2 - Zámky - Kaštiele - aj ich história
Kaštieľ Markušovce
Výstavba Markušovského kaštieľa spadá do roku 1643 a viaže sa k menu Františka Mariássyho , ktorý ho dal postaviť v renesančnom slohu. Rokoková prestavba je z rokov 1770 – 1775 , kedy sa stal majiteľom Wolfgang – Farkaš Máriássy. V 50. rokoch 20. storočia bol kaštieľ upravený pre účely múzea. Po rozsiahlej rekonštrukcii v rokoch 1983 - 1994 sa v ňom sprístupnila pre verejnosť Expozícia historického nábytku. Jej ťažiskom je nábytkový fond múzea, pochádzajúci z kaštieľa v Hodkovciach /patril rodiny Csáky/ a markušovského kaštieľa. Cieľom expozície je poukázať na vývoj a typové zastúpenie nábytkového umenia a interiérových doplnkov, chronologicky usporiadaných od 17. storočia až po začiatok 20. storočia. Staršie obdobie, ktoré predstavujú samostatné kusy z obdobia klasicizmu, empíru a biedermeieru, je vyinštalované na poschodí.
Mladšie obdobie, ktoré predstavujú historizmy /pseudoštýly/ je zastúpené na prízemí. Svoje miesto má tu aj secesia. Historický nábytok je doplnený ukážkami umeleckej histórie, remesiel, predmetov úžitkového umenia. Zaujímavé sú zbierky skla, porcelánu, ukážky dobového odievania, súbor zrkadiel, hodín, historických zbraní, ako aj ucelené zostavy - Csákyovská zasadacia sieň z roku 1884 s rodokmeňom, poľovnícky salónik z roku 1875 a pod.
Osobitnou kapitolou je obrazový fond inštalovaný ako doplnkový materiál formou e xponátov alebo cyklov. Sú tu zastúpené diela významných maliarov ako J. Rombauer, J. Czauczik, JJStunder a ich portrétna tvorba. Zaujímavé sú cykly tzv. Alegórie zmyslov z 18. storočia, cyklus obrazov s poľovníckou tematikou z 18. storočia a ďalšie. Okolie kaštieľa je upravené na francúzskom parku s tromi stupňovitými terasami. Na poslednej z nich stojí letohrádok Dardanely
Kaštieľ Radoľa
Kaštieľ Radoľa patrí medzi najstaršie kultúrne pamiatky v regióne Kysuce. Zachovaný kaštieľ predstavuje renesančný typ zemianskeho. Prestavbový objekt získal rozsiahle siene na prízemí a poschodí so schodišťom Jeho renesančný charakter dokazujú okná so šambránami a plastovými naklonenými rímskymi, krížová klenba s hrebienkovou výzdobou uprostred, valená klenba s lunetami a nárožné maľované kvádrovanie. Objavená bola i pôvodná renesančná omietka.
Okolie stavby kaštieľa sú zatiaľ dosť nejasné. Poznatky z umelecko-historického výskumu kladú vznik jeho najstaršej časti do tretej štvrtiny 16. storočia. Pôvodná to bola štvorcová dvojpodlažná stavba s jedným obytným priestorom v každom poschodí, teda skôr obytná veža, aký má svoj pôvod v stredoveku. V druhej polovici 17. storočia došlo k prestavbe objektu, zrejme v súvislosti s rozvojom majera, ktorého objekt kaštieľa sa stal centrom...
Kaštieľ Strážky
Kaštieľ v Strážkach sa nachádza uprostred historického regiónu bývalého Horného Uhorska s bohatou kultúrnou a výtvarnou minulosťou zvaného Spiša. Neveľká, no v malebnom prostredí neďalekých Tatier situovaná obec Strážky, ktorej je súčasťou, vznikla v druhej polovici 12. storočia. Na začiatku 14. storočia ju darovacou listinou kráľa Karola Róberta získal rod Berzeviczyovcov.
