, šľachtic pôvodom z Tirolska.
V držbe Václava Karla a jeho potomkov zotrvala Blatná, s vynúteným prerušením v dobe komunistickej éry, až do súčasnosti. Za Františka (Franz) Hildprandta došlo k nákladnej adaptácii zámku, smerujúcej k vytvoreniu reprezentatívneho sídla, poskytujúceho však zároveň pohodlné bývanie. Potom, za Roberta Hildprandta, prešiel zámok v rokoch 1850 až 1856 novogotickými úpravami v romantickom duchu podľa návrhu architekta Bernarda Grübera z Mníchova, ktoré stavbe viac-menej dali jej súčasný charakter.
Koncom 40. rokov 20. storočia zámok prevzala Národná kultúrna komisia a po komunistickom prevrate bol Hildprandtom majetok skonfiškovaný v roku 1952. Friedrichovi Hildprandtovi s manželkou Corneliou a dcérami bolo po roku 1958 umožnené, vďaka. legálne emigrovať do Etiópie. Pamiatky na etiópsky pobyt tvoria dnes pútavú súčasť zámockej expozície. Po roku 1991 sa panstvo vrátilo do rúk rodiny Hildprandtových, konkrétne manželky Bedřicha Hildprandta (zomrel v roku 1981 v Nemecku) Cornelie a ich dvoch dcér Josefiny a Jany. Súčasní majitelia sa intenzívne zaoberajú jeho obnovou a sprístupnením pre návštevníkov.
49. Štátny hrad Rabí
Hrad Rabí je najrozľahlejšia hradná zrúcanina v Čechách a je to zároveň unikátna pamiatka gotického staviteľstva nad riekou Otavou! Na hrade je sprístupnených niekoľko prehliadkových okruhov. Bol postavený v 13. storočí, a hrdo sa nazýva kráľom všetkých českých hradov. Bol to rozlohou najväčší hrad v Česku a od roku 1978 je Národnou kultúrnou pamiatkou. Hrad Rabí je zrúcanina hradu ležiaca v rovnomennej obci na vyvýšenom ostrohu nad riekou Otavou v nadmorskej výške 540 metrov asi 8 kilometrov severovýchodne od mesta Sušice.
Od začiatku 14. storočia stála na mieste dnešného hradu tvrdza pánov z Velhartic. V júni 1421 bola obliehaná a dobytá husitmi; pri obliehaní prišiel o druhé (pravé) oko Ján Žižka. V 15. storočí prebehla rozsiahla prestavba, pri ktorej bola rozšírená rozloha hradu a bolo zosilnené jeho opevnenie. Uprostred bol postavený donjon s obytnou aj obrannou funkciou, celková rozloha hradu (asi 1 hektár, ide o najväčší hrad v Čechách) bola rozdelená na tri časti, ktoré bolo možné brániť samostatne. V roku 1498 bola dokončená hradná kaplnka.
Hrad bol vyplienený počas tridsaťročnej vojny av 18. storočí vyhorel. Čiastočne bol renovovaný od roku 1920. V súčasnosti je prístupný verejnosti, v rekonštruovaných priestoroch je malé múzeum. V roku 1978 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
50. Zámok Orlík nad Vltavou
Stručné dejiny
Zámok Orlík je skutočnou perlou medzi českými pamiatkovými objektmi. Každého návštevníka uchváti svojou jedinečnou krajinnou polohou na brehu orlického jazera, očarí romantickými interiérmi s bohatými zbierkami a nemenej zaujme aj svojimi dejinami, ktoré sa prelínajú s najvýznamnejšími míľnikmi slovenskej a európskej histórie.
Hoci presný dátum založenia Orlíka nie je známy, je napriek tomu isté, že tu na vysokom ostrohu nad Vltavou už začiatkom 13. storočia stála pevnosť, ktorá slúžila na ochranu obchodnej cesty a zároveň ako miesto, kde sa vyberalo clo z plavby po Vltave – tak to aspoň dokladujú prvé zachované archívne správy. Na prelome 13. a 14. storočia bol Orlík prestavaný a rozšírený na pevný gotický hrad a naďalej potom slúžil ako jeden z početných oporných bodov a správnych centier kráľovskej moci.
V rukách českých kráľov zostal Orlík až do roku 1357, kedy ho Karol IV. udelil do ušľachtilého manstva svojmu kanceláru Detrichu z Pordíc. Odvtedy sa na Orlíku vystriedalo množstvo majiteľov, z ktorých niektorí tu zanechali svoju stopu, výraznú nielen z hľadiska historického, ale aj stavebného.
Významnými vlastníkmi boli Zmrzlíkovia zo Svojšína, ktorí Orlík zakúpili roku 1407 a obývali ho až do roku1508, kedy vypukol na Orlíku zničujúci požiar. Spustošený hrad vtedajší majiteľ Václav Zmrzlík opustil, odsťahoval sa na Lnára a následne roku 1512 predal orlické panstvo Krištofovi zo Švamberka. Švamberkovia držali Orlík až do roku 1620, kedy im bol s celým panstvom za aktívnu účasť na stavovskom povstaní konfiškovaný.
Švamberský konfiskát kúpil od cisára Ferdinanda II. Habsburského v roku 1623 Ján Oldřich z Eggenbergu. Eggenbergovci vlastnili Orlík až do roku 1719, keď po smrti kňažnej Ernestiny zdedil celý eggenberský majetok jej synovec Adam František Schwarzenberg. Orlík bol v tejto dobe sídlom panskej správy, nie však rodu.
Prevratné zmeny priniesol Orlíku až začiatok 19. storočia - vtedy sa stal sídlom mladšej rodovej schwarzenbergskej vetvy (sekundogenitúry).
Schwarzenbergovci držali Orlík až do roku 1948, kedy im bol v mene nových komunistických poriadkov s celým panstvom znárodnený. V nasledujúcich rokoch bol zámok Orlík zaradený do siete sprístupnených štátnych pamiatkových objektov. Zo štátnej správy bol Orlík vyňatý až v roku 1992 a následne v rámci reštitúcií vrátený spolu s ďalšími rodovými majetkami a državami sekundogenitúry Karlovi. Schwarzenbergovci. Súčasným majiteľom zámku je Ján Nepomuk Schwarzenberg, syn Karola VII. Schwarzenberga. V priebehu doby menil Orlík často nielen majiteľa, ale aj svoju podobu – najčastejšie po požiaroch, ktoré hrad postihovali takmer v každom storočí. opraviť, následne rozšíriť a zvýšiť o druhé poschodie. V prvej polovici 18. storočia potom bolo prestavané severozápadné a následne juhozápadné krídlo Orlíka.
Roku 1802 zámok opäť zachvátil požiar, po ktorom dal Orlík vtedajší majiteľ, maršal Karel Filip Schwarzenberg, zvýšiť o ďalšie, už tretie poschodie. Posledné významné stavebné úpravy zámku Orlík prebiehali v polovici 19. storočia. Zámku sa dostalo najmä novej fasády v štýle anglickej novogotiky podľa plánov architekta profesora Bernarda Grubera. V tom istom čase bola v zámockom parku vybudovaná aj rodová hrobka sekundogenitúry.
Zámok Orlík je obklopený rozsiahlym anglickým parkom, ktorého základy položila manželka maršala Karla Filipa, kňažná Mária Anna, rodená grófka z Hohenfeldu. Z pôvodnej rozlohy parku 180 ha sa zachovalo 140 ha, zvyšok bol zatopený v 60. rokoch 20. storočia vodami orlického jazera, ktoré dnes tvoria jednu z prírodných hraníc parku.