Slovenské hrady a historia
Prvé hrady
Stredoveké hrady a hrádky na Slovensku nadviazali na systém slovanských hradísk. Po vzniku arpádovského Uhorska, ktorého súčasťou sa stalo i územie Slovenska, sa mnohé slovanské hradiská stali administratívnymi celkami komitátov, neskôr stolíc, ktoré boli často podľa nich pomenované, a pohraničnými pevnosťami. Najintenzívnejšie sa vyvíjali hrady v Bratislave, Nitre, Novohrade, Gemeri a Spiši. Ako kráľovské hrady boli centrami komitátov a slúžili na organizovanie vojenskej služby.
Kežmarský hrad
Kežmarský hrad je pôvodne gotický hrad z prelomu 14. a 15. storočia, vznikol na mieste kláštora s Kostolom svätej Alžbety spomínaného už v roku 1251. Prvá písomná zmienka o Kežmarskom hrade pochádza z roku 1447, z čias, kedy územie obývala posádka Jana Jiskru z Brandýsa. Dlhoročnými majiteľmi hradu bola rodina Thököly. Vlastníkmi boli tiež rodiny Lasky a Rueber. Rodina Rueber hrad vlastila do roku 1610, kedy ho 25. mája kúpil Štefan Thököly za 13 000 uhorských florénov. Na nádvorí hradu sú základy neskororománskeho kostola z 13. storočia. Z 15. storočia pochádzajú gotické prvky niektorých traktov hradu, ktorý bol renesančne, barokovo a klasicisticky upravovaný. Cenným pamiatkovým objektom je ranobaroková kaplnka. Hrad sa v roku 1702 stal majetkom mesta Kežmarok a v roku 1787 vyhorel, jeho pamiatková obnova započala na začiatku 20. storočia.[2]
Nad portálom vstupnej veže sa nachádza tabuľa, ktorá zobrazuje erby Štefana I. Thökölyho a jeho manželky Kataríny Thurzovej. Nad erbami je nápis: "TVRRIS FORTISSIMA // NOMEN DOMINI", pod erbami "STEPHANUS TÖKÖLI DE KESMARK // ANNO SALUTIS 1628 TVRRIM HANC RENOVARI CURAVIT"
Košický hrad
Košický hrad (či skôr jeho zrúcaniny) ležia na vrchu Hradová, ktorý sa vypína nad údolím Hornádu. Po hrade však nezostali veľké stopy. Tomu, že tu kedysi stál hrad nasvedčujú iba zvyšky základov a obvodového muriva. Pod týmto hradom sa v roku 1311 odohrala známa bitka pri Rozhanovciach.
Košický hrad je vo všeobecnom povedomí nielen obyvateľov Košíc takmer zabudnutou lokalitou. Prakticky sa neobjavuje v stredovekých písomných prameňoch, a ak áno sú o ňom iba nepriame zmienky. Niekedy býval stotožňovaný s hradom Sokoľ. Ide však nepochybne o iný vrcholnostredoveký hrad v katastri obce rovnakého mena. Inokedy ho spájali s územím označovaným v stredovekých písomných prameňoch ako Horné Košice. Aj tu však skôr ide o iné územie, ležiace medzi stredovekým mestom a úpätím kopca Hradová. Písomné pramene nám teda o hrade nič nehovoria, alebo hovoria iba veľmi málo. A tak do istej miery môžeme označiť hrad nad Košicami na vrchu Hradová ako tajomný hrad. Hrad, ukrývajúci nielen tajomstvá o dobe svojho vzniku, či existencie, o jeho úlohe, ale aj o tom či vôbec hradom bol, a či nešlo iba o neúspešný pokus o výstavbu hradu.