V roku 1551 daroval Ferdinand I. kaštieľ v Strážkach rodine Horváth-Stansithovcov, pôvodom z chorvátskeho Gradecu, za zásluhy pri obrane hradu Sihoť v protitureckých bojoch. Práve s týmto šľachtickým rodom vlastniacim kaštieľ až do začiatku 19. storočia sa spája táto prvá ranonovoveká časť jeho slávnej histórie.
Svoju dnešnú podobu získal kaštieľ až v 16. – 17. storočí dobudovaním pôvodnej obytnej stavby s pôdorysom písmena L neznámymi majstrami. Ďalšie stavebné úpravy nezanechali na jeho vzhľad zásadnejšie zmeny, a tak nás dodnes vítajú pre východoslovenskú renesanciu príznačná dispozícia kaštieľa so znakmi obrannej stavby a typickými atikami blízkymi dobovým poľským realizáciám.
Kaštieľ bol vybudovaný neďaleko neskorogotického kostola sv. Anny, ktorý jeho majitelia využívali. Oba objekty tvorili spolu s renesančnou zvonicou datovaným nápisom na fasáde do roku 1629 jednotný urbanistický komplex, ktorý bol neskôr predelenou cestou medzi Kežmarkom a Starou Ľubovňou.
Najznámejšieho zo siedmich generácií strážskych Hotváth-Stansithovcov je dodnes prvý spišský podžupan z jej radov Gregor Horváth-Stansith (1558 – 1597). Bol synom baróna Marka Hotváth-Stansitha, ktorý Strážky pre tento rod získal a jeho druhej manželky Kristíny Hatiovej.
Gregor získal vzdelanie na významných univerzitách vo Wittenbergu, Štrasburgu či Bazileji. Po ukončení štúdie vybudoval v polovici 80. rokov 16. storočia vo svojom strážskom kaštieli významnú humanistickú školu pre mladých šľachticov, ktorá sa čoskoro presadila popri evanjelických školách v Kežmarku a Levoči. Mala charakter gymnázia so snahou o jej povýšenie na vysokú školu. Vyučoval na nej okrem učencov prizývaných z Nemecka aj známy autor slovenských duchovných piesní a neskorší superintendent evanjelickej cirkvi Eliáš Láni.
Škola samotná, ako aj jej zakladateľ sa vo vyostrenom boji s kryptokalvinizmom stali v spišskom prostredí dôležitou oporou konzervatívneho augsburského vierovyznania reprezentovaného tzv. Formula Concordie. "Gymnasium Nehrense" čiže Gregorom založenej akadémie v Strážkach bola tiež jedna z najlepších známych knižníc vtedajšieho Uhorska.
Kaštieľ Svätý Anton
Kaštieľ Svätý Anton označovaný aj ako Kaštieľ Antol alebo Koháriovský kaštieľ je kaštieľ nachádzajúci sa pod lesom v obci Svätý Anton neďaleko Banskej Štiavnice. Je to pomerne dobre zachovaný neskoro barokovo - klasicistický kaštieľ s rozsiahlym anglickým parkom. Od roku 1985 je evidovaný ako národná kultúrna pamiatka a je sprístupnená verejnosti.
Stavba bola postavená v roku 1744 v štýle neskorého baroka.
História
Prvé zmienky o hrade siahajú do 15. storočia, keď obec vlastnili bratia Kazovci. Roku 1415 sa spomína ako menšia opevnená stavba - castellum. Ďalšie zmienky sú až z druhej polovice 16. storočia, keď sa začínala prejavovať hrozba tureckých nájazdov na Slovensku. Na mieste staršieho hradu dal v roku 1744 jeden z príslušníkov rodu Koháriovcov postaviť neskorobarokový jednoposchodový dvojkrídlový kaštieľ v tvare L. O pár rokov neskôr sa ku kaštieľu postavili ďalšie dve krídla tak, aby kaštieľ mal tvar obdĺžnika s nádvorím v sebe.
