top of page
Toto sú najkrajšie mestá - hrady - zámky na svete
Nikdy sa nevzdávaj svojich snov!
2 - Zámky - Kaštieľe - aj ich historia
Kaštiel Markušovce
Výstavba Markušovského kaštieľa spadá do roku 1643 a viaže sa k menu František Mariássy , ktorý ho dal postaviť v renesančnom slohu. Rokoková prestavba je z rokov 1770 – 1775 , kedy sa stal majiteľom Wolfgang – Farkaš Máriássy. V 50. rokoch 20. storočia bol kaštieľ upravený pre účely múzea. Po rozsiahlej rekonštrukcii v rokoch 1983 - 1994 sa v ňom sprístupnila pre verejnosť Expozícia historického nábytku. Jej ťažiskom je nábytkový fond múzea, pochádzajúci z kaštieľa v Hodkovciach /patril rodine Csáky/ a markušovského kaštieľa. Cieľom expozície je poukázať na vývoj a typové zastúpenie nábytkového umenia a interiérových doplnkov, chronologicky usporiadaných od 17. storočia až po začiatok 20. storočia. Staršie obdobie, ktoré predstavujú sólo kusy z obdobia klasicizmu, empíru a biedermeieru, je vyinštalované na poschodí.
Mladšie obdobie, ktoré predstavujú historizmy /pseudoštýly/ je zastúpené na prízemí. Svoje miesto má tu aj secesia. Historický nábytok je doplnený ukážkami umeleckej histórie, remesiel, predmetov úžitkového umenia. Zaujímavé sú zbierky skla, porcelánu, ukážky dobového odievania, súbor zrkadiel, hodín, historických zbraní, ako aj ucelené zostavy - Csákyovská zasadacia sieň z roku 1884 s rodokmeňom, poľovnícky salónik z roku 1875 a pod.
Osobitnou kapitolou je obrazový fond inštalovaný ako doplnkový materiál formou e xponátov alebo cyklov. Sú tu zastúpené diela významných maliarov ako J. Rombauer, J. Czauczik, J.J.Stunder a ich portrétna tvorba. Zaujímavé sú cykly tzv. Alegórie zmyslov z 18. storočia, cyklus obrazov s poľovníckou tematikou z 18. storočia a ďalšie. Okolie kaštieľa je upravené na francúzsky park s tromi stupňovitými terasami. Na poslednej z nich stojí letohrádok Dardanely.
Kaštieľ Radoľa
Kaštieľ Radoľa patrí medzi najstaršie kultúrne pamiatky v regióne Kysuce. Zachovaný kaštieľ predstavuje renesančný typ zemianskeho. Prestavbou objekt získal rozsiahle siene na prízemí a poschodí so schodišťom Jeho renesančný charakter dokazujú okna so šambránami a plastickými naklonenými rímsami, krížová klenba s hrebienkovou výzdobou uprostred, valená klenba s lunetami a nárožné maľované kvádrovanie. Objavená bola i pôvodná renesančná omietka.
Okolnosti stavby kaštieľa sú zatiaľ dosť nejasné. Poznatky z umelecko-historického výskumu kladú vznik jeho najstaršej časti do tretej štvrtiny 16. storočia. Pôvodne to bola štvorcová dvojpodlažná stavba s jedným obytným priestorom v každom podlaží, teda skôr obytná veža, aké majú svoj pôvod v stredoveku. V druhej polovici 17. storočia došlo k prestavbe objektu, zrejme v súvislosti s rozvojom majera, ktorého objekt kaštieľa sa stal centrom.
Kaštieľ Strážky
Kaštieľ v Strážkach sa nachádza uprostred historického regiónu bývalého Horného Uhorska s bohatou kultúrnou a výtvarnou minulosťou zvaného Spiš. Neveľká, no v malebnom prostredí neďalekých Tatier situovaná obec Strážky, ktorej je súčasťou, vznikla v druhej polovici 12. storočia. Na začiatku 14. storočia ju darovacou listinou kráľa Karola Róberta získal rod Berzeviczyovcov.
V roku 1551 daroval Ferdinand I. kaštieľ v Strážkach rodine Horváth-Stansithovcov, pôvodom z chorvátskeho Gradecu, za zásluhy pri obrane hradu Sihoť v protitureckých bojoch. Práve s týmto šľachtickým rodom vlastniacim kaštieľ až do začiatku 19. storočia sa spája prvá ranonovoveká časť jeho slávnej histórie.
Svoju dnešnú podobu získal kaštieľ až v 16. – 17. storočí dobudovaním pôvodnej obytnej stavby s pôdorysom písmena L neznámymi majstrami. Ďalšie stavebné úpravy nezanechali na jeho vzhľade zásadnejšie zmeny, a tak nás dodnes víta pre východoslovenskú renesanciu príznačná dispozícia kaštieľa so znakmi obrannej stavby a typickým atikami blízkymi dobovým poľským realizáciám.
Kaštieľ bol vybudovaný neďaleko neskorogotického kostola sv. Anny, ktorý jeho majitelia využívali. Oba objekty tvorili spolu s renesančnou zvonicou datovanou nápisom na fasáde do roku 1629 jednotný urbanistický komplex, ktorý bol neskôr predelený cestou medzi Kežmarkom a Starou Ľubovňou.
Najznámejším zo siedmich generácii strážskych Hotváth-Stansithovcov je dodnes prvý spišský podžupan z jej radov Gregor Horváth-Stansith (1558 – 1597). Bol synom baróna Marka Hotváth-Stansitha, ktorý Strážky pre tento rod získal a jeho druhej manželky Kristíny Hatiovej.