Výskumy presvedčivo doložili, že hrad nebol nikdy dostavaný. Nasvedčujú tomu predovšetkým prerušené úseky hradbového múru na severovýchodnom a južnom úseku opevnenia, ktoré nie je možné vysvetliť výlučne neskoršou deštrukciou či rozoberaním hradného múru. Proces budovania opevnenia však musel na väčšine úsekoch značne pokročiť. Svedčia o tom spadnuté bloky muriva, ktoré dokazujú, že hradba pôvodne musela dosahovať značnú výšku. A kedy hrad stavali? Na túto otázku terénny výskum spoľahlivo neodpovedal. Pri datovaní je možné opierať sa iba o paralely z ostatných lokalít na Slovensku. Dôležitým aspektom pri posudzovaní košického hradu je aj neobvyklá mohutnosť hradieb a veží na Hradovej. Zistená hrúbka hradieb (2,8 - 3,8 m) prevyšuje obranné múry porovnateľných hradov (Zvolen: 2 - 2,5 m, Tisovec: 2,2 m). Je málo pravdepodobné, že by takýto rozsiahly projekt začali realizovať Omodejovci na začiatku 14. storočia. V tom čase hrady s podobným rozsahom boli nemoderné a nezodpovedali požiadavkám doby. Hrad svojím rozsahom zodpovedá skôr kráľovským včasnostredovekým a vrcholnostredovekým hradom, ktoré vznikli pred polovicou 13. storočia (Nitriansky hrad, Bratislavský hrad, Zvolen - Pustý hrad, Zniev, Spišský hrad).
V prípade Košického hradu nie je vylúčené, že k jeho založeniu došlo v prvej polovici 13. storočia v súvislosti s tatarskými vpádmi. Krátko na to však mohlo dôjsť k založeniu mesta, ktoré ako nový typ sídla poskytovalo lepšie ekonomické možnosti a rozsiahly hrad nad novozaloženým mestom zostal nedokončený.
Likavský hrad
Likava (-normovaný názov) alebo Likavský hrad je zrúcanina hradu v chotári obce Likavka, okres Ružomberok. Je najväčším hradom Liptova a jeho hlavnou úlohou bolo strážiť dôležitú cestu z Považia na Oravu a do Poľska.
Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1315, keď ho Karol Róbert daroval županovi Dončovi. V rokoch 1431 – 1434 bol v rukách husitskej posádky, ďalšími vlastníkmi boli Ján Hunyadi, Peter Komorovský, Zápoľskovci, Pekryovci, Ján Krušič, Ilešháziovci a Tököliovci. Po potlačení povstania I. Tököliho prešiel pod správu eráru.
V roku 1447 sa stal stoličným hradom a strediskom kráľovského hradného panstva Likava, ku ktorému patrili mestá a mestečká Ružomberok, Nemecká Ľupča (dnešná Partizánska Ľupča), Liptovský Trnovec, Liptovská Sielnica, Bobrovec a ďalších 17 obcí. K pôvodnému jadru hradu bol po roku 1435 pristavený dolný hrad, v 2. polovici 15. storočia gotický horný hrad a po roku 1533 upravený v renesančnom štýle. Rozsiahle stavebné úpravy boli vykonané v rokoch 1642 – 1700, kedy boli vybudované nové opevnenia s 5 baštami. V roku 1670 bol značne poškodený cisárskym vojskom. Neskoršie hrad slúžil ako vojenská ubytovňa a stoličná väznica (1685). V roku 1703 sa hradu zmocnili povstalecké vojská Františka II. Rákociho a v roku 1707 hrad zbúrali na jeho príkaz na ústupe pred cisárskymi vojskami.
Hrad Likava
V súčasnosti je v správe Liptovského múzea, v Hunyadyho bašte je zriadená stála expozícia dejín hradu.
Ľubovniansky hrad
Ľubovniansky hrad (-normovaný názov[; iný názov: Ľubovňa; v minulosti známy aj pod názvami: castrum Liblou, castrum de Lyblio alebo de Lublow, castrum Lyblyo a arx Lublow) je hrad na severe Slovenska, týčiaci sa nad mestom Stará Ľubovňa.
Charakteristika
Čiastočne zachovaný a zrekonštruovaný hrad na vápencovom kopci (548 m n. m.), nad cestou a ľavým brehom rieky Popradu, čnejúci sa nad mestom Stará Ľubovňa, dominanta Ľubovnianskej kotliny. Na sever od hradu leží Ľubovnianska vrchovina, z hradu je viditeľný Široký vrch (884,5 m n. m.), mesto Stará Ľubovňa, obec Chmeľnica, ale aj Šibeničná hora, ktorá slúžila v stredoveku na výkon hrdelného práva.