Interiér
Prevažná časť miestností, sál a chodieb si zachoval pôvodný interiér z obdobia baroka, roka a empíru. V priestoroch kaštieľa sú dnes expozície múzea. Na prvé poschodie sa prichádza z podjazdu hlavného vchodu v severnom krídle reprezentačným schodišťom s kamennými sochami do prijímacích priestorov. Odtiaľ je možný do spoločensko - reprezentačných miestností alebo na chodby obiehajúce ďalšie tri krídla kaštieľa. Z chodieb osvetlených okien do nádvoria sú prístupné jednotlivé prepojené miestnosti. Z obdobia stavby kaštieľa sú aj nástenné maľby nad schodišťom av kaplnke. V kaštieli sa zachovalo pomerne veľa pôvodne zariadených i neskorších bohatších miestností, ktoré sú vlastne nábytkovým múzeom a zbierkami rôznych umeleckých predmetov, obrazov, rytín, akých je na Slovensku veľmi málo. V 19.
Kaštieľ v Turčianskej Štiavničke
V romantickom tichu stáročných stromov na okraji obce Turčianska Štiavnička sa ukrýva majestátny kaštieľ Révayovcov vystavaný v 16. storočí. Zaujímavosťou tejto kedysi výstavnej šľachtickej rezidencie je, že práve z jednej z jej terás strieľal vo filme Martina Friča „Jánošík“ gróf Révay na nášho najslávnejšieho zbojníka, Juraja Jánošíka. Kaštieľ v Turčianskej Štiavničke je obklopený obrovským anglickým parkom, ktorý plynule prerastá do okolitých lesov. Tento park, či skôr arborétum, má neopakovateľné kúzlo. Nachádza sa tu niekoľko stovák stromov z rôznych kútov sveta, pokojné jazierka i tečúca voda. Možno tu tiež obdivovať zachovanú budovu empírového skleníka, tzv. oranžéria a bývalé rozárium, v ktorom sa kedysi nachádzalo 160 odrôd ruží. Budova kaštieľa momentálne nie je v dobrom, už dlhšie čaká na rekonštrukciu, vďaka strhujúcemu arborétu však toto miesto rozhodne stojí za návštevu. .. Révayovský kaštieľ, rozsiahla dvojpodlažná stavba na nepravidelnom pôdoryse, ktorá sa formovala od konca 16. storočia do druhej polovice 19. storočia. Nachádza sa uprostred areálu v južnej časti obce, ktorý sa skladá z parku, kaštieľa samotného a oranžérie. Rozsiahla dvojpodlažná stavba má nepravidelnú dispozíciu, zloženú z navzájm prepojených krídel. Centrálnym priestorom je vnútorné nádvorie. Pravdepodobne najstaršiu etapu tohto konglomerátu predstavuje budova štiavnického majera, ktorá je písomne doložená už v roku 1534. Išlo o majetok Michala Révaia. Ďalšou stavebnou etapou z konca 16. storočia je stavba renesančného kaštieľa Gabriela Révaia, ktorý do novej stavby začlenil aj objekt majera. V tomto období kaštieľ predstavoval len blokovú dvojpodlažnú stavbu s dvoma nárožnými valcovými vežami. Úpravy a prístavby prebiehali aj v nasledujúcich storočiach. V štvrtine 18. storočia vybudoval Peter II. Révai barokovú stavbu kaštieľa na pôdoryse písmena L. Matej Bel potvrdzuje nesúrodoť tejto stavby, zloženej z troch častí. To bolo začať vlastníckymi vzťahmi, kedy každá časť patrila inému členovi révaiovskej rodiny. Štiavnický kaštieľ bol hlavnou rezidenciou sklabinsko-blatnickej vetvy tohto rodu. V súvislosti s udelením grófskeho titulu Révaiovci uskutočnili rozsiahle úpravy, ktoré zvýšili reprezentatívnosť ich sídla. Osadili slávnostné trojramenné schodicko a vybudovali kaplnku. Na začiatku 20. storočia vznikol na mieste južnej terasy rizalit s podlubím na prízemí a na poschodí s troma osami centrálnej fasády vrcholiacej ozdobnou atikou s révaiovským erbom. Révaiovci obývali kaštieľ do roku 1944. V nasledujúcich obdobiach došlo k čiastočnej zmene majiteľa, postupnej devastácii, snahám o obnovu, ktoré troskotali na nedostatku finančných prostriedkov. Tieto skutočnosti viedli do súčasného havarijného stavu kaštieľa.
