Zámky - Kaštiele - aj ich história
Bojnický Zámok
Bojnický zámok patrí medzi najkrajšie a najnavštevovanejšie zámky v strednej Európe, vyhľadávajú ho návštevníkov z celého sveta.
Zámok sa týči na úpätí Strážovskej vrchoviny na travertínovej kope nad mestečkom Bojnice. Je jedným z najstarších a najvýznamnejších slovenských hradov. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Bojnický zámok je národnou kultúrnou pamiatkou a zároveň sídlom múzea. V priestoroch zámku sa konajú rôzne kultúrne a spoločenské podujatia: koncerty vážnej hudby v Huňadyho sále, vystúpenia skupiny historického šermu, svadobné obrady v Zlatej sále. Bojnický zámok je miestom konania už tradičného festivalu duchov a strašidiel.
Popis zámku
Atraktívnosť areálu dotvára rozľahlý park so slávnou historickou lipou kráľa Mateja Korvína. Podľa povesti zasadil túto lipu Matúš Čák Trenčiansky v roku 1301, keď zomrel posledný kráľ z rodu Arpádovcov Ondrej III., Lipa vyrástla v prekrásnom majestátnom strome. V čase svojho vrcholu mala koruna priemer približne 36 metrov, hlavný vrchol siahal do výšky 28 metrov a obvod kmeňa bol 12 metrov. Pod stromom sa konali rôzne posedenia. Kráľ Matej Korvín (1458 - 1490), o ktorom je známe, že rád býval v Bojniciach, usporadúval pod lipou veľké hostince a porady.
Zaujímavým miestom je aj jaskyňa pod hradným bralom, s priemerom 22 ma výšku 6 m, ktorá sa nachádza 26 metrov pod 4. nádvoria v travertínovej kope, na ktorej stojí celý zámok. V jaskyni sa nachádzajú dve jazierka, ktoré sú pravdepodobne súčasťou jaskynného systému pokračujúceho v ďalších priestoroch. Archeologické nálezy nájdené v jaskyni dokazujú osídlenie hradného vrchu už v staršej dobe kamennej.
Atraktivitu areálu dotvárajú aj známe kúpele a významná zoologická záhrada. Objekt je centrom kultúrneho a spoločenského života, konajú sa tu recepcie, plesy, sobáše, obchodné rokovania a ďalšie prichádzajú.
V priestoroch Bojnického hradu sídli aj múzeum, ktoré sa špecializuje na neoslohy. Návštevníkov upútavajú umeleckohistorické expozície prezentujúce významné diela európskeho umenia. Je to však len veľmi malá časť z toho, čo zozbieral posledný majiteľ z rodu Pálffy. Jeho túžba, zachovaná jeho zbierka aj pre muzeálne účely nebola splnená. Po jeho smrti totiž skoro všetky exponáty rozložené na pokyn pozostalej rodiny.
Expozície múzea: Život a bytová kultúra šľachty, Umeleckohistorické zbierky od gotiky po neoslohy
Dubnický kaštieľ
Je kultúrnou pamiatkou, ktorá patrí ku najhodnotnejším historickým stavbám na Slovensku. Kaštieľ s renesančným jadrom je štvorkrídlová budova nepravidelného tvaru, ktorú začal budovať Gašpar Ilešházi v 40. rokoch 17. storočia na staršom základe.
Kaštieľ má ústredný dvor (Átrium) postavený na terase, ktorej svah tvoril bezpečnostnú priekopu. Stavba sa urobila tak, aby bola obrany, čoho dôkazom sú aj kľúčové strieľne. Z renesančnej stavby sa zachoval klenbový priechod vo východnom krídle, ktorý slúžil ako bočný východ pre koče, pričom vchod do kaštieľa sa nachádza v západnom krídle bol opevnený štvorhrannou vežou. Bol chránenou hradnou priekopou a za ním sa nachádzala hospodárska časť.
Po smrti Gašpara Ilešháziho sa dedičstvo rozdelilo medzi jeho dvoch synov. Gabriel dostal časť majetku s kaštieľom a Juraj prevzal nemšovskú kúriu. Po Gabrielovej smrti sa majiteľom celého panstva stal Juraj Ilešházi, ktorý sa zameral na nedostavané západné krídlo a po príchode vlny baroka tu zriadil barokovú kaplnku Nanebovzatia Panny Márie doplnenú rokokovým inventárom.
Malé renesančné okná nahradili veľké, barokové, ktoré na prízemí i na poschodí spevnili barokovými mrežami. V miestnostiach sa nachádzali bohaté zdobené krby a kachle s kamennými stĺpmi. Vo východnom krídle boli v chodbe umiestnené obrazy všetkých Ilešháziovcov v životnej veľkosti. Miestnosti pokrývali štvoruholníkové a šesťuholníkové kamenné dlaždice. Južné krídlo bolo spojené so záhradnou alejou oválnym schodišťom. V tomto krídle mali Ilešháziovci svoj červený salón a hosťovskú spálňu. Po smrti Juraja Ilešháziho sa dedičom panstva stal jeho adoptívny syn Mikuláš, ktorý realizoval generálnu prestavbu kaštieľa do dnešnej podoby. Mikulášov syn Jozef neskôr prevzal celé dedičstvo a panstvá tohto rodu dosiahol vrcholný rozkvet.