Dejiny
Vznik Ľubovnianskeho hradu je kladený do druhej polovice 13. storočia, resp. na začiatok 14. storočia. Hrad vznikol ako hraničný strážny hrad, chrániaci obchodné cesty do Poľska. Podľa niektorých prameňov (Menclová, Slivka, Čaplovič, Chalupecký) ho vybudoval pravdepodobne okolo roku 1280 poľský knieža Boleslav, ktorý bol manželom Kunigundy, dcéry uhorského kráľa Belu IV. V tomto čase vznikla kruhová veža a gotický palác. Začiatkom 14. storočia hrad rozšírili o ďalší, východne situovaný palác a ďalšie budovanie hradu urýchlili štátoprávne zmeny po roku 1299 ako aj vnútropolitické boje oligarchov proti centrálnej kráľovskej moci. V rokoch 1308 – 1312 patril hrad Omodejovcom, a od roku 1315 Drugethovcom. Podľa iných prameňov (Beňko, Fügedi, Števík) hrad vznikol na začiatku 14. storočia z iniciatívy kráľa Karola Róberta (prvá písomná zmienka je z roku 1311, keď sa spomína pod názvom „Liblou“). A podľa ďalších prameňov, dochovaných medzi ľuďmi skôr ako legenda, hrad založil šľachtic Ľubovenský, ktorému sa zápáčilo miesto, na ktorom hrad stojí. Prvými správcami boli Omodejovci, nie Matúš Čák, ako uvádza literatúra, ten bol len spojenec Omodejovcov proti panovníkovi, keď si chceli hrad privlastniť, čo sa im nepodarilo, pretože Karol Róbert v roku 1312 Omodejovcov porazil. Ďalej sa uvádza, že hrad sa stal roku 1323 majetkom Drugethovcov. Určenie vzniku hradu – v závere 13. storočia, či začiatkom 14. storočia – nemá na jeho dispozičné riešenie, či stavebné postupy žiaden vplyv a tak s najväčšou pravdepodobnosťou hrad vyzeral tak ako je uvedené na kresbách J. Česlu.
Levický hrad
Levický hrad vznikol v druhej polovici 13. storočia. Chránil cestu k stredoslovenským banským mestám a ku kláštornej pevnosti v Hronskom Beňadiku. Prvá písomná správa je z roku 1318. Je to donačná listina Matúša Trenčianskeho, ktorý spomína a chváli v nej vernosť svojho kastelána Levického hradu, comesa Julia z Topoľčianok, ktorý hájil hrad Levice a to aj po Matúšovej smrti a len 6. júla 1321, po urputnom obliehaní, ho vydal panovníkovi Karlovi Róbertovi.
Rod Lévaiovcov (Levickovcov)
Až do roku 1395 bol hrad v kráľovských rukách. Vtedy ho kráľ Žigmund daroval temešskému županovi Ladislavovi Sáraimu. Jeho syn Peter, zvaný Peter z Levíc (Lévai), bol verným, oddaným prívržencom kráľa Žigmunda. Niekoľko ráz sa spomína v bojoch proti husitom. Z týchto bojov pochodí aj jeho prímenie "Peter Čech z Levíc". Ako väčšina vtedajších oligarchov, aj on využíval panovníkovu priazeň. Jeho hlavnou životnou snahou bolo hromadiť majetky. V novembri 1434 na Levickom hrade, nevedno ako, vypukol oheň a spustošil celý hrad. Zhorel vtedy aj veľmi cenný archív. Po smrti Petra Čecha (1439 alebo 1440) zdedil Levický hrad jeho syn Ladislav Čech, ktorý už v roku 1441 bol tekovským hlavným županom. Ladislav, keď išlo o násilnosť a hrabivosť v ničom nezaostával za svojím otcom. Levický hrad zostal vo vlastníctve Lévaiovcov až do roku 1553 (t.j. 165 rokov), keď zomrel Ján Lévai a s ním vymrelo mužské pokolenie mocného panského rodu Čechov z Levíc.
Protiturecká obrana
V polovici 16. storočia v súvislosti s hroziacim tureckým nebezpečenstvom sa Levický hrad stal jednou z protitureckých pevností. Roku 1544 odolal tureckému útoku. 8. januára 1558 daroval panovník donačnou listinou hrad i mesto a k nim patriace majetky sedmohradskému vojvodovi Štefanovi Dobóvi z Ruskej, ktorý prispel k zlepšeniu opevnenia hradu. Dobó na nádvorí dolného hradu postaval obytný kaštieľ, ktorý mostom ponad širokú vodnú priekopu spojil s opevneným mestom (1571). Roku 1566 bola hradná posádka posilnená o 50 chlapov z nemeckej pechoty, ktorú kráľ Maximilián poslal ohrozenej Krupine. V roku 1578 hrad opäť odolal tureckým nájazdom.