Kaštieľ v Žiari nad Hronom
Kaštieľ v Žiari nad Hronom alebo Biskupský kaštieľ je renesančno-barokový kaštieľ s klasicistickou prestavbou postavený na základoch staršieho stredovekého hradiska v prvej polovici 17. storočia (1631[1] ) ostrihomským arcibiskupom Petrom Pazmáňom, je jednou z najzaujímavejších a najkrajších historických pamiatok.
História kaštieľa
Od roku 1776 sa ostrihomská arcidiecéza bulou Pápeža Piusa VI. Romanus pontifex z 13.marca 1776 rozdeľuje na tri nové biskupstvá (Banskobystrická rímskokatolícka diecéza, Spišská rímskokatolícka diecéza a Rožňavská rímskokatolícka diecéza). Táto zmena vznikla pod vplyvom dekrétu Márie Terézie z 15. januára 1776. Prvý biskup v Banskej Bystrici František Berchtoldt presťahoval svoju rezidenciu z Banskej Bystrice do kaštieľa vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom), ktorý donedávna slúžil na správu biskupských majetkov a ako letné sídlo. banskobystrického biskupa. Kaštieľ vo Svätom Kríži bol hlavnou rezidenciou biskupa na viac ako 150 rokov. Sídlo biskupa preniesol späť do Banskej Bystrice až biskup Andrej Škrábik, nariadením Vatikánu 1. decembra 1941.
Majitelia kaštieľa
1631-1776 ostrihomská arcidiecéza
1776-1947 Banskobystrická rímskokatolícka diecéza
1947-1950 Saleziáni, ktorí tu mali Vysokú školu bohosloveckú (dar biskupa Škrábika)
1950-1960 Štát
1960-1967 Okresný národný výbor v Žiari nad Hronom (Štát) 2
Stredná ekonomická škola 19567- Stredná ekonomická škola. škola od roku 1991 premenovaná na Obchodnú akadémiu (Štát)
2005- Súkromná obchodná akadémia
2018 - Mesto Žiar nad Hronom
Kaštieľ Veľký Biel
Kaštieľ vo Veľkom Bieli v okrese Senec sa sobotu 18. októbra prenesie do dôb dávno minulých. Žijú v ňom totiž velikáni minulého storočia, stretnúť bude možné uhorskú kráľovnú Máriu Teréziu, svoje zážitky z ciest porozpráva napríklad aj cisár Napoleon Bonaparte a zákulisie svojho blízkeho priateľa odhalí cisárovnú Sisi a jej bratranec Ludwig Bavorský.
To všetko v tretiu októbrovú sobotu od 18:00 do 21:00 ponúknu nočné prehliadky kaštieľa s názvom Tiene vyvolených. Výťažok z dobrovoľného vstupného pôjde na záchranu kaštieľa Veľký Biel. Agentúru SITA o stretnutí informovala Ivana Krivosudská z kaštieľa Veľký Biel, ktorý sa nachádza v seneckom okrese.
Napoleon či Báthoryčka na chodbách kaštieľa
V kostýmoch historických postáv sa predstavia členovia divadelnej skupiny teatro Orlus, ktorí návštevníkom priblížia príbehy z dôb dávno minulých. Medzi stenami kaštieľa bude možné stretnúť Napoleona Bonaparteho, ktorý rozpráva zážitky z egyptskej výpravy svojej manželky Jozefíny.
Kaštieľ vo Veľkom Bieli ožije postavami z...
Kaštieľ vo Veľkom Bieli ožije postavami z minulých storočí. O bojoch porozpráva aj Napoleon Bonaparte.Autor: SHUTTERSTOCK
Pán Váhu a Tatier – Matúš Čák Trenčiansky sa pochvaľovali svojimi odvážnymi činmi, so stratégiou habsburskej monarchie návštevníkov sprievodu uhorskej kráľovnej Mária Terézia.
