top of page
Tento web byl vytvořen v editoru webových stránek od . Vytvořte si svůj vlastní ještě dnes.Začít
.com
.png)
NAŠE RATOLESTI
Majú sa rodičia hrať s deťmi?
Ak by sme sa pozreli krížom po svete a nakukli do domácností vyspelých bohatých krajín, uvideli by sme asi takéto obrazy: Mama sedí na koberci so svojím trojročným synom a skladajú si spolu vežu z Lega. Kdesi inde sa zase otec naháňa s päťročným synom a prežívajú dobrodružstvá Spidermana a v nejakej inej domácnosti mamička o dušu vystrihuje a maľuje so svojimi kreatívnymi copatými dvojičkami vianočných anjelov, ktorých práve spolu našli na internete.
Hra rodič- dieťa dnes patrí v súčasnom rodičovstve medzi niečo, čo sa v našich rodinách odohráva akosi prirodzene. Detskí psychológovia, rodinní terapeuti, učitelia a iní odborníci majú tendenciu tento jav vo výchove označovať ako „normálny“, „potrebný“ a vidieť v ňom veľa výhod pre vývoj dieťaťa. Ak sa rodič so svojím dieťaťom nehrá, spoločnosť ho ľahko zaškatuľkuje ako rodiča, čo sa „dostatočne deťom nevenuje“ a deti dokonca môžu nadobúdať pocit, že nie sú dostatočne milované. Svet detských hier sa s prítomnosťou rodičov začal v 21. storočí intenzívne prelínať.
Je to však pre deti skutočne lepšie, akoby sa hrali so svojimi súrodencami, hračkami, domácimi zvieratkami alebo samy? Čo môže dieťaťu hra s rodičom priniesť?
Hra nie je povinnosť
Je mnoho matiek či otcov, ktorí sa dnes obviňujú, že sa dostatočne, prípadne vôbec nehrávajú so svojimi deťmi. Nemajú čas, nevedia ako alebo ak sa o to i pokúsia, ich spoločné hry často končia konfliktmi.
„Hra by nemala byť nikdy povinnosťou, ale zábavou,“ myslí si Peter Gray, vedec Bostonskej univerzity a autor knihy Free to learn (Slobodní učiť sa). Hra je podľa definície niečo, čo chcete robiť. Ak to robiť nechcete, v skutočnosti sa teda ani nehráte.
Antropológ, David Lancy, sa venuje niekoľko rokov skúmaniu súčasného rodičovstva. Je autorom Antropológie detstva a v roku 2010 napísal vedecký článok, ktorý zaujal pozornosť práve tvrdením, že „hra rodič- dieťa je v súčasnosti dramaticky preceňovaná.“ Netvrdil, že by to bola zlá súčasť výchovy, no zastával názor, že by sme nemali byť nedostatkom takejto hry znepokojení, ani vystrašení, z nejakých následkov na psychiku matky alebo dieťaťa.
Vo svojom článku Lancy spomína, že v histórii iných spoločenstiev sa len zriedkavo rodičia s deťmi hrávali. Namiesto toho im venovali pozornosť nosením, kŕmením na požiadanie, svojou neustálou ochranou pred nebezpečenstvom, ale málokedy s deťmi hovorili alebo sa s nimi hrali, a napriek tomu sa deťom darilo dobre.
Alison Gopnik, vývojová psychologička z Berkeley, vyčíta Lancymu jednu vec, ktorú pri problematike vývoja mozgu dieťaťa v dôsledku hry opomenul, a tou je, že deti boli v minulosti rodičmi ďaleko viac nosené a dojčené do niekoľkých rokov. Práve tieto činnosti boli podľa nej veľmi stimulujúce pre rozvoj detského mozgu, a to sa dnes zďaleka v takejto miere nedeje. Gopnik si preto myslí, že hra dospelého s dieťaťom môže byť do určitej miery náhradou za túto neustálu blízkosť rodiča a skutočne má dopad na stimuláciu a rozvoj detského mozgu.
