top of page
Toto sú najkrajšie mestá - hrady - zámky na svete
Nikdy sa nevzdávaj svojich snov!
2 - NAJKRAJŠIE EURÓPSKE HRADY A ZÁMKY
VODNÝ HRAD TRAKAI V LITVE
Nachádza sa v rovnomennom meste blízko metropoly. Rekonštrukcia hradu bola dovŕšená v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.
História hradu siaha do 13. storočia, kedy sa križiaci rádu nemeckých rytierov a livónskeho rádu snažili ovládnuť územie dnešnej Litvy. Litovské knieža Gediminas si v roku 1321 zvolil túto bahnitú oblasť na stavbu hradu, kam preniesol svoje sídlo z Kernavė. Tento hrad stál asi 3 km juhovýchodne od terajšieho mesta, na mieste, nazvanom dnes Senieji Trakai (Staré Trakai). Onedlho potom (1323) Gediminas založil ďalší hrad a nové hlavné mesto Vilnius. Na Trakai sa vrátil až Gediminov syn Kęstutis.
V roku 1337 sa prvý raz spomínajú Naujieji Trakai (Nové Trakai) v dnešnej polohe na polostrove medzi jazerami. Križiaci vtedy hrad nedobyli, vypálili ale mesto a odtiahli. Na ochranu pred ďalšími útokmi bol systém opevnení prebudovaný a pozostával z dvoch nových hradov. Prvý, Pusiašalio pilis (Polostrovný hrad), z ktorého sa zachovali iba zvyšky hradieb, dal vybudovať knieža Kęstutis na polostrove ako predsunutú pevnosť, ktorá slúžila na obranu a druhý vnútorný hrad Šalos pilis (Ostrovný hrad) priamo na ostrove v jazere Galvė. Ostrovný hrad dal začiatkom 15. storočia prestavať veľkoknieža Vytautas na obytnú rezidenciu litovských panovníkov.
Zrúcanina hradu Trakai, skica od Napoleona Ordu z obdobia okolo r. 1877
V 16. storočí začal hrad Trakai strácať na význame a do popredia sa dostal Vilnius, v tom čase jedno z veľkých európskych miest. V 18. storočí sa z hradu stalo väzenie, nakoniec bol zrúcaný a zachovali sa len zvyšky veží a hradieb.
Rekonštrukcia
Od začiatku 20. storočia sa začala na základe archeologických výskumov a historických dokladov pripravovať kompletná rekonštrukcia hradu do podoby z 15. storočia. Počas poľskej vlády v rokoch 1929 až 1939 sa podarilo obnoviť časť hradu, dostavba pokračovala aj po druhej svetovej vojne za sovietskej vlády (s prerušením v roku 1961, ktoré zavinila kampaň proti „glorifikácii feudálnej minulosti“). Rekonštrukcia sa dovŕšila začiatkom 90. rokov
PRAŽSKÝ HRAD V ČESKEJ REPUBLIKE
Tvorí najdôležitejšiu kultúrnu inštitúciu v republike. Zaslúžil sa o miesto v Guinessovej knihe rekordov pre najväčšiu súvislý hradný komplex na svete s rozlohou až 70 000 kilometrov štvorcových.
Pražský hrad je najvýznamnejšia stavebná pamiatka Prahy i celého Česka, sídlo prezidenta Českej republiky, najznámejšia a najcharakteristickejšia dominanta hlavného mesta Česka. Nachádza sa na miernej vyvýšenine v pražskej mestskej štvrti Hradčany.
Táto popredná národná kultúrna pamiatka Českej republiky je priamym stelesnením politických a kultúrnych dejín českého (i československého) štátu od počiatkov budovania ústredného kmeňového kniežacieho hradiska na prelome 9. a 10. storočia až do súčasnosti.
Od počiatku svojej existencie bol budovaný ako výstavné ústredné sídlo panovníckej moci. Na tisícročnom budovaní tohto veľkolepého architektonického súboru zanechali znaky slohové epochy a pečate popredné osobnosti českého a európskeho staviteľstva.