Gregor získal vzdelanie na významných univerzitách vo Wittenbergu, Štrasburgu či Bazileji. Po ukončení štúdii vybudoval v polovici 80. rokov 16. storočia vo svojom strážskom kaštieli významnú humanistickú školu pre mladých šľachticov, ktorá sa čoskoro presadila popri evanjelických školách v Kežmarku a Levoči. Mala charakter gymnázia so snahou o jej povýšenie na vysokú školu. Vyučoval na nej okrem učencov prizývaných z Nemecka aj známy autor slovenských duchovných piesní a neskorší superintendent evanjelickej cirkvi Eliáš Láni.
Škola samotná, ako aj jej zakladateľ sa vo vyostrenom boji s kryptokalvinizmom stali v spišskom prostredí dôležitou oporou konzervatívneho augsburské vierovyznania reprezentovaného tzv. Formulou Concordie. Súčasťou "Gymnasium Nehrense" čiže Gregorom založenej akadémie v Strážkach bola tiež jedna z najlepšie vybavených knižníc vtedajšieho Uhorska.
Začiatkom 18. storočia zničil kaštieľ požiar, v dôsledku čoho v roku 1711 zanikla aj šľachtická škola. V tom čase sa už postupne formovala aj dnes čiastočne známa rodová galéria, ktorá dokumentuje kontinuitu domácej tvorby od neskorej renesancie až po koniec romantizmu v 19. storočí.
Najstaršou časťou súboru sú portréty rodiny Horvath-Stansithovcov, pre ktorú v 18. storočí pracoval aj jedna z najvýraznejších osobností domácej portrétnej scény – Johann Gottlieb Krammer (1716 – 1771). Pochádzal z rozvetvenej umeleckej rodiny, ktorý od 30. rokov 18. storočia nadväzuje vlastnou tvorbou na starší typ štylizovaného stavovského portrétu, kde v popredí nie je vnútorné dianie modelu ale jeho postavenie artikulované nápismi, erbami a ďalšími atribútmi.
Okrem jeho prác sa v strážskej zbierke nachádzajú aj portréty neskorších majiteľov kaštieľa - Szirmayovcov, Mednyánszkych a Czóbelovcov, ako i niektoré obrazy členov spríbuznených rodov. Časť malieb z konca 18. storočia a začiatku 19. storočia pochádzajú od viedenských alebo vo Viedni školených majstrov. Počiatkom 19. storočia sa k spišskému regiónu viažu tiež diela J. J. Stundera (1759 – 1818), ako i jeho nasledovníkov J. Czauczika (1780 – 1857) a J. Rombauera (1782 – 1842), predstaviteľov neskorého klasicizmu, empíru a nastupujúceho meštiackeho biedermeiera.
Okolo roku 1850 pristavali ku kaštieľu štvrté krídlo. V priebehu 19. storočia bol v jeho okolí vybudovaný anglický park v duchu dobovej módy, ktorý podtrhol romantický charakter kaštieľa.
Po vymretí rodu Horvath-Stansith prešiel kaštieľ do majetku rodiny Szirmayovcov a neskoršie ho sobášmi získali rodiny Mednyánszkych a Czóbelovcov. Posledná majiteľka kaštieľa, Margita Czóbelová (1891 – 1972) užívala Strážky až do svojej smrti. V dôsledku turbulentných udalostí po roku 1948 sa jej aj napriek veľkému úsiliu nepodarilo zachovať historický interiér kaštieľa v ucelenej forme.
Od roku 1972 je objekt kaštieľa v správe Slovenskej národnej galérie. Nevyhnutná rekonštrukcia tejto významnej pamiatky prebehla po podrobnom umelecko-historickom prieskume kaštieľa v 70. - 80. rokoch 20. storočia.
Následne tu od roku 1990 Slovenská národná galéria zriadila stále expozície výtvarného a užitého umenia viažuce sa k regiónu Spiš, k samotným Strážkam a hlavne k tvorbe maliara Ladislava Mednyánszkeho.
Medzi najcennejšie exponáty z pôvodnej výbavy kaštieľa patria napríklad drevené dvere s bohatou intarziou zo 16. storočia, ktoré pochádzajú pravdepodobne z dielne kežmarských majstrov Langovcov. Ďalej vstavané skrine, príborníky z pôvodnej jedálne z 18. storočia či niekoľko starších truhlíc, patriacich medzi najstaršie typy nábytkov u nás vôbec. Za zmienku iste stojí aj neskororenesančný epitaf z maľbou Posledného súdu podľa známej kompozície Christopha Schwartza (1584). Osobitnú časť expozícii tvorí historická knižnica zo 16.-20. storočia a rodová galéria majiteľov kaštieľa.
Ladislav Mednyánszky (1852 – 1919)
Maliar sa narodil 23. apríla 1852 v Beckove ako syn Eduarda Mednyánszkeho a Márie Anny, rod. Szirmay. Mladí manželia žili v beckovskej kúrii, pričom často navštevovali matkinho otca Baltazára Szirmayho práve v kaštieli v Strážkach. Po jeho smrti v roku 1862 sa tam rodina presťahovala natrvalo.
Silná osobnosť, starého otca, sčítaného a scestovaného človeka, mala vplyv aj na mladého Mednyánszkeho. Obaja počas celého svojho života pomáhali ľuďom v tiesni, veľa cestovali. Podobne ako starý otec, aj Mednyánszky si písal denník v maďarskom, nemeckom jazyku alebo v gréckej abecede.
