top of page
Nádherné kvety,patria pre nás všetkých.
Orgován – kvet mája
U nás najčastejšie pestovaný orgován (Syringa vulgaris) patrí medzi jeden z dvadsiatich (až tridsiatich) druhov orgovánov rozšírených po celom svete a pestovaných pre svoje veľké, výrazne voňajúce kvety.
Anglické meno orgovánu „lilac“ pochádza z perzského „nilak,“ čo je názov pre modrú, modrastú farbu, alebo zo slova „lilag“ (prípadne arabského „lilah“) znamenajúceho kvet, kvetina. Slovo lilac sa niekedy v staršej anglickej literatúre používa pre označenie akýchkoľvek kvetov. V 19. storočí sa v angličtine pre orgován používa aj tvar laylock alebo lilach.
Nemecky sa orgován povie „Flieder“ zo staronemeckého fledirôn, ktoré znamená vlajúci, čo údajne odkazuje na veľké množstvo kvietkov, ktoré rastlina tvorí a ktoré z nej odpadávajú a vlajú vo vetre. Toto meno bolo pôvodne určené pre bazu, ale neskôr prešlo na orgován. Podobná situácia bola aj v Čechách, kde sa orgován v starších dielach označuje ako „modrý bez“.
Latinské meno Syringa pochádza z gréckeho „syrinx“ znamenajúceho trúbka alebo píšťala, čo sa vzťahuje k dutým stonkám rastliny. Botanik Carl Linné pri pomenovávaní tohoto kra siahol po gréckom slove syringe, ktorým však Gréci označujú inú rastlinu, konkrétne pajazmín. A pajazmín dostal od Linného vedecké meno Philadelphus po egyptskom faraónovi z ptolemajovskej dynastie – Ptolemaiovi Filadelfovi (309 – 246 pred n. l.). Dôvod tohto Linného kroku je dodnes pre botanikov záhadou.
Pôvod v moslimských záhradách
Orgován bol spolu s jazmínom, pomarančovníkmi, topoľovkami a nechtíkom medzi prvými rastlinami, ktoré sa pestovali v islamských záhradách, kde pomáhal vytvárať zložité, mozaike podobné vzory, doplnené stromami z kovu a nádržami s vodou. Spolu so šírením islamu sa používané rastliny postupne dostali do Perzie a Turecka a cez arabské obchodné cesty až do oblasti Stredozemného mora.
Prvé orgovány dopravil do strednej Európy v roku 1562 Ogier Ghiselin de Busbecq (1522 –1592), flámsky diplomat slúžiaci na dvore tureckého sultána. Prvá rastlina bola do Viedne privezená z Istanbulu. Podľa iných autorov sa orgován objavuje už v roku 1560 v Čechách a do Viedne sa teda musel dostať ešte skôr.
Príchod do Británie je rovnako nejasný. Niektoré literárne pramene uvádzajú, že v Anglicku sú orgovány známe od čias Henricha VIII. (1491 – 1547) a dostali sa tam cez Viedeň. Dokázateľne sa prvý anglický orgovánový ker spomína v zozname majetku prebratom Oliverom Cromwellom (1599 – 1658).
 |  |
|---|---|
 |  |
 |  |
 |  |
 |  |
Podľa legendy sa orgován do Británie dostal ako semienko, ktoré spadlo z nohy sokola letiaceho ponad Škótsko. Ker, ktorý zo semienka vyrástol, však nikdy nekvitol, až do dňa, keď naň padol kúsok fialového chochola zdobiaceho klobúk princa, ktorý prechádzal okolo. Od tých čias nesie tento krík fialové kvety pripomínajúce ozdobný chochol a nazýva sa orgován.
Ani dátum príchodu do severnej Ameriky nie je známy, ale v niektorých zdrojoch sa objavuje rok 1650. Podľa iných verzií doviezli orgován do Ameriky puritáni už v 16. storočí. Popularita orgovánu v USA postupne rástla a v súčasnosti sú orgovány v USA treťou najpredávanejšou okrasnou drevinou do malých záhrad.
Najvoňavejším druhom orgovánu je klasický orgován, šľachtený od 16. storočia.
Orgovány nepochádzajú z Číny
V roku 1777 uviedol francúzsky záhradník Varin z francúzskeho Rouenu na trh takzvaný čínsky orgován (Syringa chinensis), ktorý pod týmto menom popísal 1796 botanik Carl L. Wildenow. Išlo však o kríženca, ktorý bol za novú rastlinu z Číny vydávaný len preto, že v tomto období bolo všetko s prívlastkom „čínske“ módne a lepšie platené.