Dejiny
Počiatky Pražského hradu sa vynárajú iba v matných obrysoch zo šera mýtov a legiend, v ktorých sa spájali prvky pohanské a kresťanské, rysy genealogickej reprezentácie panovníckeho rodu s oslavnými životopismi prvých svätcov spolu s viac či menej vierohodnými zmienkami kronikárov.
Mýtické obdobie
Podľa najstaršej Kosmasovej kroniky založila vraj Pražský hrad bájna kňažná Libuša, manželka kniežaťa Přemysla Oráča. V zámernej snahe osláviť panovnícku dynastiu Přemyslovcov spojil Kosmas založenie Hradu s osobou legendárnej pramatky rodu. Známa Libušina veštba pri vyslaní poslov k založeniu hradu „vidím veliký hrad, jenž nebes slávou se dotkne, ve hvozdě leží místo – je vzdáleno ode vsi této na třicet honů a mez mu určují vltavské vlny“ sa stala inšpiračným zdrojom neskoršej českej dejepisnej literatúry.
Boli to najmä ohľady strategické, ale i vojenské a obchodné, ktoré podnietili prvé české kniežatá sídliace v centrálnej oblasti dnešných Čiech, aby tu koncom 9. storočia preniesli svoje trvalé sídlo zo severnejšieho, po toku Vltavy položeného Levého Hradca.
Vltavskou kotlinou prechádzali od nepamäti diaľkové cesty európskeho obchodu. Na úpätí budúceho hradu sa križovali. V kotline vltavského údolia, na miestach, kde rieka vytvára početné ramená, medzi náplavami tvoriacimi množstvo jej ostrovov, kde poskytovala príležitosť k rybolovu i plytčiny, na ktorých bolo možné prekonať jej inak neskrotný tok, sa usadzovalo poľnohospodárske, kupecké a remeselnícke obyvateľstvo. Dôkazom je termín Fraganeo (t. j. Pražsko), ktorý sa zachoval vo franských prameňoch z konca 9. storočia.
Dnešné územia Pražského hradu javí stopy osídlenia nielen v dobách raných slovanských dejín, ale vo svetle archeologických objavov bolo toto územie i jeho najbližšie okolie kontinuálne osídlené už od neolitu.Na mieste dnešného hradu bývalo slovanské hradisko, ktorého význam bol zrejme prevažne kultový – bolo tu miesto zvané Žiži (od žhavý, horúci, prenesene spaľovať), pravdepodobne obetisko a žiarovisko, kde stával obradný kniežací stolec. Konali sa tu pohanské obrady a slávnosti slovanských predkov a s nimi spojené zhromaždenia.
Na úsvite dejín
Južné priečelie katedrály sv. Víta so Zlatou bránou
Prvé historicky doložené přemyslovské knieža Bořivoj I. je zakladateľom prvých kostolov v Čechách – najprv kostol sv. Klimenta na svojom sídle na Levém Hradci, neskôr Panny Márie na pražskom hradisku. Z kmeňového hradiska súčasne učinil kniežacie sídlo a na posvätnej pohanskej akropole tak dal vzniknúť kresťanskej stavbe znamenajúcej prielom do pradávnych tradícií. Jeho založenie podľa legendistov vyvolalo vraj v krajine povstanie, pred ktorým musel Bořivoj dokonca na istý čas utiecť.
S menom Bořivojovho mladšieho syna Vratislava sa spája založenie druhého kostola na Pražskom hrade zasvätenému sv. Jurajovi (sv. Jiří).
Po Vratislavovej smrti nastúpil na kniežací stolec starší z jeho dvoch synov Václav. Vyjadrením Václavových koncepcií budovania českého štátu bola stavba rozsiahlej štvorapsidovej rotundy uprostred hradnej plochy. Kostol úctihodných rozmerov nebol určený výhradne súkromnej potrebe kniežacej rodiny, ale očividne sa mal stať ideovým a kultúrnym strediskom krajiny. Václavov zámer dovŕšil jeho synovec Boleslav II., ktorý vyslal do Ríma posolstvo vedené svojou sestrou Mladou. Tá sa od pápeža Jána XIII. vrátila so zakladacou listinou pražského biskupstva. Súčasne jej bolo udelené právo založiť pri kostole sv. Juraja ženský kláštor rehole sv. Benedikta – prvý kláštor v Čechách vôbec. Na konci 9. storočia tak hrad mocensky a ideovo predstavoval centrum ranostredovekého českého štátu.