Herci priblížia aj starosti čachtickej pani Alžbety Báthoryovej s omladzujúcim elixírom. Na prvú prehliadku návštevníkov pustia o 18:00 a potom každú ďalšiu celú hodinu. Posledný vstup je o 21:00.
Toľko okien koľko dní v roku
História kaštieľa Veľký Biel, najstaršieho barokového kaštieľa u nás, sa píše od roku 1719, kedy sa začala jeho výstavba. Jeho majiteľom bol gróf Žigmund Csaky, ale spravoval ho jeho brat arcibiskup Imrich. Ako priblížila Krivosudská, celá stavba bola orientovaná na kalendárne prvky a počty.
Pôvodný kaštieľ mal kedysi toľko okien ako dní v roku, počet miest sa srovnal počet týždňov v roku a mal bránu ako počet dní v sedem týždňov. Stavba bola obývateľná až v roku 1724 a úplne dostavaná v roku 1732.
Interiér kaštieľa dýcha barokom.
Interiér kaštieľa dýcha barokom.Autor: Michaela Brunovská, Pravda.sk
Do polovice 18. storočia kaštieľ slúžil ako miesto výučby etikety, filozofie a humanitných vied pážať z okolitých grófskych rodín. Neskôr v ňom sídlil gróf Sifkovits a následne gróf Dadányi.
Kaštieľ prežil ťažké časy
Šľachtické sídlo vo Veľkom Bieli však zničila druhá svetová vojna, kedy rozkradli krov a preborila sa. V roku 1953 začali kaštieľ obnovovať. Počas novodobej histórie kaštieľ menil majiteľ, istý čas bol z neho domov dôchodcov a neskôr ústav pre mentálne postihnuté ženy. Od roku 2006 niekdajšie šľachtické sídlo chátralo, zarastalo burinou a krovím.
Múzeum histórie obce Divín - Zichyho kaštieľ
Kaštieľ pravdepodobne vznikol na mieste stredovekej kúrie, ktorú dal umiestniť z miestnych zemepánov z rodu Tomajovcov, Losoncziovcov alebo Balassovcov. Imrich III. Balassa dal v roku 1670 postaviť renesančný kaštieľ. Jadrom kaštieľa bola pôvodne jednoposchodová hranolová budova, excentricky umiestnená pri západnom múre vonkajšieho bastiónového opevnenia. Opevnenie bolo postavené na štvorcovom pôdoryse, takže vytváralo okolo ústrednej budovy rozľahlé nádvorie. Hradné múry s jedným radom štrbinových strieľní boli na nárožiach zosilnené prevýšenými baštami. V strede severného hradného múru bola brána. Okolo kaštieľa bolo pravdepodobne priekopa napájaná vodou z neďalekého potoka s výnimkou južnej strany, kde sa priamo múry opierajú o svah hradného kopca. Už z toho stručného opisu je zjavné, že kaštieľ v tej forme, ako ho Balassa dal postaviť, mal mať v prvom rade fortifikačnú funkciu. Zemepán býval v obytnej budove, posádka a služobníctvo v bastiónoch rozdelených drevenými povalami na tri etáže. spojenie rovnakého obytného poslania s fortifikačnou funkciou vyplývalo na jednej strane z nepokojných čias 17. storočia, keď hrozili pády Turkov i pádov cisárskych a protihabsburských vojsk, na druhej strane bolo ovplyvnené požiadavkami majiteľa, ktorý považoval pobyt v kaštieli len za prechodný, napriek tomu však musel podmienky pre obranu, lebo za svoje vyčíňanie mohol každú chvíľu získať odvetu od poškodených susedov.