V roku 1863 prišiel do Strážok významný rakúsky krajinár Thomas Ender (1793 – 1875), ktorého mladíkov talent zaujal, a preto mu následne z Viedne poslal sadrové odliatky a neskôr korigoval jeho prvé kresby.Ďalšie Mednyánszkeho školenie pokračovalo v rokoch 1872 – 1873 na Akadémii výtvarných umení v Mníchove a následne v Paríži na École des Beaux Artes. Výtvarné vzdelanie ukončil v roku 1875 v Paríži , vtedajšej mekke súdobého umenia, kde doznievali vplyvy Barbizonu a postupne sa do popredia dostával impresionizmus.
Dôležitý bol v jeho tvorbe hlavne koniec 70. rokov 19. storočia, keď na námetoch z okolia aplikoval poznatky z Francúzska, a tiež 90. roky, keď sa po dlhšom pôsobení v zahraničí (Paríž, Viedeň, Budapešť) vrátil do Strážok (1892). V tomto období vznikli diela s tematikou smrti so silne melancholickým až mystickým nádychom, ktoré mu pomáhali vyrovnať sa so stratou otca (1895). V rokoch 1896 - 1897 Mednyánszky podnikol cestu cez Dalmáciu, Čiernu Horu a severné Talianskoopäť do Paríža. Počas tohto (posledného) pobytu sa v roku 1897 konala jediná samostatná výstava v Galérii Georgesa Petita, kde vystavovali mnohí impresionisti a modernisti. Po roku 1900 sa zdržiaval v Strážkach zriedkavejšie, väčšinu času trávil na cestách alebo vo Viedni či Budapešti.
Kaštieľ Svätý Anton
Kaštieľ Svätý Anton označovaný aj ako Kaštieľ Antol alebo Koháriovský kaštieľ je kaštieľ nachádzajúci sa pod lesom v obci Svätý Anton, neďaleko od Banskej Štiavnice. Je to pomerne dobre zachovaný neskoro barokovo - klasicistický kaštieľ s rozsiahlym anglickým parkom. Od roku 1985 je evidovaný ako národná kultúrna pamiatka a je sprístupnený verejnosti.
Stavba bola postavená v roku 1744 v štýle neskorého baroka.
História
Prvé zmienky o hrade siahajú do 15. storočia, keď obec vlastnili bratia Kazovci. Roku 1415 sa spomína ako menšia opevnená stavba - castellum. Ďalšie zmienky sú až z druhej polovice 16. storočia, keď sa začínala prejavovať hrozba tureckých nájazdov na Slovensko. Na mieste staršieho hradu dal v roku 1744 jeden z príslušníkov rodu Koháriovcov postaviť neskorobarokový jednoposchodový dvojkrídlový kaštieľ v tvare L. O pár rokov neskôr sa ku kaštieľu dostavali dalšie dve krídla tak, aby kaštieľ mal tvar obdĺžnika s nádvorím v sebe.
Interiér
Prevažná časť miestností, sál a chodieb si zachovala pôvodný interiér z obdobia baroka, rokoka a empíru. V priestoroch kaštieľa sú dnes expozície múzea. Na prvé poschodie sa prichádza z podjazdu hlavného vchodu v severnom krídle reprezentačným schodišťom s kamennými sochami do prijímacích priestorov. Odtiaľ je možné prejsť do spoločensko - reprezentačných miestností alebo na chodby obiehajúce ďalšie tri krídla kaštieľa. Z chodieb osvetlených oknami do nádvoria sú prístupné jednotlivé navzájom prepojené miestnosti. Z obdobia stavby kaštieľa sú aj nástenné maľby nad schodišťom a v kaplnke. V kaštieli sa zachovalo pomerne veľa pôvodne zariadených i neskoršie dopĺňaných miestností, ktoré sú vlastne nábytkovým múzeom a zbierkami rôznych umeleckých predmetov, obrazov, rytín, akých je na Slovensku veľmi málo. V 19. storočí boli niektoré miestnosti ešte zmenené a zariadené podľa vtedajšej módy.
Exteriér
Nádvorie kaštieľa
Poschodový objekt štvorkrídlového pôdorysu s ústredným nádvorím má všetky znaky reprezentačného sídla. Klenutý podjazd s priehľadom do nádvoria vedie na reprezentačné schodište, ktorého architektúru doplnili maliarskymi a sochárskymi dielami odzrkadľujúcimi vplyvy talianskeho a rakúskeho umenia. Z južného traktu kaštieľa vystupuje kaplnka bohato zdobená freskami neskorobarokového iluzionistického priestoru s voľným priehľadom. Kaplnka je zvýraznená aj navonok na priečelí, ktoré ukončuje freska spájajúca cirkevný námet s motívom obrazu donátora. Na prvom poschodí kaštieľa je viacero honosných izieb, ktorých sa len minimálne dotkli neskoršie modernizačné zásahy z 1816 a 1860. Z čias výstavby kaštieľa pochádza aj rokoková kaplnka s bohatou kovanou mrežou, situovaná na rázcestí v dedine, kde sa odbočuje ku kaštieľu.
Zaujímavosť
O kaštieli sa traduje, že jeho stavba symbolizovala kalendárny rok – má 4 brány (= ročné obdobia), 12 komínov (= mesiacov), 52 izieb (= týždňov), 7 arkád (=dní v týždni) a 365 okien (= dní). Dnes, po prestavbe to však už nie je možné potvrdiť.