Stavovské povstania
Roku 1605 napadlo Levice povstalecké vojsko Štefana Bočkaja za velenia Františka Rédeyho. Povstalci mesto podpálili, ale hrad sa im nepodarilo dobyť.
Obsadenie Levického hradu
Po napadnutí Uhorska Turkami v roku 1663 a dobytí Nových Zámkov, sa turecký veľvezír Ahmed Köprili vybral k Leviciam. Levice bránil hradný kapitán Gašpar Bartakovič, ktorý keď videl, že proti veľkej tureckej presile by bola obrana hradu bezvýsledná, hrad Turkom vydal. Ale už roku 1664 prišiel pod hrad Levice s veľkou vojenskou silou komárňanský hlavný kapitán a cisársky generál de Souches a Levice oslobodil. Aby znemožnil návrat Turkov, dal hrad opraviť a opevniť. Turci sa nezmierili so stratou Levíc; už v júli ich pod Levice prišlo 30 000 a začali hrad dobývať. Keď sa o veci dozvedel Souches, ktorý medzitým odišiel do Trnavy, ponáhľal sa Levičanom na pomoc, napadol Turkov od chrbta a zdrujúco ich porazil.
Povstalecké vojská
Roku 1678 obsadilo Levický hrad povstalecké vojsko Imricha Thökölyho, ale po porážke pri Svätom Kríži muselo sa vzdať i Levíc. No roku 1682 hrad zas dobylo. Dňa 17. septembra 1703 obsadilo hrad povstalecké vojsko Františka Rákocziho za velenia Ladislava Očkaja, ktorý na hrade slávil svoj sobáš s Ilonou Tiszovou. Pod hrad však prišlo cisárske vojsko a 31. októbra povstalcov porazilo. Onedlho na to sa spojil Očkaj s Andrássym, znova začal hrad obliehať a dobyl ho. Neskoršie Rákoczi daroval Levice svojmu udatnému generálovi Jánovi Bottyánovi. Roku 1708 prišiel s veľkou vojenskou silou cisársky generál Heister. Povstalci sa veľmi nebránili, hrad Heisterovi vydali ale pri odchode z hradu zapálili mesto. Keď sa o veci dozvedel pán hradu, Ján Bottyán, ponáhľal sa do Levíc a hrad dobyl späť.
Zánik hradu
Neprestajným obliehaním a dobývaním sa hrad veľmi poškodil. Bottyán sa rozhodol hrad už neopravovať, ale dať ho zbúrať, aby ho nemohlo obsadiť cisárske vojsko. Začiatkom februára 1709 začali hrad rúcať a priekopy zasypávať. Hrad už potom neopravovali.
Mestský hrad Kremnica
Mestský hrad v Kremnici tvorí súbor stavebných pamiatok nachádzajúcich sa na vyvýšenine nad centrálnym námestím Kremnice v okrese Žiar nad Hronom v Banskobystrickom kraji.
Mestský hrad je prístupný zo Štefánikovho námestia. Svojim architektonickým riešením predstavuje ojedinelú pamiatku stredovekého osídlenia a fortifikácie. Je to komplex stavieb z 13. - 15. storočia chránený dvojitým opevnením. V strede areálu stojí dominantný gotický kostol sv. Kataríny - patrónky mesta s neogotickým interiérom. Na bočnom oltári je umiestnená socha Madony z prelomu 15. - 16. storočia, v zadnej časti lode sa nachádzajú tri drevené gotické plastiky svätíc a baroková kamenná plastika od Dionýza Stanetiho. Z obdobia renesancie je zachovaný toskánsky stĺp kazateľnice, ako aj krstiteľnica z ružového mramoru najvýznamnejšieho kremnického medailéra Krištofa Füssela. Kostol je požehnaný, konajú sa v ňom cirkevné obrady.