Opevnený kaštieľ má Pravidelný, približne štvorcový pôdorys. Ústrednou stavbou je dvojkrídlová budova kaštieľa, situovaná v juhozápadnom rohu areálu. Na túto budovu nadväzuje opevnenie, ktoré tvorí obvodová hradba vymedzujúca priestor nádvoria. Nárožia opevnenia spevňujú štyri nárožné bašty. Vstup do areálu je v strede severnej hradby. Je vytvorená vstupnou bránou, ktorá má na východnej strane jednopodlažnú prístavbu. Komplex opevneného kaštieľa dopĺňa torzo predsunutej bašty situovanej na juhovýchodnej strane do svahu hradného vrchu. Najstaršou časťou kaštieľa je bloková obdĺžníková stavba, z ktorej sa zachovali múry čiastočne zahĺbené do prvého podlažia. Tento objekt je možné datovať do predrenesančného obdobia / 14. až 15. storočie /. V rámci ďalších stredovekých a neskorostredovekých úprav vznikli prístavby na východnej a západnej strane. V polovici 16. stor. stredoveká zástavba sídla zanikla a na jej mieste vzniká renesančná dvojpodlažná bloková stavba s pivnicou zahĺbenou do svahu hradného vrchu. Táto stavba získala v roku 1670 neskororenesančné opevnenie s nárožnými baštami, ktoré dal postaviť Imrich III. Balassa. Renesančný vývoj sídla uzatvára dostavba palácového západného krídla realizovaná Adamom Zichym okolo roku 1694.
.jpeg)
Nový Zámok v Banskej Štiavnici
Prekrásny výhľad na historické centrum mesta Banská Štiavnica je len jedným zo zážitkov, ktoré ponúka návštevu Nového zámku. Šesťposchodová renesančná fortifikačná stavba postavená v rokoch 1564-1571 ako protiturecká strážna veža v sústave opevnenia banských miest. Slúžila aj ako mestské hodiny. V súčasnosti je súčasťou Slovenského banského múzea. Expozícia prezentuje históriu protitureckých vojen na Slovensku. Návštevník sa dozvie o význame Banskej Štiavnice a ďalších banských miest pri boji Turkom, o významných obdobiach v čase tureckej expanzie a jej vplyvoch na život v banských mestách. Medzi najzaujímavejšie exponáty patrí socha Turka v životnej veľkosti od Dionýza Stanettiho a zbrane bojujúcich strán. Na najvyššom poschodí sa nachádza plastická mapa znázorňujúca vývoj tureckej expanzie a modely niektorých protitureckých pevností.
Informácie o objekte: Nový zámok bol pôvodne protitureckou strážnou vežou – mohutná hranolovitá veža so štyrmi nárožnými baštami, vybudovaná v rokoch 1564 – 1571 ako súčasť fortifikačného systému mesta Banskej Štiavnice. Do celého systému (2. pol. 16. stor.) je výrazne vtlačená pečať talianskych architektov pôsobiacich v danom čase na cisárskom dvore. Samotný objekt plnil funkciu hlavnej ochrannej bašty vzhľadom na strategickú výhodnú polohu a zároveň bol súčasťou signalizačnej sústavy Jednoty stredoslovenských banských miest , pomocou sa podávali správy o ktorej sa blížiacom nebezpečenstve od Pukanca až po Ľubietovú. Až do roku 1848 bolo okolo zámku 21 diel a do polovice 18. storočia bol Nový zámok aj skladišťom pušného prachu pre banskoštiavnické baníctvo. Objekt pre svoju polohu aj miesto „živých hodín“ – každú štvrťhodinu sa trúbením oznamovalo obyvateľstvu, že protipožiarna stráž bdie a každú hodinu zase údery zvona oznamovali presný čas. Okrem toho tu bola klopačka, ktorá zvolávala baníkov do práce. V neskoršom období bol využívaný ako skladisko pušného prachu pre banskoštiavnické bane, a to až do pol. 18. stor. Stal sa sídlom protipožiarnej hliadky a preslávil sa tzv. živými hodinami.
Pezinský zámok
Pezinský zámok je renesančný zámok na okraji mesta v parku, pôvodne stredoveké sídlo s opevnením pomocou vodných zdrojov - vodný hrad. Nachádza sa na juhovýchodnom úpätí pohoria Malé Karpaty, v meste Pezinok.