Súčasný stav a prístup
Od roku 1954 bol sídlom Lesníckeho, drevárskeho a poľovníckeho múzea, špecializovaného celoslovenského múzea s pozoruhodnými zbierkami prírodovednými, historickými i umeleckými. V súčasnosti expozície, umiestnené v kaštieli, podávajú prehľad o dobovom bývaní šľachty (slohový nábytok najmä z 18 - 19. storočia, obrazy a iné), ako aj o vývine lesníctva a poľovníctva na Slovensku. Pozornosť púta aj izba tapetovaná dobovými ilustráciami najmä z francúzskych humoristických časopisov, poľovnícke zbrane a trofeje, lesnícke zariadenia, nástroje a pomôcky a ďalšie exponáty.
Kaštieľ aj areál parku sú prístupné verejnosti.
Zaujímavosti
Kaštieľ obklopuje rozsiahly anglický park so vzácnymi stromami z 18. storočia. Do kompozície parku začlenili rôzne druhy drobnej architektúry, vodopád a jazierko. Je vhodný na romantické prechádzky.
Pri hlavnej ceste pred odbočkou ku kaštieľu sa nachádza kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Rokoková štvorcového pôdorysu z rokov 1755 – 175 Klenba – česká placka, strecha manzardová v priečelí štít a otvorená brána s rokokovými kovanými mrežami, fasáda je členená pilastrami.
Kaštieľ v Turčianskej Štiavničke
V romantickom tichu stáročných stromov na okraji obce Turčianska Štiavnička sa ukrýva majestátny kaštieľ Révayovcov vystavaný v 16. storočí. Zaujímavosťou tejto kedysi výstavnej šľachtickej rezidencie je, že práve z jednej z jej terás strieľal vo filme Martina Friča „Jánošík“ gróf Révay na nášho najslávnejšieho zbojníka, Juraja Jánošíka. Kaštieľ v Turčianskej Štiavničke je obklopený obrovským anglickým parkom, ktorý plynule prerastá do okolitých lesov. Tento park, či skôr arborétum, má neopakovateľné kúzlo. Nachádza sa tu niekoľko stovák stromov z rôznych kútov sveta, pokojné jazierka i tečúca voda. Možno tu tiež obdivovať zachovanú budovu empírového skleníka, tzv. oranžéria a bývalé rozárium, v ktorom sa kedysi nachádzalo 160 odrôd ruží. Budova kaštieľa momentálne nie je v dobrom stave, už dlhšie čaká na rekonštrukciu, vďaka strhujúcemu arborétu však toto miesto rozhodne stojí za návštevu. .. Révayovský kaštieľ, rozsiahla dvojpodlažná stavba na nepravidelnom pôdoryse, ktorá sa formovala od konca 16. storočia do druhej polovice 19. storočia. Nachádza sa uprostred areálu v južnej časti obce skladajúcom sa z parku, kaštieľa samotného a oranžérie. Rozsiahla dvojpodlažná stavba má nepravidelnú dispozíciu, zloženú z navzájm prepojených krídel. Centrálnym priestorom je vnútorné nádvorie. Pravdepodobne najstaršiu etapu tohto konglomerátu predstavuje budova štiavnického majera, ktorá je písomne doložená už v roku 1534. Išlo o majetok Michala Révaia. Ďalšou stavebnou etapou z konca 16. storočia je stavba renesančného kaštieľa Gabriela Révaia, ktorý do novej stavby začlenil aj objekt majera.[4] V tomto období kaštieľ predstavoval len blokovú dvojpodlažnú stavbu s dvoma nárožnými valcovými vežami. Úpravy a prístavby prebiehali aj v nasledujúcich storočiach. V prvej štvrtine 18. storočia vybudoval Peter II. Révai barokovú stavbu kaštieľa na pôdoryse písmena L. Matej Bel potvrdzuje nesúrodoť tejto stavby, zloženej z troch častí. To bolo spôsobené vlastníckymi vzťahmi, kedy každá časť patrila inému členovi révaiovskej rodiny. Štiavnický kaštieľ bol hlavnou rezidenciou sklabinsko-blatnickej vetvy tohto rodu. V súvislosti s udelením grófskeho titulu Révaiovci uskutočnili rozsiahle úpravy, ktoré zvýšili reprezentatívnosť ich sídla. Osadili slávnostné trojramenné schodicko a vybudovali kaplnku. Na začiatku 20. storočia vznikol na mieste južnej terasy rizalit s podlubím na prízemí a na poschodí s troma osami centrálnej fasády vrcholiacej ozdobnou atikou s révaiovským erbom. Révaiovci obývali kaštieľ do roku 1944. V nasledujúcich obdobiach dochádzalo k častej zmene majiteľa, postupnej devastácii, snahám o obnovu, ktoré troskotali na nedostatku finančných prostriedkov. Tieto skutočnosti viedli do súčasného havarijného stavu kaštieľa
Kaštieľ v Žiari nad Hronom
Kaštieľ v Žiari nad Hronom alebo Biskupský kaštieľ je renesančno-barokový kaštieľ s klasicistickou prestavbou postavený na základoch staršieho stredovekého hradiska v prvej polovici 17. storočia (1631[1] ) ostrihomským arcibiskupom Petrom Pazmáňom, je jednou z najzaujímavejších a najkrajších historických pamiatok Žiarskeho regiónu.