O podobe hradu z tohto obdobia svedčia najmä archeologické nálezy. Pôvodné opevnenie bolo tvorené zemným sypaným valom spevneným zrubovou konštrukciou. Svahy valu boli obložené kamennými doskami a na jeho vrchole bola vybudovaná palisádová ohrada pre obrancov. Pred valom bola po obvode vyhĺbená vodná priekopa. Na západnej, rozširujúcej sa strane hradiska bolo opevnenie zdvojené čím vzniklo rozľahlé vonkajšie predhradie. Viedli tu tri cesty – hlavná, z priestoru dnešného Hradčianskeho námestia, ktorou sa vstupovalo do Hradu bránou, neskoršou Bielou vežou v juhozápadnom rohu dnešného III. nádvoria. Na opačnej strane viedla z hradu východná brána (dnešná Čierna veža). Tretia brána, južná, pri kniežacom paláci, stála na mieste západne od dnešnej Vladislavskej sály.
Vo vnútri hradiska v západnej polovici dnešného III. nádvoria stál biskupský palác s kaplnkou. Vo východnej časti nádvoria v miestach dnešnej Zlatej brány svätovítskej katedrály sa vypínala monumentálna rotunda sv. Václava, ku ktorej bol na severe pristavaný kláštor – sídlo svätovítskej kapituly. Ústredným priestorom hradu bolo po celý raný stredovek dnešné Jiřské námestie, v pôvodnej podobe omnoho rozľahlejšie. Tu niekde stál kniežací stolec a na juhu pri hradbách kniežací palác. Hradištná plocha bola na sklonku 10. storočia pomerne husto zastavaná – dva paláce, päť svätýň, dva kláštory ako i množstvo drevených obytných i úžitkových stavieb.
ZÁMOK WINDSOR V ANGLICKU
Je to najstarší a najobývanejší hrad na svete a oficiálne sídlo kráľovskej rodiny Anglicka.
VEĽKÁ BRITÁNIA - Najdlhšie obývaný hrad na svete je obývaný už skoro tisíc rokov. Hrad Windsor, po anglicky Windsor Castle, sa nachádza v mestečku Windsor neďaleko rušného Londýna. Je miestom, ktoré britská kráľovská rodina považuje za svoj domov. Kráľovná tu trávi svoje voľné dni a prijíma tu aj zahraničné návštevy.
Hrad Windsor, Windsor, VeľkáHrad Windsor, WindsorHrad Windsor, Windsor, VeľkáKaplnka sv. Jána, HradHrad Windsor, Windsor, Veľká
Hrad dal postaviť Viliam Dobyvateľ západne od Londýna, asi deň cesty od Tower of London, aby mal pod kontrolou západný vstup do hlavného mesta. S výstavbou sa začalo niekedy okolo roku 1070 a časti ako vonkajšie múry, priekopa a Okrúhla veža stoja dodnes na svojom pôvodnom mieste. Rokmi králi a kráľovné pristavali viacero častí a opevnení, vymenili drevo za kameň a pustili sa aj do celkovej úpravy vhodnej pre kráľov.
Počas revolúcie sa z hradu stalo väzenie a až do svojej popravy tu bol držaný aj sám kráľ. Neskôr sa hrad opäť dostal do rúk panovníkov a tí ho začali opäť prerábať. Začiatkom 19. storočia získal hrad niekoľko gotických prvkov, ako vežičky a cimburie. Kráľovná Viktória prvýkrát sprístupnila niektoré časti hradu. Pristavené boli aj záhrady a parky.
Nové storočie zavítalo do hradu nezvyčajne - obrovským požiarom. 20. novembra 1992 hrad vzplanul a po 15 hodinách a 6 819 135 litroch vody bol požiar konečne uhasený. Zničených bolo viac ako 9 tisíc metrov štvorcových, čo je približne pätina hradu.