Už pred rokom 1271 v Pezinku postavili hrad, na ktorý rovnako ako na ostatné hrady okolia útočili vojská Přemysla Otakara II. Obklopovali ho dve priekopy naplnené vodou z Cajlanského potoka. Nad nimi boli dva padacie mosty. V 17. storočí hrad pustol a opravoval ho dal r. 1718 Ján Pálffy. V 19. storočí dali urobiť dve úpravy Pálffyovci - r. 1844, a najmä po r. 1875, keď časť hradu úplne prestavali na romantickú stavbu. Až po týchto úpravách hradu na pánske sídlo sa potlačil obranný ráz hradu. V roku 1875 oheň zničil severnú hospodársku časť zámku. Koncom 19. storočia bola upravená južná časť v romantickom duchu a neorenesančnom štýle. Táto podoba sa zachovala dodnes. Veľké úpravy zažil zámok v rokoch 1940-43. Zámok si napriek viacerým prestavbám zachoval stredovekú podobu vodného hradu, teraz už na Slovensku ojedinelú.
Renesančný kaštieľ v Humennom
Humenský zámok je niekdajšie sídlo dynastie Drugetovcov postavené v renesančnom štýle a prestavané v novobarokovom po tom, čo sa stalo majetkom Andrášiovcov (1812). Je národnou kultúrnou pamiatkou spolu s priľahlým parkom.[3] V zámku sa nachádza Vihorlatské múzeum. Je to jedna z najväčších a najrozľahlejších stavieb kaštielneho typu na Slovensku. 19. apríla 1684 zomrel posledný Druget, Žigmund, po smrti je manželky Terézie nastalo rozdelenie medzi rody Althan – dcéra Juliana Terézia a Zichy – dcéra Klára 1728 – rozdelenie medzi deti Petra Zichyho, syna Františka a dcéry Teréziu, grófku Vandernath a Annu Máriu, grófku Csákyho. 18. storočie – 2. polovica najrozsiahlejšia prestavba
História
1317 – darovanie hradov Jasenov, Brekov a mestečko Humenné Filipovi a Jánovi Drugetovcom Karolom Robertom z Anjou, za služby v boji proti šľachte
1449 – prvá zmienka o kaštieli ako o kúrií v súvislosti s bratríkmi a požiarom. Predpokladá sa, že už na prelome 13. a 14. storočia stál na tomto mieste vodný hrad.
1812 – svadbou Etelky Száparyovej, ktorá dostala majetky v Humennom do vena, s Karolom Andrássym, sa kaštieľ spája s rodom Andrássyovcov, mení jeho renezančnú podobu na novobarokovú podľa vzoru francúzskych barokových zámkov a vzniká aj francúzsky a anglický park
počas druhej svetovej vojny bol poškodený kaštieľ
1946 – požiar kaštieľa a následná provizórna oprava strechy
1950 – 1953 – v budove sídlila Štátne ruské gymnázium
1960 – rozhodnutie Rady MNV o tom, že kaštieľ bude slúžiť aj múzejným cieľom
1964 – začiatok veľkej rekonštrukcie, ktorá trvala sedem rokov
1971 – sprístupnenie prvej stálej expozície Kultúra bývania feudálov verejnosti, začala múzejnú éru kaštieľa
Smolenický zámok
Smolenický zámok (-normovaný názov)[ alebo (zámok) Smolenice je zámok, ktorý sa nachádza nad obcou Smolenice.
Dejiny
Stredoveký hrad stál na mieste dnešného Smolenického zámku na úpätí Malých Karpát nad obcou rovnakého mena.
Vznikol až v 14. storočí ako posledný zo strážnych hradov pri malokarpatských priesmykoch. Na začiatku 15. storočia bol kráľovským majetkom, neskôr patril pezinským a svätojurským grófom a od začiatku 16. storočia rodine Országovcov. Potom ho takmer dve storočia vlastnili Erdődyovci. Na začiatku 20. storočia začali jeho poslední majitelia, Pálfiovci, stavať na hradných ruinách historizujúcu stavbu terajšieho Smolenického zámku. Zo starého hradu pri prestavbe zachovali iba časť vonkajšieho opevnenia. Zámok dobudovali až po roku 1945. Súčasné využitie
Na konci 18. storočia zámok spustol a na začiatku 19. storočia vyhorel, takže zostali z neho iba ruiny, z ktorých vyčnievala len päťboká hlavná veža a bašty vonkajšieho opevnenia.