V nasledujúcich desaťročiach sa v dubnickom kaštieli robili len opravy. Dubnický kaštieľ bol taktiež bohatý zásobený muníciou a rôznymi zbraňami a po dokončení sa stal sídlom všetkých Illešháziovských majetkov a panstiev. Na poschodí kaštieľa sa nachádzajú izby, spoločenské miestnosti a ilešháziovská knižnica, ktorej súčasťou bolo 6000 zväzkov, z toho súpisy rukopisov pochádzajúcich z 18. a 19. storočia. Budovalo ju sedem generácií a konečnú podobu získala za vlády Štefana II. Ilešháziho, ktorý bol posledným príslušníkom rodu Ilešháziovcov.
Kaštieľ BETLIAR
Kaštieľ v Betliari je najnavštevovanejším kaštieľom juhovýchodného Slovenska. Nachádza sa v obci Betliar, 3 km severne od okresného mesta Rožňava.
Dejiny
Kaštieľ pochádza zo začiatku 18. storočia a postavil ho na základoch staršieho renesančného hradu Bebekovcov. Dal ho postaviť Štefana Andrášiho ako poschodový, ešte opevnený hrad so štyrmi nárožnými vežami. I ďalšie prestavby v rokoch 1792 – 1795, keď prichádza k rozšíreniu, av rokoch 1880 – 1886, keď stavba získala dnešnú podobu, sa viažu znovu k rodine Andrášiovcov, ktorá bola už vtedy jeho trvalým vlastníkom, a ktorá mala v majetku nielen hrad Krásnu Hôrku. , ale aj majetky a bane v okolí Rožňavy. Po staršej klasicistickej prestavbe a rozšírení južnej časti a priečelia nasledovala rozsiahlejšia pseudoslohová úprava s nadstavbou druhého poschodia, ktorá dala kaštieľu ráz francúzskej poľovníckej stavby.
Kaštieľ zaplnili Andrášiovci množstvo vzácneho nábytku, umeleckých diel a zbierok. Pôvodnú knižnicu založil Leopold Andráši v druhej polovici 18. storočia. Jej interiér pochádza z rokov 1792 – 1795. Fond pozostáva prevažne z vedeckej literatúry 18. a 19. storočia. Prevahu zbierok tvoria maliarske diela, najmä obrazy realistov 19. storočia. Druhá časť zbierok (na prízemí) tvoria dovezené exotické predmety a poľovnícke trofeje, ktoré nemajú rovnocennú hodnotu s umeleckými zbierkami. Park spestrujú nielen jazierka, ale aj menšie záhradné stavby (pavilóny, groty, vodety). Má vzácne exotické stromy a zvyšky prastarého tisového lesa.
Exteriér
Koncom 18. storočia začali Andrášiovci budovať prírodný park. Neskôr ho rozširovali a dopĺňali ďalšími dendrologickými vzácnosťami. V súčasnosti má park rozlohu 80 ha. Komplex areálu kaštieľa v Betliari bol v roku 1985 vyhlásený vládou Slovenskej socialistickej republiky za národnú kultúrnu pamiatku ako vzácne kultúrno-historické dedičstvo niekoľkých storočí. V areáli sa nachádza aj Hermesova studňa z polovice 19. storočia.[3]
V najväčšom historickom parku na Slovensku je aj rímsky vodopád, navrhnutý v roku 1823 Josefom Bergmannom. Výškou 9 metrov je najvyšším umelým vodopádom a zároveň prvou romantickou stavbou na Slovensku. V októbri 2016 bol obnovený občianskym združením Andoras
Zvolenský zámok
Zvolenský zámok dal postaviť uhorský kráľ Ľudovít z Anjou v poslednej tretine 14. storočia na mieste starešej kúrie. Pôvodne slúžil ako občasné sídlo dvora a od roku 1424 patril uhorským kráľovnám. Bol to preto jeden z mála gotických hradov určený predovšetkým na komfortné bývanie s minimálnym strategickým či obranným významom – v období svojho vzniku sa nachádzal v bezpečnom vnútrozemí Uhorska.
Stavba patrí medzi tzv. kastelové hrady; Pravidelne obdĺžnikový pôdorys má štyri dvojpodlažné krídla zoskupené okolo ústredného nádvoria. Palác bol rozčlenený dvojicou veží na západnej strane a kaplnkou, ktorá na východnej strane prevyšovala obytné krídlo. Celý komplex uzatvára obvodová hradba. Vstup do hradu – orientovaný k mestu – viedol cez prejazd do nádvoria. Prízemie hradu slúžilo prevažne na hospodárske a skladovacie účely. Obytné a reprezentačné priestory boli sústredené na prvom poschodí okolo objektu hradnej kaplnky.