 |  |
|---|---|
 |  |
 |  |
 |  |
Problémy hry rodič – dieťa
Medzi rodičom a dieťaťom je však obrovský vekový rozdiel, ktorý nemožno nijako skryť a môže so sebou prinášať určité problémy. Problémy hry rodič – dieťa nastávajú v prípade, že dieťa má inú predstavu o hre ako rodič. Deti milujú donekonečna opakovať tie isté veci, lebo je to spôsob, akým sa učia. Pre rodiča to už však môže byť po istej chvíli otravné a priniesť do hry nezhody. Oveľa problematickejšie však vidí Peter Gray pri hre dominanciu jedného z partnerov. Pomenoval 2 základné problémy, ktoré môžu pri hre vznikať:
1) Problém dominujúceho dieťaťa nad rodičom
Niektoré deti sú extrémne vyvedené počas hry z miery, ak sa rodič nespráva presne podľa ich pokynov. Povedia vám, kde sa máte postaviť, čo povedať, koľko krát to zopakovať. Nedajú vám šancu nijako sa prejaviť. Stanete sa bábkou v ich rukách. Dieťa môže improvizovať, ale rodič za žiadnych okolností.
Peter Gray v jednom zo svojich blogov napísal, že súčasní západní rodičia majú „vymyté mozgy vierou, že ich úlohou je prakticky v každý okamih slúžiť potrebám detí a niekedy im hovoriť, čo presne majú robiť a plniť im ich vrtochy.“ Gray je zástancom názoru, že rodičia si mylne zastávajú svoje úlohy „šéfov“, pretože chcú pre svoje deti len to najlepšie a tak im všetko organizujú. Myslí si tiež, že pri hre zase mnoho rodičov presne naopak mylne ponecháva deti, aby ony šéfovali im. To sa neraz podľa neho zvrháva na tvrdý teror zo strany dieťaťa. Takýto prístup podľa neho ničí nielen hru, ale aj samotné vzťahy.
2) Problém dominujúceho rodiča nad dieťaťom
Ani tento spôsob hry nepovažuje Gray za najšťastnejší. Mnoho rodičov je v niektorých činnostiach takých dobrých, že nenápadne preberú kompletne vedenie hry a presne deťom hovoria, čo robiť. Takto sa neraz úplne stráca pre dieťa zmysel hry. Stáva sa to občas rodičom pri spoločnom stavaní lega alebo puzzle. Inokedy sú rodičia hákliví, ak deti ničia a demolujú určité veci- trhajú papier, simulujú havárie áut, či trhajú bábikám končatiny. Aj toto je však spôsob ich poznávania, ako život a veci fungujú. Voči tomuto „skúmaniu“ by sme mali byť tolerantnejší a toto poznanie im neupierať. To samozrejme neznamená, že ak si vec zničia, musia dostať novú. Aj toto môže byť pre deti poznanie, že vec je potrebné opraviť a nemôžeme si hneď kúpiť novú.
Občas prichádza pri hre rodič – dieťa k situácii, kedy rodič nechce prevziať vedenie hry, ale neustále sa snaží dieťa opravovať a usmerňovať, čo môže byť pre dieťa tiež frustrujúce a z hry sa preň zrazu stáva nezábavná činnosť. Do hry musia byť všetci jej účastníci zapojení rovnocenne.
Peter Gray zdôrazňuje, že „hra si vyžaduje vyjednávanie a dohody, tak aby každý bol spokojný a nie šikanovaný či ponižovaný.“
Ako sa hrať s dieťaťom v ktoromkoľvek veku
Pre zdravú férovú hru so svojimi deťmi môžete nájsť mnoho príležitostí. Stačí si vybrať, pri čom sa všetci cítite vo svojej koži. Tu je niekoľko tipov:
1) Hrajte sa vonku
Choďte spolu do prírody. Vezmite si loptu, gumu na skákanie, lietajúci tanier a dopravte sa na miesto určenia bicyklami. Vonku nájdete mnoho inšpirácií na prežitie plnohodnotného dňa, ktoré vás budú baviť všetkých.
2) Hrajte spoločenské hry
Človeče nehnevaj sa , kartové hry, dáma a pod. sú hry, ktoré majú presné pravidlá a vyžadujú férovú hru. Dieťa sa tu učí nielen vyhrávať, ale i prehrávať.
3) Vymyslite si nejaký tvorivý rodinný projekt
Namaľujte spoločne obraz, vyrobte si vlastný stan alebo upečte špeciálnu tortu či koláčiky bláznivých tvarov.
4) Užívajte si spolu hudbu
Spievate spoločne, hľadajte si na youtube pesničky, čo sa vám páčia alebo si zahrajte spoločne na hudobné nástroje, ak ste v tom zdatní. Pri hudbe obzvlášť za snahu deti chváľte a oceňujte ich vytrvalosť.