Postupne sa spustili rekonštrukčné práce, ktoré boli ukončené v roku 1997. Na oslavu a ako poďakovanie sa v zrekonštruovaných miestnostiach uskutočnil ples.
Kaplnka sv. Jána, HradĎalších 8 fotografií v galérii
Plocha hradu aj s pozemkami je približne 13 hektárov a v hrade nájdete okolo tisíc miestností. Rozdelený je do troch častí - dolnej, strednej a hornej. Najdôležitejšie budovy, ako kráľovské izby a miestnosti pre audiencie, sa nachádzajú v hornej časti. Medzi tie najkrajšie patria Sála sv. Jána (St. George's Hall), kde sa za jeden stôl zmestí okolo 160 hostí, Kaplnka sv. Jána (St George's Chapel) a Komnata Waterloo (Waterloo Chamber).
Časť miestností je celoročne prístupná verejnosti, tak ako galéria, Kaplnka princa Alberta alebo Kaplnka sv. Jána, kde sa každý deň konajú bohoslužby. V zime sú otvorené aj ďalšie miestnosti, ktoré sú cez leto verejnosti neprístupné.
AKERSHUS V NÓRSKEJ METROPOLE
Hrad, ktorý je zároveň aj pevnosťou sa nachádza v Oslo. Používa sa na bankety a recepcie tamojšej vlády.
Fylke Akershus je administratívny kraj (fylke) na juhovýchode Nórska. Správnym centrom územia je hlavné mesto Oslo, ktoré ale nie je súčasťou územia. Oslo a Akershus majú spoločnú správu - Fylkesmann i Oslo og Akershus. Akershus je podľa počtu obyvateľov druhou najväčšou nórskou oblasťou (fylke), prvou je susedné Oslo. V roku 2005 dosiahol počet obyvateľov 494 218. Rozloha oblasti je 4 918 km².
Akershus hraničí so správnymi jednotkami Hedmark, Oppland, Buskerud, Oslo a Østfold a tiež so švédskym krajom Värmland.
Názov Akershus je odvodený od mena pevnosti a vznikol údajne zo staronórskeho akr+hús = pole+hrad.
Akershus sa delí na na štyri kraje: Vestområdet, Follo, Nedre Romerike, Øvre Romerike. Vestområdet, tvorený z obcí Asker a Bærum, je od zvyšnej časti oddelený najsevernejším výbežkom Oslofjordu – Vestfjodenom – a mestom Oslo. Kým Vestområdet leží na západe Akershusu, oblasť Follo leží na juhu medzi Oslofjordom na západe a jazerom Øyeren na východe.
Na severe Akershusu leží jazero Mjøsa, ktoré je odvodňované riekou Vorma, ktorá sa po 25 km vlieva pri Årnes sprava do rieky Glomma. Glomma priteká od severovýchodu a smeruje k jazeru Øyeren, do ktorého sa vlieva v jeho severnej časti. Južná časť jazera patrí už k Østfoldu. Za zmienku stoja ešte jazerá Hurdalssjøen na severe a Setten na juhovýchode.
V Akershusu sa nachádzajú mnohé predmestia Osla a Akershus je tak jednou z najhustejšie osídlených oblastí v Nórsku. Prechádzajú ním hlavné železničné trate spájujúce Oslo so zvyškom Nórska a tiež diaľnice a cesty – s mnohými križovatkami a stanicami ako Asker, Sandvika, Ski a Lillestrøm.
Na severovýchode Akershusu, asi 48 km na sever od Osla, leží pre Nórov historicky významná obec Eidsvoll, v ktorej Nórske národné zhromaždenie odsúhlasilo v roku 1814 prijatie ústavy. Blízko je tiež medzinárodné letisko Gardermoen – ICAO: ENGM. V obci Asker má nehnuteľnosti nórsky korunný princ.