Na prelome 15. a 16. storočia bol hrad prvýkrát prestavaný. Vtedy vybudovali nové vonkajšie opevnenie s vežovou vstupnou bránou a nárožnými baštami a tiež bola vytvorená maliarska výzdoba kráľovskej dvorany. V 1. polovici 16. storočia sa v dôsledku ohrozenia z Osmanskej ríše pristúpilo k renesančnej prestavbe zámku. Od roku 1575 tu sídlila stála vojenská posádka na čele so zvolenskými županmi. Počas prestavby bol objekt nadstavený o ďalšie dve podlažia s nárožnými vežičkami a strieľňami po celom obvode vonkajších stien a veľkou strieľňou pre delá na severnej fasáde. Turci však Zvolenský zámok ani mesto nikdy nedobyli.
V 1. polovici 17. storočia sa uskutočnila baroková prestavba, počas ktorej boli reprezentačné siene 1. poschodia prebudované na viacerých menších miestností. Ďalšie väčšie zmeny boli vykonané až v 2. polovici 18. storočia. Súvisela s nimi najmä prestavba dvojpodlažnej gotickej kaplnky, ktorá prekryla takmer všetky stopy jej pôvodnej stredovekej podoby.
S úpadkom ťažby drahých kovov v banských mestách a po presídlení župných úradov do Banskej Bystrice (1789) zámok postupne strácal svoj pôvodný význam. V roku 1805 ho vtedajší majitelia Esterházyovci predali štát av jeho prázdnych miestnostiach sídlil súd, väznica a sklad tabaku.
Od barokovej prestavby realizovala provizórne opravy zámku až Uhorská pamiatková komisia v rokoch 1894 a 1906. V rokoch 1957 – 1969 sa uskutočnila jeho rozsiahla rekonštrukcia av roku 1961 bol zaradený do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Od roku 1965 je zámok súčasťou Slovenskej národnej galérie. Metódy jeho rekonštrukcie uprednostňovali zachovanie historicky a výtvarných najnejších fáz stavby s ťažiskom na obdobia gotiky a renesancie. Vďaka obnoveniu pôvodnej gotickej ochodze získalo nádvorie pôvodnú monumentalitu. V jeho dlažbe sa označili staršie základy románskeho kostola uplatnili tiež archeologické nálezy. K renovácii zámockej kaplnky sa pristúpilo až v 90. rokoch 20. storočia. Exteriéru aj interiéru bola vrátená podoba neskorého baroka z 2. polovice 18. storočia so zachovaním fragmentov gotických prvkov vo forme tzv.
V súčasnosti sú v hlavnej palácovej časti umiestnené expozície a depozitáre SNG, ktorých ťažisko spočíva na Obrazárni – zbierke európskeho maliarstva 16. – 19. storočia. V zámockej kaplnke sa pravidelne konajú bohoslužobné obrady rôzne konfesií. Priestory však majú aj rozmanité dočasné funkcie: Kráľovská sieň s kazetovým stropom a portrétmi panovníkov je zároveň koncertnou sálou, Rytierska sieň na prízemí severného krídla sa využíva na mestské občianske obrady.
Budatínsky zámok
Budatínsky zámok je historickou a architektonickou pamiatkou Žiliny. V minulosti patril medzi vodné hrady, chráneným tokom riek a vodnými priekopami. Jeho najstaršou časťou je mohutná ranogotická štvorposchodová veža, ktorá bola postavená v čase opevňovania krajiny po tatárskom vpáde v polovici 13. stor. Vzhľadom na svoju polohu v blízkosti sútoku Váhu a Kysuce plnila aj funkciu kráľovskej tridsiatkovej stanice, kde sa vyberalo mýto od kupcov prichádzajúcich zo Sliezska.
Začiatkom 14. storočia, počas vlády Matúša Čáka Trenčianskeho, vežu opevnili a postavili jadnotraktový palác. Najväčšie stavebné úpravy zaznamenali v rokoch 1487 - 1798, keď bol majetkom rodu Suoogovcov. Dátum renesančnej prestavby, rok 1551, je zaznamenaný na krbe prvého poschodia veže. V 18. storočí, keď zámok už úplne stratil funkciu pevnosti, postavili na zvyškoch opevnenia barokovo - klasicistický kaštieľ.
V roku 1798 prešiel Budatínsky zámok do majetku rodu Čákyovcov, ktorým patril až do roku 1945. Postihli ho aj revolučné udalosti rokov 1848 - 1849, keď 10. januára 1849 takmer úplne vyhorel a už dlhší čas chátral.
Celkovú obnovu zámku začali jeho majitelia až v rokoch 1920 - 1922. Po odstránení rumovísk časti barokového paláca dostavali juhozápadné krídlo v historizujúcom slohu a zámok dostal dnešnú podobu.
Bytčiansky kaštieľ
Kaštieľ v Bytči postavili v rokoch 1571 až 1574 na starších gotických základoch vodného hradu. Pôvodný menší vodný hrad bol postavený v 13. storočí a patril nitrianskemu biskupstvu. Počas ďalších storočí sa vo vlastníctve hradu vystriedali viacerí majitelia (napr. Pongrácovci, Podmanickovci).