História kaštieľa
Od roku 1776 sa ostrihomská arcidiecéza bulou Pápeža Piusa VI. Romanus pontifex z 13.marca 1776 rozdeľuje na tri nove biskupstvá (Banskobystrická rímskokatolícka diecéza, Spišská rímskokatolícka diecéza a Rožňavská rímskokatolícka diecéza). Táto zmena vznikla pod vplyvom dekrétu Márie Terézie z 15. januára 1776. Prvý biskup v Banskej Bystrici František Berchtoldt presťahoval svoju rezidenciu z Banskej Bystrice do kaštieľa vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom), ktorý donedávna slúžil na správu biskupských majetkov a ako letné sídlo banskobystrického biskupa. Kaštieľ vo Svätom Kríži bol hlavnou rezidenciou biskupa na viac ako 150 rokov. Sídlo biskupa preniesol späť do Banskej Bystrice až biskup Andrej Škrábik, nariadením Vatikánu 1. decembra 1941.
Majitelia kaštieľa
1631-1776 ostrihomská arcidiecéza
1776-1947 Banskobystrická rímskokatolícka diecéza
1947-1950 Saleziáni, ktorí tu mali Vysokú školu bohosloveckú (dar biskupa Škrábika)
1950-1960 Štát
1960-1967 Okresný národný výbor v Žiari nad Hronom (Štát)
1967-2005 Stredná škola ekonomiky a služieb, Stredná ekonomická škola od roku 1991 premenovaná na Obchodnú akadémiu (Štát)
2005- Súkromná obchodná akadémia
2018 - Mesto Žiar nad Hronom
Kaštieľ Veľký Biel
Kaštieľ vo Veľkom Bieli v okrese Senec sa sobotu 18. októbra prenesie do dôb dávno minulých. Ožijú v ňom totiž velikáni minulých storočí, stretnúť bude možné uhorskú kráľovnú Máriu Teréziu, svoje zážitky z ciest porozpráva napríklad aj cisár Napoleon Bonaparte a zákulisie svojho blízkeho priateľstva odhalí cisárovná Sisi a jej bratranec Ludwig Bavorský.
To všetko v tretiu októbrovú sobotu od 18:00 do 21:00 ponúknu nočné prehliadky kaštieľa s názvom Tiene vyvolených. Výťažok z dobrovoľného vstupného pôjde na záchranu kaštieľa Veľký Biel. Agentúru SITA o podujatí informovala Ivana Krivosudská z kaštieľa Veľký Biel, ktorý sa nachádza v seneckom okrese.
Napoleon či Báthoryčka na chodbách kaštieľa
V kostýmoch historických postáv sa predstavia členovia divadelnej skupiny teatro Orlus, ktorí návštevníkom priblížia príbehy z dôb dávno minulých. Medzi stenami kaštieľa bude možné stretnúť Napoleona Bonaparteho, ktorý vyrozpráva zážitky z egyptskej výpravy svojej manželke Jozefíne.
Kaštieľ vo Veľkom Bieli ožije postavami z...
Kaštieľ vo Veľkom Bieli ožije postavami z minulých storočí. O svojich bojoch porozpráva aj Napoleon Bonaparte.Autor: SHUTTERSTOCK
Pán Váhu a Tatier – Matúš Čák Trenčiansky sa pochváli svojimi odvážnymi činmi, s vojenskou stratégiou habsburskej monarchie návštevníkov oboznámi uhorská kráľovná Mária Terézia.
Herci priblížia aj starosti čachtickej panej Alžbety Báthoryovej s omladzujúcim elixírom. Na prvú prehliadku návštevníkov pustia o 18:00 a potom každú ďalšiu celú hodinu. Posledný vstup je o 21:00.
Toľko okien koľko dní v roku
História kaštieľa Veľký Biel, najstaršieho barokového kaštieľa u nás, sa píše od roku 1719, kedy sa začala jeho výstavba. Jeho majiteľom bol gróf Žigmund Csaky, ale spravoval ho jeho brat arcibiskup Imrich. Ako priblížila Krivosudská, celá stavba bola orientovaná na kalendárne prvky a počty.
Pôvodný kaštieľ mal kedysi toľko okien ako dní v roku, počet miestností sa rovnal počtu týždňov v roku a mal sedem brán ako počet dní v týždni. Stavba bola obývateľná až v roku 1724 a úplne dostavaná v roku 1732.
Interiér kaštieľa dýcha barokom.
Interiér kaštieľa dýcha barokom.Autor: Michaela Brunovská, Pravda.sk
Do polovice 18. storočia kaštieľ slúžil ako miesto výučby etikety, filozofie a humanitných vied pážat z okolitých grófskych rodín. Neskôr v ňom sídlil gróf Sifkovits a následne gróf Dadányi.
Kaštieľ prežil ťažké časy
Šľachtické sídlo vo Veľkom Bieli však zničila druhá svetová vojna, kedy rozkradli krov a preborila sa strecha. V roku 1953 začali kaštieľ obnovovať. Počas novodobej histórie kaštieľ menil majiteľov, istý čas bol z neho domov dôchodcov a neskôr ústav pre mentálne postihnuté ženy. Od roku 2006 niekdajšie šľachtické sídlo chátralo, zarastalo burinou a krovím.