HRAD OBERHOFEN VO ŠVAJČIARSKU
Patrí medzi najromantickejšie hrady na kontinente. Zároveň sa môže popýšiť ako jedna z najmajestátnejších stavieb v Alpách.+
Zámok Oberhofen je hrad v obci z Oberhofen z kantonu Bern vo Švajčiarsku. Je to švajčiarske dedičstvo národného významu Dějiny Během vrcholného středověku Freiherr von Oberhofen postavil hrad balzám na kopci nad obcami. V roku 1200 dcéra rodiny Ita provdala za rodinu von Eschenbach a dala tejto rodinnej hrade a vesnici. Ve 13. století byl zahájen nový vodní hrad na břehu jezera Thun. Jeden z posledných majiteľov hradu, Walter IV von Eschenbach, byl zavražděn spolu s králem Albertem I. v roce 1308 Albertovým synovcem Janem. V roce 1306 bola rodina von Eschenbachů nucena prodat Oberhofen a hrad Habsburkům. Habsburkové menovali sled vazalů, ktorí nimi spravovali oblasť, najmä Kyburgové, ktorí tiež vlastnili hrad Thun. Po porážke Kyburgu v Burgdorferkrieg v rokoch 1383-84 a rozhodujúcich porážkach Habsburkov v bitke u Sempachu v roku 1386 začal Bern expandovať do rakúskych krajín v Bernskej Oberlandě. Obsadili Oberhofen v roce 1386 a nakoniec mohli byť v roku 1397 kúpiť alebo uzurpovať celú pôdu a práva od každého feudálního vlastníka půdy. V nasledujúcom roku prodali hrad a Oberhofen Herrschaft Ludwigovi von Seftigen, občanu Bernu. V nasledujúcich stoletiach prešlo mesto, hrad a Herrschaft niekoľko bernskými patricijskými rodinami. Poté, co v roce 1652 vymřela mužská linka rodu von Erlach v Oberhofenu, získal hrad a pozemky Bern. Vytvorili bailiwick v Oberhofenu a přeměnili hrad Oberhofen na správne centrum pre bailiwick. Po francouzských invazi v roce 1798 se Oberhofen am Thunersee stala súčasťou kantonu helvetskej republiky Oberland. Po rozpadu republiky a zákonoch o mediároch z roku 1803 sa pripojilo k novému vytvorenému okresu Thun. Po roce 1803 prešel hrad do soukromých rúk a v nasledujúcich rokoch mal niekoľko majiteľov. V letech 1849-52 rodina Pourtàlesů zrekonštruovala a rozšírila zámek do dnešných podob. V roku 1940 založil Američan William Maul Measy nadaci Zámok Oberhofen, ktorý spravoval a udržal hrad. V roku 1952 sa stalo súčasťou Historického múzea v Bernu a o dva roky neskôr otvorená pobočka na zámku. Zámek Oberhofen.
WARWICKÝ HRAD V ANGLICKU
Stredoveká pevnosť sa rozvinula z pôvodnej stavby dobyvateľa Williama v roku 1068. Nachádza sa v rovnomennom anglickom meste. V minulosti tvoril významný strategický objekt.
Warwick, jeden z najkrajších hradov Anglicka
Je tomu už viac ako desať rokov, čo som počas autobusového zájazdu do Londýna navštívila hrad Warwick. Napriek tomu si živo vybavujem, aký ohromný a pôsobivý bol. Počas prechádzky po obrovskom nádvorí hradu Warwick človek ľahko získa pocit, že sa ocitol v nejakej rozprávke alebo v historickom filme o rytieroch.
čo Warwick ponúka?
Romantický hrad, postavený v roku 1068 Viliamom Dobyvateľom, je chránenou pamiatkou a nachádza sa v grófstve Warwickshire. Patrí samozrejme k turisticky najnavštevovanejším miestam tejto oblasti. V areáli sú k dispozícií obchody s peknými tematickými suvenírmi. Spomínam si, že som si tu kúpila sošku veľkého čierneho draka, sediaceho na rytierskej prilbe a vypracovaného do najjemnejších detailov. (Má čestné miesto v mojej vitríne.) Rovnako tu bolo možné zakúpiť rôzne napodobneniny mečov, štítov, pohárov, rozličné zmenšeniny bojovníkov a víl, ale aj omnoho drahšie a zaujímavejšie veci, ako napríklad stredovek pripomínajúci nočný stolík alebo vysokú lampu v tvare rytiera. Okrem obchodov s pamiatkovými predmetmi poskytuje areál samozrejme aj občerstvenie a mnoho zábavných aktivít pre deti aj dospelých. Nádvorie býva miestom konania rôznych akcií, prehliadok a predstavení. Šašovia, žongléri a šermiari tu predvádzajú svoje umenie a bavia divákov, prizerajúcich sa z pohodlnej polohy ležmo na tráve.