V roku 1563 získal kúpou Bytčianske panstvo spolu s hradom František I. Turzo, člen významnej podnikateľskej rodiny (podnikali v ťažbe a výrobe medi), ktorý v rokoch 1571 – 1574 dal na mieste starého gotického hradu postaviť nový objekt – opevnený zámocký areál s viacerými funkčnými stavbami.
Františkov syn Juraj, získal za aktívnu účasť v boji proti Turkom popredné miesto na cisárskom dvore. Keďže v čase otcovej smrti (1574) bol ešte neplnoletý, správy rodových majetkov sa ujal až v roku 1585 po smrti svojej matky Kataríny Zrínskej. Od toho času sa zámok stal jeho rodovou rezidenciou. Zámok sa súčasne stal centrom nielen bytčianskeho panstva, ale odtiaľ boli spravované aj ostatné turzovské majetky, najmä lietavské a oravské panstvo. Rok začatia výstavby je vytesaný na nápise nad portálom medzi Turzovským a Zríniovským erbom: SVB. AVSPICIIS. PII. INVICTIQVE. CAESARIS // MAXIMILIANI II. ELECTI. ROMANORVM. IMPERATO // RIS. AC. GERMANIAE. HUNGARIAE. BOEMIAEQVE. REGIS // FRANCISCVS. THVRZO. DE. BETHLENFALWA. SVMTIBVS // PROPRIIS. HOC. OPVS. A. FVNDAMENTO. FIERI. CVRAVIT // ERREXITQVE. ANNO. DOMINI. 1. 5. 7. 1., vo voľnom preklade: "Za spravodlivého a nepremožiteľného cisára // Maximiliána II., voleného rímskeho cisá // ra, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech // František Turzo z Betlanoviec vlastným // nákladom dal od základov toto dielo // postaviť. Roku Pána 1571.".
Ako uhorský palatín dal v roku 1601 vybudovať tzv. Sobášny palác, priestrannú budovu v predhradí, venovanú slávnostným rodinným príležitostiam, najmä svadobným hostinám svojich siedmich dcér. Do dejín zámku sa v období renesancie zapísal aj taliansky majster A. Pocabello, ktorý opravil zámok a Sobášny palác po ničivom vpáde hajdúskych vojsk v r. 1605 – 1612. Pri týchto úpravách postavili aj arkádu v nádvorí ústrednej budovy, ktorou prekryli staré fresky z obdobia vzniku kaštieľa.
Po vymretí Turzovcov, ktorí zriadili v Bytči knižnicu a mali tu aj klenotnicu so zbierkou vzácnych gobelínov, sa osudy Bytčianskeho zámku zmenili. V roku 1624 sa zámok prostredníctvom sobáša Kristíny Nyáry, vdovy po Imrichovi Turzovi, poslednom mužskom príslušníkovi rodu Turzovcov, a Mikuláša Eszterházyho, dostal do vlastníctva rodu Eszterházyovcov, ktorím patril až do polovice 19. storočia. Vzhľadom na to, že ich hlavným rodovým sídlom bol zámok v meste Eisenstadt, tento objekt využívali predovšetkým na hospodárske účely. Jeho vzhľad obohatili len v r.1736 cyklom nástenných malieb v arkáde. Fresky znázorňujú v nadživotnej veľkosti uhorských a európskych panovníkov ako aj známych vojvodcov i hrdinov z antickej mytológie.
V roku 1862 panstvo s majetkom odkúpila obchodnícka rodina Popperovcov, ktorá v jeho držbe videla najmä ekonomické výhody. Tomu podriadila aj stavebné úpravy, ktoré odporovali historickej a architektonickej hodnote objektu: vlastný zámok prebudovala na byty, Sobášny palác na okresný súd. Tzv. klasicistickú budovu, ktorá vznikla okolo r. 1830 prestavbou renesančnej budovy, funkčne pričlenili k okresnému súdu a slúžila aj účelom mesta.
V čase vlastníctva posledných majiteľov bol zámok značne zadlžený. V roku 1935 bola naň uvalená najprv nútená a od roku 1945 národná správa. Napokon 3. apríla 1950 štát prevzal do svojho vlastníctva Bytčiansky zámok spolu s ostatnými objektami k nemu patriacimi. V hlavnom objekte kaštieľa je umiestnený Štátny oblastný archív, v Sobášnom paláci sú výstavné priestory Považského múzea.
V zámku slúžil ako vojak strážneho oddielu Juraj Jánošík, ktorý sa tu zoznámil s uväzneným kysuckým zbojníkom Tomášom Uhorčíkom. Tento ho po prepustení z cisárskeho vojska nahovoril, aby sa dal k zbojníkom. Jánošík si potom vytvoril vlastnú družinu a stal sa legendárnym hrdinom, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“. Nakoniec ho začiatkom marca 1713 chytili, v Liptovskom svätom Mikuláši, odsúdili a popravili na šibenici.