Múzeum histórie obce Divín - Zichyho kaštieľ
Kaštieľ pravdepodobne vznikol na mieste stredovekej kúrie, ktorú dal postaviť niektorý z miestnych zemepánov z rodu Tomajovcov, Losoncziovcov alebo Balassovcov. Imrich III. Balassa dal v roku 1670 postaviť renesančný kaštieľ. Jadrom kaštieľa bola pôvodne jednoposchodová hranolová budova, excentricky umiestnené pri západnom múre vonkajšieho bastiónového opevnenia. Opevnenie bolo postavené na štvorcovom pôdoryse, takže vytváralo okolo ústrednej budovy rozľahlé nádvorie. Hradné múry s jedným radom štrbinových strieľní boli na nárožiach zosilnené prevýšenými bastiónmi. V strede severného hradného múru bola brána. Okolo kaštieľa bola pravdepodobne priekopa napĺňaná vodou z neďalekého potoka s výnimkou južnej strany, kde sa priamo múry opierajú o svah hradného kopca. Už z toho stručného opisu je zjavné, že kaštieľ v tej forme, ako ho Balassa dal postaviť, mal mať v prvom rade fortifikačnú funkciu. Zemepán býval v obytnej budove, posádka a služobníctvo v bastiónoch rozdelených drevenými povalami na tri etáže. Takéto spojenie obytného poslania s fortifikačnou funkciou vyplývalo na jednej strane z nepokojných čias 17. storočia, keď hrozili vpády Turkov i vpády cisárskych a protihabsburských vojsk, na druhej strane bolo ovplyvnené požiadavkami majiteľa, ktorý považoval pobyt v kaštieli len za prechodný, napriek tomu si však musel vytvoriť podmienky pre obranu, lebo za svoje vyčíňanie mohol každú chvíľu očakávať odvetu od poškodených susedov.
Opevnený kaštieľ má pravidelný, približne štvorcový pôdorys. Ústrednou stavbou je dvojkrídlová budova kaštieľa, situovaná v juhozápadnom rohu areálu. Na túto budovu nadväzuje opevnenie, ktoré tvorí obvodová hradba vymedzujúca priestor nádvoria. Nárožia opevnenia spevňujú štyri nárožné bašty. Vstup do areálu je v strede severnej hradby. Je vytvorený vstupnou bránou, ktorá má na východnej strane jednopodlažnú prístavbu. Komplex opevneného kaštieľa dopĺňa torzo predsunutej bašty situovanej na juhovýchodnej strane do svahu hradného vrchu. Najstaršou časťou kaštieľa je bloková obdĺžníková stavba, z ktorej sa zachovali múry čiastočne zahĺbené do prvého podlažia. Tento objekt je možné datovať do predrenesančného obdobia / 14. až 15. storočie /. V rámci ďalších stredovekých a neskorostredovekých úprav vznikli prístavby na východnej a západnej strane. V polovici 16. stor. stredoveká zástavba sídla zanikla a na jej mieste vzniká renesančná dvojpodlažná bloková stavba s pivnicou zahĺbenou do svahu hradného vrchu. Táto stavba získala v roku 1670 neskororenesančné opevnenie s nárožnými baštami, ktoré dal postaviť Imrich III. Balassa. Renesančný vývoj sídla uzatvára dostavba palácového západného krídla realizovaná Adamom Zichym okolo roku 1694.
Z ďalších stavebných úprav boli najvýraznejšie adaptácia obytnej budovy spojená s výmenou krovu, prestavba bášt spojená s vytvorením okien v obvodových múroch, ktoré nahradili strieľne. Ďalšia výrazná zmena sa uskutočnila začiatkom 20. stor., keď vtedajší majitelia Zichyovci zasypali suterény západného krídla a upravili výšky podláh prvého podlažia. Súčasťou týchto úprav bola aj plošná výmena okien a ostení portálov v obytnej budove kaštieľa. V priebehu 2. polovice 20. stor. boli v kaštieli realizované len menšie úpravy a stavba postupne pustla. Dňa 1.8. 1945 bola rodina grófa Zichyho vyhostená z Divína.Grófsky veľkostatok bol po odchode Zichyovcov zoštátnený a stihol ho nemilý osud. Pôda bola rozparcelovaná a divínska časť sa stala základom pre novoutvorené jednotné roľnícke družstvo (JRD). Po 1.auguste 1945 sídlila v kaštieli Lesná správa a nachádzali sa tu byty pre jej zamestnancov. Neskôr sa opäť kaštiel dostáva do správy JRD. Správa kaštieľa premenila dvor kaštieľa na skladisko umelých hnojív a iného materiálu, obytné priestory na liaheň kurčiat a obilné sklady. Pretože užívatelia sa o kaštieľ nestarali , tak rýchlo začal chátrať. Vzhľadom na zlý stav sa podnájomníci vysťahovali. V rokoch 1969 a 1989 boli vypracované rôzne projekty pre rekonštrukciu kaštieľa ale ani jeden z nich sa nerealizoval. Od roku 1992 je v správe obce Divín. V roku 2010 začala rekonštrukcia kaštieľa s pomocou štrukturálnych fondov a v roku 2014 bol zrekonštruovaný kaštieľ skolaudovaný.