V roku 1804 sa objavuje prvý bielo kvitnúci orgován. Podľa povesti vznikli biele orgovány z nešťastnej lásky. V dedinke Wye v grófstve Hartfordshire v Anglicku zničil bohatý šľachtic život dôverčivej dievčiny, ktorá ho milovala. Keď dievčine z nešťastnej lásky a odmietnutia puklo srdce, priniesli jej priatelia na hrob kyticu fialových orgovánov. Tie sa do rána zmenili na biele, zapustili korene a vyrástol z nich úplne prvý bielo kvitnúci orgován.
Najvoňavejším druhom orgovánu je klasický orgován, Syringa vulgaris, šľachtený od 16. storočia. Šľachtitelia nových hybridov museli byť nielen skúsení záhradníci, ale aj dobrí obchodníci, aby boli schopní svoje nové produkty predať. Jednotkou vo svojom odbore bol Victor Lemoine (1823 – 1911), ktorý svoj profesionálny život prežil v čase, keď hybridizácia bola nielen dobrodružstvom, ale aj možnosťou pre priekopnícku prácu, z ktorej ťažili mnohé následné generácie. Lemoine bol „posadnutý“ šľachtením akejkoľvek rastliny, ku ktorej sa dostal, a bol obzvlášť úspešný. Jeho najväčším úspechom bolo pretvorenie obyčajného divého orgovánu na úchvatne voňajúce veľkokveté hybridy. V roku 1834 kúpil od iného pestovateľa rastlinu so zdvojeným kvetom a opeľovaním ostatných rastlín peľom tohto kríka vytvoril veľké množstva nových hybridov. Pri prenose peľu „využíval“ svoju ženu, ktorá mala lepší zrak a musela preto „oddrieť“ všetku ťažkú prácu so štetcom na vrchole rebríka, ktorý jej však pán Lemoine ako správny manžel držal. Jeho prínos bol tak veľký, že sa stal prvým mimobritským držiteľom medaily „Victorian Medal of Horticulture“, udeľovanej Kráľovskou záhradníckou spoločnosťou.
Podľa gréckej mytológie Pan, boh lesov a pastvín, vytvoril z dutej stonky orgovánu píšťalu. Snažil sa hrou na ňu ohúriť Syrinx, horskú nymfu z Arkádie. Tá však pred Panom utekala až na breh rieky Ladón. Tam to už vyzeralo, že sa jej Pan zmocní, ale riečne nymfy svoju sestru zachránili a premenili ju na trstinu. Vietor, ktorý následne na dutých stonkách tŕstia vyludzoval príjemné zvuky, inšpiroval Pana, aby ich zviazal dokopy a vytvoril tak flautu alebo syrinx. Tento príbeh spísal rímsky básnik Ovídius (43 pred n. l. – 17/18 n. l.) v diele Metamorfózy. Podľa Ovídia sa však Syrinx nezmenila na trstinu, ale na orgován.
Inú verziu príbehu podáva Andrew Marvell (1621 – 1678) vo svojom diele „The Garden“. Za Panovou náklonnosťou k Syrinx videl vyšší zmysel a použil tento grécky mýtus na podporu svojej teórie, že samota a krása prírody sú to najlepšie, čo môže ľudstvo získať.
V ľudovom liečiteľstve sa orgován používa na liečenie horúčok, malárie a proti parazitom. Severoamerický kmeň Irokézov ho vo svojej medicíne používal pri problémoch spojených s hrdlom u detí aj dospelých. Štát New Hampshire v USA má orgován ako štátny symbol od roku 1919.
 |  |
|---|---|
 |  |
 |  |
 |  |
 |  |
Orgován a umenie
Najznámejším literárnym dielom s orgovánom je elégia amerického básnika Walta Whitmana (1819 – 1892) „When Lilacs Last in the Dooryard Bloom'd“, v ktorom autor trúchli nad smrťou Abrahama Lincolna. Orgován vo svojom diele spomína aj Thomas Hood (1799 – 1845), Emily Brontëová (1818 –1848), George Eliot (1819 – 1880), Thomas Hardy (1840 – 1928), Edith Whartonová (1862 – 1937), Rupert Brooke (1887 – 1915) a Alfred Noyes (1880 – 1958).