V Bytčianskom zámku sa 7. januára 1611 konal povestný súd s pomocníkmi Alžbety Báthory, Čachtickej panej, známej svojimi sadistickými výčinmi. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. Samu Alžbetu Bátoriovú nesúdili, v rozsudku sa spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na Čachtickom hrade, kde zostala až do svojej smrti v r. 1614.
Haličský zámok
Obec vznikla v 12. storočí pod hradom, ktorý bol sídlom panstva rodu Tomajovcov. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1299 – pod názvom Holuch. Neskôr bola známa pod názvom Gács.
História obce je úzko spätá s históriou zámku /pôvodne hradu/. Haličské hradné panstvo patrilo rodu Tomajovcov, potom Lossonczyovcov a neskôr Forgáchovcov.
Žigmund Forgách - manžel Anny rod. Lossonczyovej, po niekoľkoročných sporoch získal celé panstvo, ako veno svojej manželky. V r. 1601 dostal na majetky definitívne kráľovskú donáciu. Pod panstvo Halič patrilo 15 obcí.
Obyvateľstvo podhradia spočiatku tvorili prevažne nemecké rodiny. Postupom času sa Slováci usadzovali najskôr na predmestí, neskôr i vo vnútornom meste.
V mestečku sa rozvíjala remeselnícka výroba. V roku 1598 Žigmund Forgách žiada o súhlas na výstavbu pecí, suchých a vlhkých stúp, šlamovne, mlyna, vodných járkov a výstavby prístupných ciest a budov na banské podnikanie. Hrnčiarsky cech v Haliči vznikol v roku 1726, bolo v ňom 58 majstrov. Koncom 18. storočia bolo v Haliči a okolí okolo 1500 pradiarov a českých súkenníkov. V roku 1765 vznikla manufaktúra na súkno. Neskôr pri výrobe, vzhľadom na to, že bol privilegovaným podnikom, okrem textilu vyrábali aj ceruzky, rôzne ozdobné knihy av malom množstve aj majoliku.
V roku 1765 sa podhradie Halič stalo úradným mestečkom. Zachované sú štatúty poddanského mesta Gács v desiatich bodoch z 28. júna 1765 od grófa Jána Forgáča.
15. februára 1776 vydáva gróf Ján Forgách privilégium pre mesto Gács v slovenskej reči. Okrem iného sa uvádza, že Magistrát v Haliči má jedného richtára, deväť radných, jedného notára, jedného pokladníka komory, jedného gruntového Ferwaltera, mestského strážcu, majstra a mešťanov. V magistráte majú byť zastúpení aj Nemci bývajúci v Haliči.
V roku 1828 mala Halič 186 domov, 1235 obyvateľov a 27 remeselníckych dielní. Popri poľnohospodárstve a ovocinárstve je tu rozvinutá hrnčiarska výroba. V roku 1836 bol založený cukrovar.
Postupne sa pod zámkom usadzovala aj židovská komunita.
Kaštieľ a Zámok Topoľčianky
How We Got Our Start
Kaštieľ v Topoľčiankach je zachovalý klasicistický kaštieľ, vytvárajúci južné krídlo historického objektu staršieho zámku. Nachádza sa v Topoľčiankach a obklopuje ho rozsiahly anglický park. Dnes slúži ako múzeum so zachovalým dobovým interiérom, zámockou knižnicou, obsahujúcou viac ako 14 000 zväzkov a zbierkami keramiky a porcelánu. V roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
História
Kaštieľ stojí na mieste gotického vodného hradu a neskoršej renesančnej pevnosti, ktorá bola výrazne prestavaná v 16. a 17. storočí. Vznikla tak 4-krídlová stavba s arkádovým nádvorím, chránená opevnením a baštami, poskytujúcimi ochranu pred vtedajším tureckým ohrozením. Začiatkom 19. storočia (1818 – 25) dal gróf Ján Keglevich zbúrať južné krídlo, ktoré nahradila reprezentačná, klasicistická budova s rizalitmi a mohutnou kupolou. Nový, klasicistický kaštieľ poskytoval honosné priestory – tanečnú sálu, jedáleň, knižnicu i schodište poprepájané salóny, ktoré vhodne doplnili zámocký areál.[4]
Moderný a udržiavaný zámok sa stal v roku 1890 letným sídlom Habsburgovcov, no po vzniku ČSR aj prezidenta republiky. Tunajšie prostredie si veľmi obľúbil a často navštevoval najmä Tomáš Garrigue Masaryk.
V klasicistickom krídle je dnes múzeum historického nábytku a bytových doplnkov, vrátane kobercov, vyšívaných orientálnych závesov, obrazov, keramiky, hodín a zbraní. Všetky exponáty tu pri svojom odchode v októbri 1918 zanechali posledný majitelia – arcivojvoda Jozef August Habsburg s manželkou Augustou, vnučkou cisára Františka Jozefa I. V päťdesiatych rokoch boli exponáty premiestnené do salónov podľa rovnakého slohu a historického obdobia, čím vznikla čisto renesančné, barokové, rokokové , klasicistické a biedermeierovské expozície. Súčasťou areálu kaštieľa je aj rozsiahly park v anglickom štýle, v ktorom sa zachoval aj klasicistický skleník. V parku sa nachádzajú aj dve sochy (socha diviaka a socha jeleňa), ktorých autorom bol uznávaný sochár Alojz Štróbl.
spoločného komplexu je aj jazdiareň s presláveným chovom koní v národnom žrebčíne, založeným v roku 1921.