V rokoch 1976 - 1996 prešiel hradný areál komplexnou obnovou. Počas nej bol v kostole sv. Kataríny inštalovaný moderný organ, jeden z najkvalitnejších nástrojov na Slovensku. Ku kostolu bola v 15. storočí voľne pristavaná veža. Dnes má renesančnú podobu, ktorú dostala po požiari v roku 1560. Po stáročia v nej sídlili strážcovia a ohlasovali nebezpečenstvo. V súčasnosti funguje izba strážcov ako expozícia a zároveň je odtiaľ najkrajší výhľad na panorámu mesta a okolité kopce. Návštevníci sa k nej dostanú výstupom po 127 točitých kamenných schodoch. Prehliadka Mestského hradu trvá cca 2 hodiny.
Nitriansky hrad
Nitriansky hrad je najdlhšie súvisle obývaný a s rozlohou 8,5 hektára aj najväčší stredoveký hrad na Slovensku.
História
Nitriansky hrad bol postavený na mieste mohutného slovanského hradiska, ktoré bolo na prelome 8. a 9. storočia sídlom Nitrianskeho kniežatstva. S najväčšou pravdepodobnosťou tu stál prvý kresťanský kostol na Slovensku, ktorý dal postaviť knieža Pribina a vysvätený bol okolo roku 830.V 11. a začiatkom 12. storočia bol spolu s Ostrihomom jedným z dvoch sídiel uhorských kráľov. Nitriansky hrad bol v tom období oveľa rozsiahlejší ako dnes a patril k najvýznamnejším hradom v strednej Európe. Opevnený bol celý hradný kopec. Význam Nitrianskeho hradu v tomto čase potvrdzuje Maurova legenda z rokov 1064 - 1070, ktorá spomína na hrade Baziliku svätého Emeráma, do ktorej uložili pozostatky svätého Ondreja a Beňadika.
Súčasný Kostol sv. Emeráma je najstaršou zachovanou časťou katedrály, ktorá je centrom hradného areálu. Bol postavený v románskom slohu v 11. až 12. storočí, po požiari v 2. polovici 13. storočia prestavaný a po zničení vojskom Matúša Čáka Trenčianskeho v roku 1317 pripojený k novostavbe gotického kostola. Odvtedy slúžil ako tzv. hodnoverné miesto kapituly a neskôr ako klenotnica katedrálneho pokladu. Dnes spolu s Horným a Dolným kostolom vytvára najhodnotnejší objekt hradu - biskupskú katedrálu.
Gotický Horný kostol bol postavený v rokoch 1333 až 1335. O tri storočia neskôr k nemu pripojili Dolný kostol, s ktorým ho spája široké schodisko. Dnešný vzhľad katedrála získala v rokoch 1710 až 1736, pričom z tohto obdobia pochádza aj zariadenie interiéru.
Hrad, na ktorom dodnes sídlilo 79 biskupov, bol vždy „v hľadáčiku“ dobyvateľov. V roku 1241 odolal vpádu Tatárov, poškodil ho ale až požiar v roku 1271 počas obliehania Přemyslom Otakarom II. Dvakrát ho dobyl pán Váhu a Tatier Matúš Čák Trenčiansky, no a v roku 1663 ho na krátko dostávajú do rúk aj Turci. Veľkej stavebnej obnovy sa dočkal až na začiatku 18. storočia, po odznení povstaní Františka Rákócziho.
Súčasnosť
Stále prestavby Nitrianskeho hradu takmer úplne zotreli jeho pôvodnú podobu. Z najstaršej vývojovej etapy je odkrytá časť veľkomoravskej palisády, ktorú je možne vidieť v otvorených kazematoch. Z románskej doby sa zachovala iba časť kostola sv. Emeráma z prvej polovice 13. storočia, z gotického obdobia časť hradobného múru a veľký gotický (tzv. horný) kostol. V pomerne dobrom stave sú stavby z konca 17. a z 18. storočia.
Pre verejnosť sú prístupné hradné nádvoria, kazematy s veľkomoravským valom, Vazulova veža, Katedrála sv. Emeráma a Diecézne múzeum, ktoré ponúka expozíciu, v ktorej sa zoznámite s významnými pamiatkami nášho písomníctva. V klenotnici si zas môžete pozrieť liturgické predmety, ako sú monštrancie či kalichy.
Vojsť sa dá aj do podzemia - najstaršia pivnica v Nitre a širokom okolí pochádza z 12. storočia.