Smolenický zámok je majetkom Slovenskej akadémie vied a pre verejnosť je sprístupnený iba sčasti (záhrady, nádvorie, vyhradené miestnosti). Na zámku sa robia svadby a organizujú sa v ňom národné i medzinárodné vedecké konferencie, čo určite neprospieva zachovaniu jeho pôvodného rázu, ale na druhej strane je to pre zámok skoro jediný zdroj príjmov, z ktorého môžu hradiť jeho nákladnú údržbu. Od brány po vežu zdolávajú turisti 156 schodov. Pálffyovci majú na miestnom cintoríne hrobku.
Starý zámok v Banskej Štiavnici
Hradný komplex Starého Zámku môžete nájsť priamo v centre Banskej Štiavnice, nad Trojičným námestím. Jeho čať románskej architektúre možno považovať za najstaršiu zachovalú stavebnú pamiatku v meste Banská Štiavnica. Pochádza z prvých rokov 13. storočia., keď tu komunita baníkov postavila veľký trojloďový kostol, zasvätený Panne Márii. Koncom 15. storočia bol kostol zväčšený a opevnený hradbami. V čase tureckého nebezpečenstva v polovici 16.storočia bola realizovaná rozsiahla úprava objektu. Kostol v tom čase začal plniť funkciu vojenskej pevnosti a tak to bolo až do 19. storočia. V súčasnosti je v správe Slovenského banského múzea.
Expozície na Starom zámku predstavujú návštevníkom histórie banskoštiavnického regiónu. Hneď na začiatku prehliadky sa oboznamujú s najstaršou históriou regiónu prostredníctvom archeologickej expozície Baníci prichádzajú…
Medzi ďalšie expozície starého patrí Baroková plastika, Lapidárium, Himmelreich (žalár a mučiareň), Z histórie mesta Banskej Štiavnice (najstaršia listina vydaná mestskou kanceláriou na Slovensku), Strelecké terče a historické zbrane, Prezentácia najznámejších remesiel Banskej Štiavnice (Fajkárske remeslo, Umenie kováčov, Historické hodiny a zvony)
V areáli zámku sa konajú viaceré zaujímavé festivaly a divadelné predstavenia. Návštevu Starého zámku by ste nemali vynechať, ak zavítate do Banskej Štiavnice a patríte medzi milovníkov histórie.
Vígľašský zámok
Vígľašský zámok sa nachádza nad riekou Slatina pri obci Vígľaš v okrese Detva 13 km od mesta Zvolen. Zámok bol postavený v 14. storočí na mieste, kde sa cesta zo Zvolena dostáva z malej úžiny, ktorou preteká rieka Slatina. V 16. storočí Vígľašskému zámku pripadla dôležitá úloha pri obrne stredoslovenských banských miest pre tureckými nájazdmi. Turci zámok síce poškodili ale nedobyli.
Po odvrátení tureckého nebezpečenstva prešiel zámok v 18. storočí prestavbou. Zámok bol zmodernizovaný a prispôsobený pohodlnejšiemu životu. Koncom 19. storočia prebehli rekonštrukčné práce v duchu romantizmu. V roku 1945 počas druhej svetovej vojny bol zámok poškodený. Vyhorel, bol opustený a následne chátral bez ochrany až do roku 2007, keď bola spustená obnova zámku pod dohľadom pamiatkového úradu.
Rozsiahla rekonštrukcia, ktorá trvala do roku 2013 zahŕňa obnovu hradného opevnenia, bášt a celého objektu. V súčasnosti je v priestoroch kaštieľa štvorhviezdičkový hotel Grand Vígľaš, no časť zámku - prvé nádvorie - je prístupné aj širokej verejnosti. Na vstupnom nádvorí môžu návštevníci posedieť v kaviarni či cukrárni. Prístupné sú aj hradby, ktoré sa nachádzajú naskytá pekný výhľad na okolie. Nachádza sa tu aj obchod so suvenírmi. Prehliadky interiéru zámku sú organizované denne. Zámok je oficiálnym sídlom Rádu mečov kruhu.