Čákiho kaštieľ
Kaštieľ v Prievoze alebo Čákiho kaštieľ (staršie Csákyho kaštieľ) je kaštieľ, ktorý dal postaviť v blízkosti Bratislavy ako svoje letné sídlo gróf Eugen Čáki, pravdepodobne v roku 1902. Objekt je z obdobia dozrievajúceho romantizmu, ale vykazuje prvky eklekticizmu a má nepravidelnú dispozíciu. kaštieľa je Kaplnka Božského Srdca Ježišovho, ktorá slúžila do vybudovania kostola sv. Vincenta v Ružinove ako farský kostol.
Dejiny
V roku 1916 rozpredal Pavol Žolnajov jednotlivé časti anglickej záhrady pôvodne patriacej ku kaštieľu. V 1933 stavbu spolu s malou časťou parku kúpili rádové sestry kongregácie Dcér svätého Františka z Assisi, zriadili v kaštieli kláštor av budove pôvodne slúžia ako koniareň zriadili nemocnicu.
Kaštieľ bol znárodnený v roku 1954 av roku 1956 prebudovaný na geriatrické sanatórium.
19. októbra 1989 bol kaštieľ zapísaný na ústredný zoznam pamiatkového fondu. Po páde komunizmu bol kaštieľ a priľahlý areál vrátený pôvodnému majiteľovi – Kongregácii Dcér svätého Františka z Assisi. Rádové sestry v spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom v Bratislave a Ing. arch. Eduardom Šutekom vykonali v rokoch 2003 – 2006 rekonštrukciu. V roku 2005 vyhral kaštieľ po rekonštrukcii strechy 1. cenu v kategórii Šikmá strecha na Slovensku a 2. miesto v kategórii Remeselná práca. V roku 2006 vyhrala súťaž Kultúrna pamiatka rokaOd otvorenia v roku 2000 sme sa stali majstrami svojho remesla. Náš záväzok ku kvalitným produktom, výnimočným službám a neporovnateľnej starostlivosti o zákazníkov udržiavajú našu komunitu vracajúcou sa znova a znova.
Csákyho kaštieľ v Bijacovciach
Neskorobarokový kaštieľ s parkom ako pôvodnými hospodárskymi budovami bol postavený v rokoch 1780 až 1785. Ide o dvojpodlažnú budovu s manzardovou a sedlovou strechou, horizontálne riešenou fasádou. Bol postavený maximálne po vypálení Spišského hradu.
Staviteľom kaštieľa bol Ján Nepomuk Csáky - významná politická a šľachtická osobnosť, uhorská kancelária vo Viedni -, ktorý si dal na konci svojho života postaviť na svoj majetok v Bijacovciach slušný kaštieľ. Stavba kaštieľa trvala 5 rokov. Na priečelí kaštieľa je erb rodiny Csákyovcov a Esterházyovcov. Sem boli prinesené zo Spišského hradu rodinné, panovnícke a kniežacie obrazy. V kaštieli bola kaplnka v pravom krídle budovy. V terajšej tmavej komore bola sakristia s potrebným omšovým náradím a rúchami. V kaštieli na prízemí bola veľká dvorana s troma lustrami, mnohými stolmi a stoličkami. Na stenách boli obrazy predkov v životnej veľkosti. Napravo boli pánove izby, naľavo izby panej a spoločenské miestnosti. Na poschodí bolo 15 izieb, kde bývali hostia a mládež. V 30 prízemných izbách bolo mnoho striebra a portrétov. V roku 1925 dal zariadiť majiteľa Michala Csákyho v celej budove ústredné kúrenie. Situovanie kaštieľa do úvahy o medzinárodných cestách vedúcich do obce a po výstavbe kaštieľa získala významnú cestu spájajúcu Bijacovce s Hodkovcami.
Zakladateľ kaštieľa obklopil záhradu okolo celej budovy vysokým širokým násypom. Jednotlivé svetové strany záhrady vysadili rôznymi druhmi stromov: na sever sú ihličnaté, na západ listnaté, juh je otvorený a vysadený nízko i ozdobnými krami, na východ sú skupiny rozličných ozdobných stromov. Oproti kamennej terase kaštieľa je vodomet s kamenným bazénom. Pomedzi skupiny kvetín viedli pohodlné cestičky a popri nich sú lavice. Na južnej strane sa vypínal biely grécky pavilón. Tok vody sa obracal na juh a poniže tvoril jazierko. Na juhovýchodnom pobreží bol murovaný prístav s člnkom. Na severnej strane bol zriadený zverinec, kde sa pásli srnky a iné krotké zvieratá. Park okolo kaštieľa bol vyhlásený za chránený areál. V súčasnosti je kaštieľ sídlom SOU lesníckeho.