Nový Zámok v Banskej Štiavnici
Prekrásny výhľad na historické centrum mesta Banská Štiavnica je len jedným zo zážitkov, ktoré ponúka návšteva Nového zámku. Šesťposchodová renesančná fortifikačná stavba postavená v rokoch 1564-1571 ako protiturecká strážna veža v sústave opevnení banských miest. Slúžila aj ako mestské hodiny. V súčasnosti je súčasťou Slovenského banského múzea. Expozícia prezentuje históriu protitureckých vojen na Slovensku. Návštevník sa dozvie o význame Banskej Štiavnice a ďalších banských miest pri boji proti Turkom, o významných obdobiach v čase tureckej expanzie a jej vplyvoch na život v banských mestách. Medzi najzaujímavejšie exponáty patrí socha Turka v životnej veľkosti od Dionýza Stanettiho a zbrane bojujúcich strán. Na najvyššom poschodí sa nachádza plastická mapa znázorňujúca vývoj tureckej expanzie a modely niektorých protitureckých pevností. Návšteva tejto expozície je vhodná aj ako doplnok k štúdiu o histórii Slovenska v období tureckých vojen.
Informácie o objekte: Nový zámok bol pôvodne protitureckou strážnou vežou – mohutná hranolovitá veža so štyrmi nárožnými baštami, vybudovaná v rokoch 1564 – 1571 ako súčasť fortifikačného systému mesta Banskej Štiavnice. Do celého systému (2. pol. 16. stor.) je výrazne vtlačená pečať talianskych architektov pôsobiacich v danom čase na cisárskom dvore.Samotný objekt plnil funkciu hlavnej ochrannej bašty vzhľadom na strategicky výhodnú polohu a zároveň bol aj súčasťou signalizačne sústavy Jednoty stredoslovenských banských miest, pomocou ktorej sa podávali správy o blížiacom sa nebezpečenstve od Pukanca až po Ľubietovú. Až do roku 1848 bolo okolo zámku 21 diel a do polovice 18. storočia bol Nový zámok aj skladišťom pušného prachu pre banskoštiavnické baníctvo. Objekt pre svoju polohu aj miestom „živých hodín“ – každú štvrťhodinu sa trúbením oznamovalo obyvateľstvu, že protipožiarna stráž bdie a každú hodinu zase údery zvona oznamovali presný čas. Okrem toho tu bola klopačka, ktorá zvolávala baníkov do práce. V neskoršom období bol využívaný ako skladisko pušného prachu pre banskoštiavnické bane, a to až do pol. 18. stor. Stal sa sídlom protipožiarnej hliadky a preslávil sa tzv. živými hodinami.
Pezinský zámok
Pezinský zámok je renesančný zámok na okraji mesta v parku, pôvodne stredoveké sídlo s opevnením pomocou vodných zdrojov - vodný hrad. Nachádza sa na juhovýchodnom úpätí pohoria Malé Karpaty, v meste Pezinok.
Už pred rokom 1271 v Pezinku postavili hrad, na ktorý rovnako ako na ostatné hrady okolia útočili vojská Přemysla Otakara II. Obklopovali ho dve priekopy naplnené vodou z Cajlanského potoka. Nad nimi boli dva padacie mosty. V 17. storočí hrad pustol a opraviť ho dal r. 1718 Ján Pálffy. V 19. storočí dali urobiť dve úpravy Pálffyovci - r. 1844, a najmä po r. 1875, keď časť hradu úplne prestavali na romantickú stavbu. Až po týchto úpravách hradu na pánske sídlo sa potlačil obranný ráz hradu. V roku 1875 oheň zničil severnú hospodársku časť zámku. Koncom 19. storočia bola upravená južná časť v romantickom duchu a neorenesančnom štýle. Táto podoba sa zachovala dodnes. Veľké úpravy zažil zámok v rokoch 1940-43. Zámok si napriek mnohým prestavbám zachoval stredovekú podobu vodného hradu, teraz už na Slovensku ojedinelú.
Renesančný kaštieľ v Humennom
Humenský zámok je niekdajšie sídlo dynastie Drugetovcov postavené v renesančnom štýle a prestavané v novobarokovom po tom čo sa stal majetkom Andrášiovcov (1812). Je národnou kultúrnou pamiatkou spolu s priľahlým parkom.[3] V zámku sa nachádza Vihorlatské múzeum. Je to jedna z najväčších a najrozľahlejších stavieb kaštielneho typu na Slovensku.
História
1317 – darovanie hradov Jasenov, Brekov a mestečka Humenné Filipovi a Jánovi Drugetovcom Karolom Robertom z Anjou, za služby v boji proti šľachte
1449 – prvá zmienka o kaštieli ako o kúrií v súvislosti s bratríkmi a požiarom. Predpokladá sa, že už na prelome 13. a 14. storočia stál na tomto mieste vodný hrad.
19. apríla 1684 zomrel posledný Druget, Žigmund, po smrti je manželky Terézie nastalo rozdelenie medzi rody Althan – dcéra Juliana Terézia a Zichy – dcéra Klára
1728 – rozdelenie medzi deti Petra Zichyho, syna Františka a dcéry Teréziu, grófku Vandernath a Annu Máriu, grófku Csáky.
18. storočie – 2. polovica najrozsiahlejšia prestavba
1812 – svadbou Etelky Száparyovej, ktorá dostala majetky v Humennom do vena, s Karolom Andrássym, sa kaštieľ spája s rodom Andrássyovcov, menia jeho renezančnú podobu na novobarokovú podľa vzoru francúzskych barokových zámkov a vzniká aj francúzsky a anglický park
počas druhej svetovej vojny bol kaštieľ poškodený
1946 – požiar kaštieľa a následná provizórna oprava strechy
1950 – 1953 – v budove sídlilo Štátne ruské gymnázium
1960 – rozhodnutie Rady MNV o tom, že kaštieľ bude slúžiť aj múzejným účelom
1964 – začiatok veľkej rekonštrukcie, ktorá trvala sedem rokov
1971 – sprístupnenie prvej stálej expozície Kultúra bývania feudálov verejnosti, začalo múzejnú éru kaštieľa
Smolenický zámok
Smolenický zámok (-normovaný názov)[ alebo (zámok) Smolenice je zámok, ktorý sa nachádza nad obcou Smolenice.