5) Čítajte spolu knihy
Dnes sú detské knihy skutočne úžasné! Nájdete v nich príbehy od výmyslu sveta a garantujem vám, že sa určite všetci zabavíte.
6) Pozerajte spolu pekné filmy
Nájdite filmy alebo rozprávky, ktoré by sa mohli zhodovať so záujmami detí.
7) Hrajte hry ako Hádaj, na čo myslím, Hádaj, kto som, Teplo, teplejšie a pod.
8) Zaveďte si rodinný večer hier
Nájdite si v týždni či v mesiaci jeden večer, kedy môžu deti zostať hore dlhšie. Vyberte si hry, ktoré budete hrať ako celá rodina. Deti z toho budú mať veľkú radosť a učia sa vyhrávať i prehrávať vďaka vzoru dospelých. Uistite sa, že hra nebude náročná aj pre najmladšieho hráča.
Hrať sa teda s deťmi alebo nie? Podľa názorov väčšiny odborníkov by sa rodičia jednoznačne s deťmi hrávať mali. Miera toho, ako vám je to blízke či skutočne príjemné, je už len na vašom zvážení. Každopádne, všetky deti si budú spomienky na hru s vami po mnohé roky niesť vo svojich srdiečkach. To sú tie skutočné drahocenné spomienky, ktoré si budeme pamätať navždy. Pri „zdravej hre“ nájdeme množstvo dôvodov na spoločný úprimný smiech a radosť, ktoré by v žiadnej rodine nemali chýbať.
Psychomotorický vývoj dieťaťa
Psychomotorický vývoj je jedným z najdôležitejších procesov v živote každého človeka, a preto mu treba venovať dostatočnú rodičovskú pozornosť. Avšak nezabúdajme, že netreba hneď na začiatku očakávať veľké pokroky. Musíme si uvedomiť, že každé dieťa je iné a môže sa stať, že bude vo vývoji buď zaostávať alebo práve naopak veľmi napredovať. Preto sa nikdy nesnažte svojmu dieťatku nasilu vnucovať spôsoby, ktoré sú mu ešte cudzie a nemá na nich dostatočne vyvinuté zmysly a motoriku.
Akými vývojovými fázami dieťa prejde a ako sa k nim treba postaviť? O čo sa treba pri jednotlivých fázach snažiť a ako s dieťaťom cvičiť? To sa dozviete v tomto článku.
Poloha na brušku
Táto poloha je pre deti veľmi dôležitá. Je to začiatok ich dlhej cesty k získaniu úplnej kontroly nad svojím telom. Táto fáza začína v približne 5. mesiaci, kedy sa deti budú snažiť prevrátiť z chrbta na bruško. Pokiaľ sa mu prevrátenie podarí pred 5. mesiacom, určite to nie je cielené a ide väčšinou o náhodu.
Je dôležité dieťatku ukázať, že poloha na brušku nie je nič ťažké a že v nej vie vydržať čím ďalej, tým dlhšie. Určite sa neľakajte, ak Vám v pôrodnici alebo inde povedia, že je to pre dieťa nebezpečné, pretože môže dôjsť k syndrómu náhleho úmrtia alebo k zaduseniu vlastnými zvratkami. Treba byť iba opatrný, nesnažiť sa dávať na bruško novorodencov, ktorí ešte nevedia zdvihnúť hlavičku a ak už dieťa na brušku leží, dávať na neho pozor a nespúšťať ho z očí. V noci ho však nechajte spať na chrbte.
Plazenie sa a ležanie na tvrdej podložke
Lezenie je pre dieťa najzdravšia alternatíva pohybu. Nielenže si pri tom zlepšuje koordináciu a zapojuje obidve hemisféry, ale posilňuje aj chrbtové a sedacie svaly. Neunáhlite sa a nesnažte sa dieťa naučiť hneď sedieť alebo chodiť. Najhoršia alternatíva je buď pasívny sed, kedy posadíte dieťa priamo bez toho, aby sa to naučilo samo, alebo chodítko, ktoré im zoberie motiváciu naučiť sa liezť – lezenie by malo predchádzať sedeniu, aby sa dieťa naučilo koordinovať svoje pohyby a dostať sa zo štvornohej polohy do sedu.
psychomotoricky vyvoj 02Už v 12. týždni života by malo dieťa zvládnuť zdvihnúť bradu a ramená nad podložku. Počas ďalších mesiacov je schopné udržať hlavičku vzpriamene a neskôr sa pohybovať pomocou rúk. Okolo 9. až 10. mesiaca sa už snaží plaziť. Netreba však zabúdať, že nie každé dieťa začne hneď krásne liezť. Niektoré uprednostnia iné spôsoby plazenia, napríklad tzv. váľanie sudov alebo posúvanie sa pomocou nôh na chrbte. Nie je na tom nič zlé.