Posledným potomkom bijacovskej vetvy rodu Csákyovcov bol Juraj, naposledy žijúci v Kanade. Zomrel v roku 1995 a jeho pozostatky boli uložené na cintoríne v Bijacovciach v blízkosti rodinnej hrobky rodu Csákyovcov.
V súčasnosti v upravenej záhrade kaštieľa sa našlo miesto aj na chov danielov. Návštevníci obce môžu na požiadanie túto milú rodinku aj navštíviť.
Budmerický kaštieľ
Budmerický kaštieľ alebo Pálffyovský kaštieľ je kaštieľ, ktorý sa nachádza v Trnavskej pahorkatine v obci Budmerice. Obklopený je anglickým parkom z druhej polovice 19. storočia.
Dejiny
Bol postavený v roku 1889 v pseudogotickom slohu Pálfiovcami ako poľovnícky kaštieľ. Inšpiráciou pri stavbe boli pravdepodobne renesančné zámky na Loire. Pálfiovci boli v Budmericiach zemepánmi. Budmerice boli v tom čase súčasťou ich panstva Červený Kameň. Ján Pálffy (1857–1934) mal veľmi rád poľovačky. Neďaleko kaštieľa bola bažantnica a ešte dnes je možné natrafiť na zvyšky jej oplotenia v lese. Gróf dal postaviť aj sochu Panny Márie Lurdskej. Socha je len pár metrov od kaštieľskeho parku, na lesnej ceste, ktorá vedie k Červenému Kameňu. V roku 1945 bol po emigrácii posledného budmerického grófa Pavla skonfiškovaný česko-slovenskou vládou.
Nad portálom je erb stavebníka Jána Pálffyho a jeho manželky Elsy von Schlippenbach a po jeho stranách nápis: "ANNO. DOMINI- -MDCCCLXXXIX. // QUO. NUPTIAS. RITE- CELEBRAVERUNT. COMES // JOANNES. PÁLFFY. - AB ERDÖD. JUNIOR. AC. // ELSA. COMITISSA. - SCHLIPPENBACH. FYSTRUCTUM // CURANTE. FRAN A NELMANN, ARCHITECTONE".
V súčasnosti je v pôsobnosti MK SR, expozíciu, jej ideovú a odbornú prípravu zabezpečuje Slovenské národné múzeum – Múzeum Červený Kameň. Je zapísaný v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok.
Kaštieľ Dolná Krupá
Srdcom obce Dolná Krupá a najkrajším príkladom vidieckej klasicistickej architektúry na Slovensku je Kaštieľ Dolná Krupá. V minulosti preslávený menom rodiny Brunsvik, hudobným géniom Ludwigom van Beethovenom, či rozáriom grófky Chotekovej.
Kúsok histórie...
Šľachtické sídlo Brunsvikovcov stojí na okraji rozsiahleho anglického parku. Postavili ho na mieste starého kaštieľa. Ten dal prebudovať Anton I. Brunsvik, ktorého panovníčka Mária Terézia povýšila do grófskeho stavu s právom používať predikát de Korompa (z Krupej). O pár rokov neskôr, jeho syn Jozef, dal prestaviť kaštieľ v klasicistickom štýle a k sídlu pribudli ďalšie objekty: divadlo, domček zahradníka, kúpeľný domček, či altánky v parku.
Ludwig van Beethoven...
Kaštieľ rodiny Brunsvik sa stal obľúbeným miestom pobytu klavírneho virtuóza a majstra improvizácie Ludwiga van Beethovena. Podľa ústnej tradície rodiny práve tu skomponoval Sonátu mesačného svitu, jeho azda najznámejšie klavírne dielo. Pôsobenie tohto hudobného velikána v Dolnej Krupej zachytáva pamätná izba v barokovom domčeku zahradníka.
Ružová grófka Mária Henrieta Choteková...
Vďaka ružiam grófky Chotekovej poznali panstvo Dolná Krupá po celom svete. Ružová grófka, ako ju prezývali, pestovala vo svojom rozáriu viac než 6 000 koreňov ruží, vlastnila kompletnú zbierku Severokrajných ruží a svoje ruže exportovala do celej Európy, USA a Kanady. Na počesť grófky Hudobné múzeum v Dolnej Krupej pripravuje každoročne podujatie „Slávnosť ruží“.
Hudobné múzeum v Kaštieli Dolná Krupá...
Od roku 2003 spravuje kaštieľ s areálom Slovenské národné múzeum – Hudobné múzeum, dokumentujúce vývoj slovenskej hudobnej tvorby. V kaštieli sa nachádza trvalá expozícia venovaná životu rodiny Brunsvikovcov a Chotekovcov, pamätná izba Albrechtovcov a pamätná izba Ludwiga van Beethovena. V koncertnej miestnosti s pôvodnou freskovou výzdobou sa usporadúvajú okrem koncertov, aj sobáše.