Dejiny
Stredoveký hrad stál na mieste dnešného Smolenického zámku na úpätí Malých Karpát nad obcou rovnakého mena.
Vznikol až v 14. storočí ako posledný zo strážnych hradov pri malokarpatských priesmykoch. Na začiatku 15. storočia bol kráľovským majetkom, neskôr patril pezinským a svätojurským grófom a od začiatku 16. storočia rodine Országovcov. Potom ho takmer dve storočia vlastnili Erdődyovci.
Na konci 18. storočia zámok spustol a na začiatku 19. storočia vyhorel, takže zostali z neho iba ruiny, z ktorých vyčnievala len päťboká hlavná veža a bašty vonkajšieho opevnenia.
Na začiatku 20. storočia začali jeho poslední majitelia, Pálfiovci, stavať na hradných ruinách historizujúcu stavbu terajšieho Smolenického zámku. Zo starého hradu pri prestavbe zachovali iba časť vonkajšieho opevnenia. Zámok dobudovali až po roku 1945.
Súčasné využitie
Smolenický zámok je majetkom Slovenskej akadémie vied a pre verejnosť je sprístupnený iba sčasti (záhrady, nádvorie, vyhradené miestnosti). Na zámku sa robia svadby a organizujú sa v ňom národné i medzinárodné vedecké konferencie, čo určite neprospieva zachovaniu jeho pôvodného rázu, ale na druhej strane je to pre zámok skoro jediný zdroj príjmov, z ktorého môžu hradiť jeho nákladnú údržbu. Od brány po vežu zdolávajú turisti 156 schodov. Pálffyovci majú na miestnom cintoríne hrobku.
Starý zámok v Banskej Štiavnici
Hradný komplex Starého Zámku môžete nájsť v centre Banskej Štiavnice, priamo nad Trojičným námestím. Jeho čať románskej architekttúry možno považovať za najstaršiu zachovalú stavebnú pamiatku v meste Banská Štiavnica. Pochádza z prvých rokov 13. storočia., keď tu komunita baníkov postavila veľký trojloďový kostol, zasvätený Panne Márii. Koncom 15. storočia bol kostol zväčšený a opevnený hradbami. V čase tureckého nebezpečenstva v polovici 16.storočia bola realizovaná rozsiahla úprava objektu. Kostol v tom čase začal plniť funkciu vojenskej pevnosti a tak to bolo až do 19. storočia. V súčasnosti je v správe Slovenského banského múzea.
Expozície na Starom zámku predstavia návštevníkom históriu banskoštiavnického regiónu. Hneď na začiatku prehliadky sa oboznamujú s najstaršou históriou regiónu prostredníctvom archeologickej expozície Baníci prichádzajú…
Medzi ďalšie expozície starého zámku patrí Baroková plastika, Lapidárium, Himmelreich (žalár a mučiareň), Z histórie mesta Banskej Štiavnice (najstaršia listina vydaná mestskou kanceláriou na Slovensku), Strelecké terče a historické zbrane, Prezentácia najznámejších remesiel Banskej Štiavnice (Fajkárske remeslo, Umenie kováčov, Historické hodiny a zvony)
V areáli zámku sa konajú viaceré zaujímavé festivaly a divadelné predstavenia. Návštevu Starého zámku by ste nemali vynechať, ak zavítate do Banskej Štiavnice a patríte medzi milovníkov histórie.
Vígľašský zámok
Vígľašský zámok sa nachádza nad riekou Slatina pri obci Vígľaš v okrese Detva 13 km od mesta Zvolen. Zámok bol postavený v 14. storočí na mieste, kde sa cesta zo Zvolena dostáva z malej úžiny, ktorou preteká rieka Slatina. V 16. storočí Vígľašskému zámku pripadla dôležitá úloha pri obrane stredoslovenských banských miest pre tureckými nájazdmi. Turci zámok síce poškodili ale nedobyli.
Po odvrátení tureckého nebezpečenstva prešiel zámok v 18. storočí prestavbou. Zámok bol zmodernizovaný a prispôsobený pohodlnejšiemu životu. Koncom 19. storočia prebehli rekonštrukčné práce v duchu romantizmu. V roku 1945 počas druhej svetovej vojny bol zámok poškodený. Vyhorel, bol opustený a následne chátral bez akejkoľvek údržby až do roku 2007, keď bola spustená obnova zámku pod dohľadom pamiatkového úradu.
Rozsiahla rekonštrukcia, ktorá trvala do roku 2013 zahŕňala obnovu hradného opevnenia, bášt a celého objektu. V súčasnosti je v priestoroch kaštieľa štvorhviezdičkový hotel Grand Vígľaš, no časť zámku - prvé nádvorie - je prístupné aj širokej verejnosti. Na vstupnom nádvorí môžu návštevníci posedieť v kaviarni či cukrárni. Prístupné sú aj hradby, odkiaľ sa naskytá pekný výhľad na okolie. Nachádza sa tu aj obchod so suvenírmi. Prehliadky interiéru zámku sú organizované niekoľkokrát denne. Zámok je oficiálnym sídlom Rádu mečov kruhu.
bottom of page