Povesti a legendy
Najznámejšia povesť je spojená s Vazulovou vežou. Tá je pomenovaná po údelnom nitrianskom kniežati a bratrancovi prvého uhorského kráľa Štefana I., ktorý ho dal uväzniť na Nitrianskom hrade. V roku 1031 prišlo Uhorsko o priameho následníka trónu, lebo Štefanov syn náhle skonal na následky poranenia, ktoré mu na poľovačke spôsobil rozzúrený diviak. Štefan určil za svojho nástupcu synovca Petra Oreola. Na tento post mal však zákonný nárok aj Vazul, a tak kráľ vyslal do Nitry kata, ktorý nešťastnému kniežaťu vypichol oči a uši zalial horúcim olovom. Neskorší kronikári obhajovali tento krutý čin kráľa Štefana ako obranu kresťanstva pred pohanským kniežaťom Vazulom.
S Nitrianskym hradom je spájaná aj ďalšia, menej známa povesť. Kedysi tam vraj slúžila krásna Žofka, ktorá mala množstvo pytačov. Bola však príliš vyberavá a všetkých odmietla s tým, že čaká na toho pravého. Raz si spievala pri hradnej studni, keď ju oslovil krásny šľachtic a povedal, že práve ju hľadal. Žofke sa hneď zapáčil a dohodli sa na stretnutí na druhý deň. Hoci dievčine medzitým vyznal lásku dobrý chlapec Martin, jej sa nezdal dosť dobrý a vysmiala ho. Keď však zašla k studni na dohodnuté stretnutie so švárnym šľachticom, začula hlas a ten ju stiahol do vody. Žofia tak doplatila na voju pýchu a prieberčivosť a odvtedy vraj občas zo studne počuť jej spev.
Plavecký Hrad
História Plaveckého hradu sa začína niekedy okolo polovice 13. storočia. O okolnostiach jeho vzniku bližšie vypovedá listina z roku 1291 hovoriaca o udalostiach starých takmer polstoročie. Podľa nej dostal Detrich (Depreht), syn bratislavského richtára Kunta, od kráľa Bela IV. pusté a neosídlené územie Kuchyňa, na ktorom stál kostol sv. Mikuláša. Detrich sa zaslúžil o osídlenie územia a postavil na nom aj hrad,ktorý nazval svojim menom. Detrichov hrad výraznejšie vstupuje do dejín v roku 1273 v súvislosti s bitkou uhorských a českých vojsk na poli priamo pod nim.
Začiatok 14.storočia sa zrejme stal súčastou majetkového domínia ,,pána Váhu a Tatier" Matúša Čáka Trenčianskeho. Po jeho smrti pripadol hrad kráľovi a takmer až do konca 14.storočia ho spravovali kráľovskí kasteláni. V roku 1398 ho získal obľúbenec panovníka Žigmunda Luxemburského, vojvoda Stibor zo Stiboríc. Ten zaradilhrad i panstvo do svojho rozsiahleho majetku zaberajúceho takmer celé územia západného Slovenska. Po vymretí rodu Stiborovcov pevnosť získali ďalší významní šľachtici západného Slovenska - grófi zo Sv. Jura a Pezinku. Ich držbu potvrdila v roku 1441 kráľova Alžbeta, keď gróg Juraj prepistil hrad svojej manželke. Po smrti posledného potomka rodu z Jura a Pezinka pripadol opäť korune, od ktorej ho získal Gašpar Šerédy. Ten hrad v krátkom čase prepustil do záložnej držby Krištofovi Salmovi, do ktorého putoval do rúk Fuggerovcov. Zo zálohu hrad vyplatil Ferdinant I., ktorý ho za preukázané služby daroval Melicharovi Balašovi. Po vymreti Balašovcov sa stal novým majiteľom Peter Bakič, neskorší hrdina romantickeého príbehu o únose Zuzany Révaiovej z Holičskeho hradu.
Podľa románu Jána Čajaka našli zaľúbenci útočisko práve na Plaveckom hrade. Záverečné obdobie existencie hradu sa datuje do roku 1641, keď celé panstvo získal kajinský palatín Pavol Pálffy. Za povstania Františka II. Rákocziho sa v roku 1706 viedli o hrad boje, pri ktorých ho poškodili. Tento posledný boj mu bol zrejme osudný.
Majitelia stratili záujem o jeho opravu a ponechali hrad svojmu osudu.