Kaštieľ Dolná Mičiná
V celom Uhorsku sa nachádza kaštieľ a park takého výnimočného vkusu a krásy. Krupá bude triumfom umení a vied, ktorý ovenčuje vznešený rod Brunsvikovcov” s neskrývanou hrdosťou vyhlásil architekt Anton Pius Rigel.
Obec Dolná Krupá sa nachádza 11 km severne od krajského mesta Trnava, asi 60 km od hlavného mesta SR Bratislavy.
Klasicistický kaštieľ z rokov 1793-95 bol naposledy upravovaný v rokoch 1820-1821 podľa projektu APRigela. Štyri štíhle stĺpy a trojuholníkový štít – to sú hlavné poznávacie znaky stavby. Dnes patrí k najkrajším príkladom vidieckej klasicistickej architektúry na Slovensku.
Využitie brunsvikovsko-chotekovského kaštieľa, jedinečného klenotu klasicizmu, na hudobno-múzejné účely súvisí s historickými podloženými vzťahmi Ludwiga van Beethovena s rodinou Jozefa Brunsvika de Korompa, majiteľa kaštieľa. Slovenské národné múzeum - Hudobné múzeum tu prezentuje výber z bohatého zbierkového fondu archívnych dokumentov a zbierky hudobných nástrojov, ako aj život a tvorbu Beethovena so vzťahom k Slovensku. Okrem hudby má v Dolnej Krupej silnú tradíciu aj pestovanie ruží. Rozárium grófky Márie Henriety Chotekovej začiatkom 20. storočia patrilo k najvychýrenejším v Európe. Preto ruže a hudba dnes neodmysliteľne patria ku kaštieľu.
Kašieľ i obec Dolnú Krupú preslávili:
Pobyty svetoznámeho hudobného skladateľa Ludwiga van Beethovena v kaštieli; túto skutočnosť pripomína Pamätník L.van Beethovena so stálou expozíciou.
Mária Henrieta Choteková – ružová grófka (1863-1946), zakladateľka najväčšieho rozária v strednej Európe, ktoré sa preslávilo vlastnými odrodami ruží. Ružiarsku tradíciu pripomína množstvo vysadených ruží v areáli kaštieľa iv obci.
Rodina Dopyerovcov – vynálezcov akustickej rezofonickej gitary – pochádzala z Dolnej Krupej a na ich počesť bola na budove kaštieľa Maticou na Slovensku osadená pamätná tabuľa v r. 1993...
Kaštieľ Esterházyovcov Želiezovce
Kaštieľ bol postavený v roku 1720, spočiatku slúžil ako klasická vidiecka kúria, letné sídlo rodiny Esterházy. Štvorkrídlová budova s vnútorným nádvorím - pôvodne baroková stavba bola v 19. storočí prestavaná v klasickom štýle. Kaštieľ obklopuje nádherný anglický park s potokom, nachádzajú sa tu vzácne dreviny - platany , vzácny tisovec dvojradový ako i historický, 350-ročný dub letný.
Gróf Ján Karol Esterházy /1775 – 1834/ bol známy svojim pozitívnym vzťahom ku kultúre, podporoval napríklad Národné múzeum v Budapešti a podieľal sa aj na rozvoji Maďarskej akadémie vied. V roku 1818 pozval významného – dnes už svetoznámeho hudobného skladateľa Franza Schuberta ako učiteľa hudby pre svoje dcéry Máriu a Karolínu. Schubert tu strávil niekoľko mesiacov v službách rodiny a vrátil sa sem aj po šiestich rokoch teda v roku 1824. Podľa dostupných informácií prežil síce krátko (máj – december), ale z hľadiska jeho tvorby významné, inšpiratívne obdobie. Je viac, ako pravdepodobne, že jeho skladba s názvom Fantázia F-moll bola ovplyvnená tajnou túžbou po mladej konte Karolíne.
Ďalšou osobnosťou, ktorá svojim pobytom spestrila – alebo skôr osladila život rodiny Esterházyovcov, bol viedenský cukrár Franz Sacher, ktorý sa stal svetoznámym svojou tortovou špecialitou. Historické dokumenty, že v rokoch 1842 - 43 pôsobil práve v Želiezovciach ako hlavný kuchár grófskej rodiny a jeho syn Eduard - neskorší zakladateľ prestížnej hotelovej siete sa narodil vo februári 1843.
V blízkosti kaštieľa sa nachádza tzv. Soví zámoček, ktorý dnes slúži ako Mestské múzeum prezentujúce miestnu históriu od najstarších čias až po novodobé dejiny. Klasicistická stavba dal postaviť už spomínaný Ján Karol Esterházy pre rodinných učiteľov: čelnú fasádu zdobí socha sovy – symbol múdrosti. Na poschodí domu bola zriadená pamätná izba F. Schuberta, ktorá dobovým nábytkom a zachovanými osobnými predmetmi predstavuje každodenný život tohto hudobného génia počas jeho pôsobenia v Želiezovciach.