Najznámejší obraz, ktorý spája jarnú náladu a mladosť s orgovánom, je obraz s názvom Jar od Johna Everetta Millaisa (1829 – 1896). Na obraze je skupina dievčat, ktoré si spravili piknik v rozkvitnutom jablčnom sade. Dievčina v centre obrazu, ktorá ako prvá upúta našu pozornosť, má vlasy zdobené kvetmi orgovánu, čo vyjadruje myšlienku, že všetky namaľované dievčatá zažili alebo aktuálne zažívajú svoje prvé stretnutie s láskou.
V roku 1880 zložil Frederic Hymen Cowen (1852 – 1935) veľmi populárnu skladbu pre klavír s názvom orgován (Lilac) ktorá je súčasťou väčšieho hudobného celku s názvom reč kvetín (The Language of the Flowers).
Svetlofialová farba (v Čechách nazývaná podľa orgovánu šeříková) bola obľúbenou farbou rakúskej cisárovnej Alžbety Bavorskej (1837 – 1898). Kyticu orgovánov drží v ruke socha Máchy od Myslbeka na pražskom Petříne.
_jfif.jpg)
Do Shakespearovej (1564 – 1616) smrti boli v anglických dielach väčšinou ospevované len domáce rastliny. Po jeho smrti sa ale tento trend mení a v anglickej poézii dostávajú miesto aj rastliny dovezené z iných častí sveta. Napriek tomu si len zopár druhov rastlín „zaslúžilo“ vlastné dielo. Najčastejšie je to samozrejme ruža, nasledovaná ľaliou a možno trochu prekvapivo orgovánom na treťom mieste.
Okolo roku 1800 je už orgován častým prvkom používaným v literatúre, nie však ako hýbateľ deja, ale skôr dotvára romantické pozadie či navodzuje atmosféru. Napríklad v románe David Copperfield od Charlesa Dickensa (1812 – 1870) sa hrdinka Dora stretáva s Davidom pod orgovánovým krom.
Reč kvetín
V reči kvetín znamená biely orgován čistotu, skromnosť, prvú lásku a nevinnosť mladosti. Fialový predstavuje prvé emócie lásky. Vonný orgován s jemnými farbami evokuje silné spomienky na časy, ktoré nikto len tak ľahko nevymaže. Ružový orgován je prejavom súhlasu. Vo všeobecnosti orgován v reči kvetín znamená krásu, hrdosť, melanchóliu, je symbolom mladosti, jari, zmäkčilosti, ale aj trúchlenia. V heraldike predstavuje krásu, mladosť, hrdosť, nevinnosť.
V českej reči kvetín vyjadruje orgován otázku „Miluješ ma naozaj?“ alebo myšlienku „Po zármutku radosť prichádza“, prípadne „Musíš byť moja“.
Orgován je kvetom ôsmeho výročia svadby. Orgován ako symbol prvých pocitov lásky má mladých manželov naviesť k tomu, aby sa zastavili, ohliadli a spomínali na to, čo ich dalo dokopy. Ak vyberiete na oslavu 8. výročia purpurový orgován, ktorý je symbolom znovuzrodenia, sľubujete tým nové roky vo vzťahu.
.jpg)
V Anglicku je orgován kvetom nešťastia, pretože fialová farba sa spája so zármutkom. Dokonca tu existuje príslovie, ktoré hovorí, že „ten, kto nosí orgován, nebude nikdy nosiť svadobný prsteň“. Poslať snúbenici kyticu orgovánových kvetov bol delikátny spôsob, ako jej oznámiť, že sú zásnuby zrušené.
V Číne je rozšírená povera, že orgován nesmie byť pestovaný pri súkromných domoch, pretože základ čínskeho mena pre tento kvet je tiež základom slova klinec a to údajne vedie k hádkam a rozporom medzi ženami v rodine.
Orgovány držia na uzde duchov a sú obľúbeným kríkom víl. Podľa nemeckej povery môžete pod kríkom orgovánu vidieť duchov na pravé poludnie. Platí to však len v prípade, že ste sa narodili v nedeľu medzi 11. a 12. hodinou.
Vo svete sa obdobie kvitnutia orgovánov často považuje za vrchol jari. V Anglickom Devone a Cornwalle sa ľudovo nazýva kvetom mája a spája sa s keltským sviatkom jari Beltain (1. 5.).
V Škandinávii je orgován kvetom Vianoc, preto sa v tamojších záhradníctvach k Vianociam termínujú a rýchlia celé orgovánové kry. Domáci spôsob rýchlenia je rovnaký, akým sa u nás pripravujú tzv. barborky – vetvičky ovocných stromov (najčastejšie čerešní) sa začiatkom decembra narežú šikmým rezom, prenesú do chladnej miestnosti, vložia sa do vody a do Vianoc vykvitnú.
bottom of page