Nakukneme dovnútra hradu Warwick …
Interiéry hradu nie sú o nič menej zaujímavé než exteriéry, práve naopak! Prehliadka hradu zvnútra patrí dodnes k mojim najsilnejším kultúrnym zážitkom. Áno, toto prehlasujem ako veľký milovník Anglicka a prakticky všetkého, čo s ním súvisí, ale vedzte, že jednotlivé miestnosti sú naozaj bohato vybavené, zdobené a prepychové. Izby sú zariadené nie len skvostným nábytkom, ale aj voskovými figurínami od tvorcov Madame Tussauds, ktoré pôsobia skoro ako živé. Zbrojnica musí takisto vzbudiť úžas v každom návštevníkovi. Prehliadka mečov a brnenia vyvolá patričnú úctu a pokoru.
CASTELVECCHIO V TALIANSKEJ VERONE
V tomto hrade sa nachádza aj múzeum. Hrad bol postavený v rokoch 1354-1356.
Castelvecchio (taliansky: „Starý hrad“) je hrad v severnej Taliansku vo Verone . Ide o najdôležitejšiu vojenskú stavbu dynastie Scaligerovcov, ktorá v stredoveku vládla mestu .
Hrad je mohutný a kompaktný vo svojej veľkosti s veľmi malou výzdobou - jedna štvorcová budova postavená z červených tehál, jeden z najvýznamnejších príkladov gotickej architektúry tej doby, s impozantnými merlónmi v tvare písmena M vedenými pozdĺž hradu a múrov mosta. Má sedem veží, A superelevated keep ( Maschio ) so štyrmi hlavnými budovami vnútri. Hrad je obklopený priekopou, ktorá je dnes suchá a ktorá bola kedysi naplnená vodou z neďalekej Adige .
Castelvecchio je teraz domovom múzea Castelvecchio a miestneho dôstojníckeho klubu, do ktorého sa dá dostať ľavými dverami na ulici Corso Cavour.
Hrad stojí na pravdepodobnom mieste rímskej pevnosti mimo rímskeho mesta. Lord Cangrande II della Scala ho dal postaviť spolu s mostom cez rieku Adige ako odstrašujúci prostriedok pre svojich mocných susedov, ako sú Benátky, rodiny Gonzaga a Sforza . Stavba sa uskutočňovala v rokoch 1354 až 1376 (Cangrande zomrel v roku 1359). Opevnený most mal umožniť seigniorom bezpečný útek na sever k Tirolsku v prípade rebélie alebo štátneho prevratu (Scaligeri boli spojencami Svätej rímskej ríše)) a keď nakoniec stratili moc nad Veronou, jej pozostalí členovia opustili Taliansko a založili nemeckú rodinnú vetvu.
Neskôr, počas benátskej nadvlády , bol most ďalej opevňovaný, aby ho bránili delami. Hrad bol poškodený francúzskymi jednotkami počas napoleonských vojen (1796-7), ako odvetu k Pasque Veronesi , keď miestne obyvateľstvo uskutočnilo násilnú protifrancúzsku vzburu. Napoleon sa pri svojich cestách do Verony rozhodol zostať v Castelvecchio, ale jeho rozsiahle a svojvoľné požiadavky na majetok občanov a cirkví, rozsiahly príliv robotníkov do francúzskej armády viedli k odporu, ktorý nakoniec vyhnal útočníkov.
Most bol zničený ustupujúcou nemeckou armádou v roku 1945 a prestavaný v roku 1949.
Za Rakúšanov sa z Castelvecchia stali kasárne. V roku 1923 bol hrad obnovený, ako aj v rokoch 1963-1965.
bottom of page