Už medzi 3. a 4. mesiacom je dobré dávať dieťatko na tvrdšiu podložku, kde sa môže voľne pohybovať. Keďže najbezpečnejšia je pre neho zem, položte na ňu nejakú deku, koberec a pod., aby na neho neťahalo zo studenej podlahy.
Rodičia majú v tomto období tendenciu dávať svoje deti do postieľky alebo na gauč, no nie je to práve najlepšie riešenie, keďže je to pre neho mäkká podložka a nevie sa tak poriadne oprieť a ďalej rozvíjať svoje svalstvo a motoriku. Zároveň určujete dieťatku nepísaný poriadok, kde môžete rozlíšiť spanie od hrania. Zem bude pre neho signál na hranie a posteľ zase na spanie.
Sedenie
Vyvrcholením lezenia by mal byť práve sed. Pre dieťa je to naozaj výzva, no zároveň veľká motivácia uvidieť svet z inej perspektívy. Po spevnení chrbtových a sedacích svalov pomocou lezenia je dieťa pripravené na sadnutie si zo štvornohej polohy. Je zrejmé, že dieťa nebude schopné sadnúť si z ľahu ako dospelí ľudia, takže to s ním ani neskúšajte.
Pred dvadsiatym týždňom bábo neudrží hlavu vzpriamene, takže je zbytočné ho nútiť do sedu. Až v polroku bude dieťa vedieť sedieť rovno, ak sa môže o niečo oprieť. O mesiac neskôr sa už vie oprieť o vlastné ruky, začiatkom 9. mesiaca by malo už samostatne sedieť a naťahovať sa za hračkami navôkol a o 1 alebo 2 mesiace sa dostane do fázy, kedy bude vedieť opakovane zo sedu začať liezť a následne si sadnúť. Znova pripomenieme, že sa vyhýbajte pasívnemu sedu alebo chodítku.
Státie
Pohyby nohami pri držaní dieťaťa v zvislej polohe nie sú signál, že dieťa chce začať chodiť, je to iba reflex. To bude vedieť urobiť až po polroku života. Neskôr začne dieťa obchádzať nábytok alebo tlačiť pred sebou stoličku či kočík, aby sa mohlo pomocou nich bezpečne pohybovať. Netreba panikáriť, ak dieťa nezačne chodiť ani po 18 mesiacoch – obdobie, kedy dieťa začne chodiť, je individuálne.
Ak chcete naučiť dieťa spúšťanie na zadoček zo stoja, určite sa mu nesnažte vždy pomôcť, robte to iba v nevyhnutných prípadoch. Môže sa totiž stať, že si Vaša ratolesť zvykne na to, že mu to pri takomto úkone uľahčíte a zapamätá si, že Vy ste tá, ktorá mu zakaždým pomôže dole. Pri problémoch stačí pokrčiť dieťaťu nohy v kolenách a z tejto pozície sa už ľahko dostane na zem. Dieťa sa musí naučiť samostatnosti a každým pádom si mozog zapamätá ako sa nabudúce pádu vyhnúť. Netreba sa báť a obkladať dieťa vankúšmi alebo dávať mu na hlavu helmu, jeho kostičky sú ešte chrupkovité, lebkové švy v hlavičke sa ešte nezrástli, takže sú na pád pripravené viac ako kosti dospelých.
Chôdza a vodenie za ruky
Pokiaľ si myslíte, že chôdzu urýchlite tým, že dieťa budete vodiť za ruky, mýlite sa. Nastane stagnácia a Vaše dieťa môže mať neskôr problémy s chrbticou, pretože sa na Vás bude vešať a intuitívne prekladať nohy. Treba rátať s tým, že chôdza nepríde hneď, niekedy to trvá veľmi dlho, kým sa dieťa dostane z fázy obchádzania nábytku do fázy prvých krôčikov. Preto sa neponáhľajte, dieťa si nájde svoju cestu k chôdzi samo.
ANTIBAKTERIÁLNÍ DĚTSKÁ TRIKA
Cityzen.sk
bottom of page